|
KEĎ SA DO KINO SEDADIEL PÚŠŤAL PRÚD... |
KEĎ SA DO KINO SEDADIEL PÚŠŤAL PRÚD... |
Za všetko nesie zodpovednosť televízia. Je to samozrejme zavádzajúce tvrdenie, ale úlohu určitého katalyzátora udalostí rozhodne zohrala. Jej rozmach v päťdesiatych rokoch minulého storočia totiž spôsobil, že z bývalých návštevníkov kín sa postupne stali domáci otroci blikajúcej debničky. Prakticky neexistoval dôvod, prečo by mali opustiť vznikajúcu papučovú kultúru. Tak na dovtedy výrazne prosperujúce kiná doľahli ťažké časy. Čakalo sa na zázrak.
Už pred zmienenou kino-krízou vymýšľali majitelia kín rôzne zaujímavosti a s ich pomocou sa snažili prilákať divákov práve do toho svojho kina. Samotné pasívne sledovanie filmu im už pripadalo nudné a za každú cenu chceli diváka prekvapiť niečím novým. V roku 1929 prišiel majiteľ jedného amerického kina na to, že divák okrem zraku a sluchu nevyužíva pri sledovaní filmu žiaden ďalší základný zmysel, čo mu pripadalo ako mrhanie možnosťami. Napadlo ho teda, že by mohol divákov donútiť používať tretí zmysel – čuch. Počas premietania romantického filmu Lilac Time (r. George Fitzmaurice, 1928) vháňal pomocou niekoľkých ventilátorov do kinosály vône súvisiace s práve prebiehajúcim dejom. Dochádzalo však k nechcenému prekrývaniu pachov a technicky nebolo možné v krátkom čase všetky vône, čo sa už netýkali deja, odstrániť. Spomínaný nápad doviedol do dokonalosti švajčiarsky profesor Hans E. Laube, a v štyridsiatych rokoch predstavil technológiu Scentavision. Pomocou nej sa mu podarilo napodobniť a dostať medzi divákov v sále až štyri tisíc rôznych pachov. Prvý a zároveň aj posledný krát predviedol profesor svoj prístroj bez veľkého úspechu pri projekcii snímky Mein Traum (1940).
|
Prvý titul nakrútený len kvôli následnej „pachovej projekcii“, prezentovali až na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Čínsky cestopis La Muraglia cinese (r. Carlo Lizzani, 1960) využíval systém Aroma-Rama, a sprevádzalo ho 72 rozdielnych vôní. Zlyhal však na starom známom probléme. Vône do sálu vháňali pomocou klimatizácie, čo spôsobilo ich nechcené zmiešanie. Čuchovo dezorientované publikum si muselo počkať až na nový systém s názvom Smell-O-Vision. Vďaka nemu sa použité vône dostali ku každému divákovi osobitne. Slúžil na to komplikovaný rozvod plastového potrubia vedúci zvlášť ku každému sedadlu. Na anulovanie vône slúžil po každej „pachovej scéne“ neutrálny deodorant a po ňom mohla nasledovať ďalšia pachová stopa. Systémom Smell-O-Vision boli nakoniec vybavené len tri kiná v celej Amerike a režiséri sa veľmi o ponuky nakrúcať filmy s touto technológiou - nepobili. V trubkových kinách sa tak premietal len jeden – mysteriózny thriller Scent of Mystery (r. Jack Cardiff, 1960).
Začiatkom osemdesiatych rokoch sa o oživenie pachového filmu postaral režisér John Waters. Pre svoju komédiu Polyester (r. John Waters, 1981) vymyslel jednoduchý a pomerne lacný systém Odorama. Každý divák pred vstupom do sály dostal malú kartičku s niekoľkými očíslovanými políčkami. Akonáhle sa počas projekcie objavilo na plátne číslo, zotrel na kartičke dané políčko a tým uvoľnil príslušnú vôňu. Ani tento vynález však nezachránil fenomén pachového kina považovaný vo svojej dobe za najväčší kinematografický pokrok, hneď po vzniku zvukového filmu. Snaha zapojiť čuch do kino-zážitku stroskotala hlavne na nefunkčnosti deja trpiaceho pod primárnou úlohou použiť čo najviac rôznych pachov, samozrejme aj za cenu straty scenáristickej zmysluplnosti.
