|
ROZHOVOR S MÁTYÁSOM PRIKLEROM |
ROZHOVOR S MÁTYÁSOM PRIKLEROM |
S režisérom Mátyásom Priklerom sme sa rozprávali o jeho absolventskom filme Ďakujem, dobre. Najbližšie ho čaká festival v Cannes, kde sa prebojoval do užšieho výberu (13 filmov z približne 1600 prihlásených z filmových škôl z celého sveta) sekcie Cinéfondation, v priebehu leta ešte napríklad Medzinárodný festival študentských filmov v Tel Avive (5. – 12. jún 2010). Mátyásov film mal premiéru v decembri na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava. Rozprávali sme sa o jeho vzniku, prešli sme vývojom od scenára, cez nakrúcanie až po terajšie uvádzanie na festivaloch...
V tvojom filme sa v obraze dvakrát objaví televízia: raz v nej premiér rozpráva o idiotoch a druhý raz je tam populárna moderátorka. Hovoríš, že si sa obzrel okolo seba a to bola tvoja hlavná inšpirácia. Žijeme teda podľa teba v časopriestore ohraničenom a určovanom týmito osobami, respektíve fenoménmi?
Počul som o takom výskume, že 80 alebo koľko percent informácií máme z televízie. Je to taký fenomén: žijeme si svoje životy a do toho nám hučí telka.
Prečo práve títo dvaja, Fico a Didiana?
V tom starobinci bol televízor a vtedy to akurát vysielali. Je zaujímavé, že keď dáš televíziu do filmu, tak to skoro vždy funguje. Vo veľkej väčšine prípadov sa na teba valí nejaká masa sprostostí. To bola nejaká divná relácia o celebritách. Oni tam sedeli, pozerali telku a tak sa tešili, že sa pozerajú na celebrity. Potom ich asi uložia do postele. A Fico... Podľa mňa nejde konkrétne o Fica. Je to skoro jedno, či Fico, alebo Topolánek, alebo Orbán. To je tiež fenomén, že politici rozprávajú v telke a hovoria, že sa máme dobre, že všetko je v poriadku a že buďme radi...
No on tam akurát vtedy vraví, že: „... len idiot môže napísať...“
On hovorí, že novinári sú idioti, lebo on to myslí dobre, lebo on vyrába pracovné miesta na Slovensku, a „idioti“ napíšu, že to myslí všetko zle.
Starí ľudia, starobinec... Musíme byť závislí od druhých, keď starneme? Musí sa náš život odvíjať od toho, že nás posadia pred telku a pozeráme relácie o celebritách, alebo sa to dá aj inak?
Všetko sa dá inak. Stiesnené priestory a to, čo si môžu dovoliť a čo nie, to je ekonomická, finančná časť. Myslím si, že sa to týka veľkej, veľkej väčšiny ľudí.
.jpg)
|
Chcel si hľadať riešenia v tomto filme alebo iba ukázať ako to je?
Riešenia? Je to o tom, čo sa deje, ako to vidíme. Neviem, sú filmy, kde sa ukážu riešenia?
Sú...
Tie sa volajú tézovité, nie?
Dobre, takže ostaňme pri tom ukázať ako to je. Má vôbec zmysel uvažovať v kategóriách hraný film/dokumentárny? Dá sa to takto oddeliť? Čo je Ďakujem, dobre?
Keď takto striktne, tak bez debaty hraný.
A menej striktne, tak, ako to ty vnímaš?
Hraný film je jasný: je napísaný scenár, hrajú tam herci, atď. Tým pádom hraná je rozprávka aj Dogmafilm, tam nie je o čom debatovať. Teraz to väčšinou vnímam tak, že tá debata je skôr o tom, čo je to dokument. Ale to je podľa mňa nekonečná diskusia.
Čo je tebe bližšie? Robil si aj dokument, kde sa cítiš viac doma?
Mňa táto otázka vlastne až tak nezaujíma. Niekto to tak vymyslel, že existujú hrané a dokumentárne filmy. Ale kde je tá hranica... Keď v dokumente niekomu povieš: „Tam si sadni!“, a kameramanovi povieš, aby urobil taký záber a ten potom strihneme na henten záber, je to ešte dokument?