O zapojenie ďalších ľudských zmyslov sa pokúsili tvorcovia katastrofického projektu Earthquake (r. Mark Robson) z roku 1974. Vytvorili technológiu Sensurround - simulujúcu zemské otrasy. Pomocou veľkých reproduktorov boli do kinosály vysielané zvukové vlny s veľmi nízkymi frekvenciami. Tie spôsobovali skutočne silné vibrácie, vďaka čomu trpeli nielen diváci (bolesťami hlavy a pod.), ale najmä omietka na stenách kinosál. Následne ešte vznikli dva filmy nakrútené vo zvukovom systéme Sensurround – Midway (1976) a Rollercoaster (1977) a otrasy v kinách skončili.
|
Na jemnejšom zapojení diváka do deja filmu pracoval v 50. a 60. rokoch režisér prevažne brakových hororov William Castle. Medzi jeho vynálezy patria rôzni kostlivci lietajúci divákom počas projekcie hororu The House on Haunted Hill (r. William Castle, 1959) priamo nad hlavami, bezpečnostné pásy na sedadlách, či dokonca jemné elektrošoky, púšťané do náhodne vybraných sedadiel pomocou elektrického rozvodu, práve pri tých najnapínavejších scénach (v dnešnej dobe sú v niektorých amerických kinách nainštalované D-Box sedadlá, nakláňajúce a trasúce diváka podľa aktuálneho deja na plátne). Snažil sa zapojiť divákov aj formou interakcie, kde na konci jeho drámy Mr. Sardonicus (r. William Castle, 1961) mali hlasovať za to, či má byť hlavný „záporák“ zabitý, alebo sa má zachrániť. Tu však celá interakcia končí, pretože si bol istý, že diváci budú chcieť, aby záporná postava neprežila, a tak prezieravo nakrútil len jeden koniec. Tento nápad sa realizoval pod názvom Kinoautomat aj v bývalom Československu, avšak v tomto prípade bolo naozaj nakrútených niekoľko verzii príbehu.
Do boja proti televíznej kultúre mal najvýraznejšie jednoznačne vyraziť trojrozmerný film. Ľudia prestávali navštevovať kiná a bolo viac než nutné zaujať ich pozornosť niečím novým, zaujímavým. Filmu bolo treba dať tretí rozmer a divákovi vsugerovať možnosť dotknúť sa filmového plátna. Aj vďaka Lumierovým 3D pokusom zo začiatku storočia, hoci sa nestretli s veľkým ohlasom - vznikol v roku 1946 prvý farebný trojrozmerný titul Robinson Crusoe (r. Aleksandr Andriyevsky, 1946). Pri sledovaní ešte nebolo treba vlastniť špeciálne okuliare, pretože sa nakrúcal systémom Stereokino, založenom na rohovanom plátne, schopnom odrážať obraz do ľavého aj pravého oka zvlášť. Skutočného 3D šialenstva sa dočkali diváci, keď prišiel do kín americký dobrodružný film Bwana Devil (r. Arch Oboler, 1952). Následne vzniklo vyše štyridsať trojrozmerných filmov, obdarených širokým záujmom divákov. V sedemdesiatych rokoch sa princíp 3D nevyhol ani pornografii a tá ho dokázala (celkom pochopiteľne) finančne najviac využiť. Divácky útlm záujmu o 3D snímky, spôsobený ich kolísavou kvalitou, priniesol začiatkom osemdesiatych rokov čiastočné pochovanie klasických trojrozmerných filmov.
|
Nasledovníkom nedokonalej 3D zábavy sa stalo špeciálne širokouhlé trojdimenzionálne kino IMAX. To bolo prvý raz predstavené ako atrakcia na svetovej výstave Expo ešte v 70. rokoch. Postupne sa projekt s hlavným cieľom využitia drahého 70 mm filmu a rozšírenia panoramatického obrazu tak, aby celé divákove zorné pole zaplnil kvalitný ostrý obraz, menil a transformoval na tri základné druhy: IMAX, 3D IMAX a napokon IMAX Dome (premietanie obrazu pomocou objektívu rybie oko na projekčnú kopulu podobnú planetáriu). Charakteristickými znakmi IMAX kinosál sú strmo stúpajúce hľadisko s prevýšením radov až desať metrov a rozmerné filmové plátno veľkosti 16,5 x 22 metrov.
Digitalizáciou kinosál začiatkom 21. storočia prichádza 3D vo svojej zatiaľ najlepšej forme. Opúšťa nákladný IMAX (digitálna projekcia na tak veľké plátno ešte nie je reálna), prichádza do multiplexov so špeciálnymi digitálnymi projektormi, striebornými plátnami a aktívnymi či pasívnymi okuliarmi. 3D efekt so sebou už neprináša nepríjemné bolesti hlavy a očí. Éra nového filmového zážitku s dokonalým obrazom vo vysokom rozlíšení, dostala zelenú. Na najbližšie 4 roky je v pláne viac ako osemdesiat 3D titulov určených pre digitálne sály multiplexov.