Nemôže byť kľúčom príbeh? Béla Tarr má v úvode Rodinného kozubu slogan: „Tento príbeh sa nestal postavám v tomto filme, ale sa mohol.“
A je to dokumentárny film? Podľa mňa je to hraný film.
V Ďakujem, dobre ti hrajú známi herci : Attila Mokos – toho si obsadil do svojho Ďalšieho dejstva ešte pred Pokojom v duši...
No jeho do väčšej úlohy obsadil úplne prvý Robo Šveda v Démonoch. Náš film síce mal skorší rok copyrightu ako Démoni, no on s ním už vtedy nakrúcal.
Ale máš tam aj ľudí, ktorí u nás nie sú až takí známi. Takže herec-neherec, zohráva to pre teba nejakú úlohu? Ide ti o typ? Vidíš, kto sa na čo hodí, keď máš nejakú predstavu postavy, nie? Ako si vyberáš človeka?
To závisí od kontextu, od toho, čo všetko má zvládnuť. Napríklad keď si to tak vezmeš, tu je veľa scén, kde je Attila Mokos akýsi „udávač tempa“. Tie scény sa robili tak, že sa pustila situácia a išli sme. Ideš niekam, kde sa má niečo udiať, prídeš tam s kamerou a nakrútiš to. Stano Párnický mal takú definíciu, to ešte k tomu rozdielu medzi dokumentom a hraným filmom. Podľa mňa je to celkom presné, no málokedy sa o tom rozpráva: v hranom filme sa všetko okolo prispôsobí mizanscéne a v dokumente je nejaká mizanscéna a ty sa jej musíš prispôsobiť. Čiže toto je presné, ako to deliť, aj keď nikdy to nie je úplne čisté. My sme sa tento film snažili robiť presne touto „dokumentaristickou“ logikou: niekde je nejaká mizanscéna alebo niekde sa niečo deje a ty to nakrúcaš. A nie že ty hovoríš hercovi, kde je svetlo, kde je značka, kde je mikrofón a či má hrať málo, lebo je v detaile, alebo veľa, lebo je v celku. Keď si zoberieš tú scénu večere, celé tempo tam udáva Attila. To by neherec asi nezvládol. Ale, vieš, ďalšia nekonečná debata potom je, že kto je herec a kto je neherec. Herec je ten, čo sa živí herectvom, ten, čo to vyštudoval...? Každopádne Attila Mokos je jeden z najlepších.
Čiže mizanscéna, ktorej sa ty prispôsobuješ, je „pripravená“, ale scénu si upravuješ, nie?
Nikedy áno, niekedy nie. Nakrúcali sme bez peňazí, takým spôsobom, že chytíš kameru, ideš a nakrútiš, čo sa deje, čo tam vidíš. Scénu si upravujeme, ale všetko bolo reálne. Skutočná krčma, tí ľudia tam vtedy naozaj boli, to neboli komparzisti. Ten starobinec, napríklad, to je úplne autentické, oslava na konci, to je jedna k jednej. Vtedy sa to tam dialo, jedine nášho herca sme tam posadili a to bolo všetko, čo sme my dodali do mizanscény.
|
Na scenári si pracoval s Markom Leščákom. Do akej miery ste mali napísané dialógy? Improvizovali ste s hercami/nehercami? Upravovali ste situácie v závislosti od miesta nakrúcania?
Je zaujímavé, že pomer scenár – film bol asi 90 percent, dialógy – film približne tak isto. Myslím jeden obraz, jedna scéna nám vypadla z filmu, ktorá bola v scenári. Ale do filmu sa dostal jeden obraz, ktorý nebol konkrétne napísaný v scenári. Keď sme titulkovali film, tak som musel prepísať všetko, čo sa v ňom hovorí. Ako základ som si zobral scenár a tam strašne veľa vecí sedelo. Marek má absolútny talent na to, ako autenticky napísať dialóg. Pracovali sme však tak, že sme napríklad niektorým hercom v niektorých situáciách zobrali scenár a zakázali sme im, aby sa učili texty. Samozrejme museli poznať tému a situáciu.
Poznali celý scenár dopredu?
Hlavné postavy áno. Možno Anna Ferenczy (v úlohe starej mamy), ktorá sa do toho dostala na poslednú chvíľu, poznala iba svoj obraz, na to si nepamätám. Ale Attila, Béla Várady, Xénia Molnár, Zuzana Mauréry, oni to čítali celé pred nakrúcaním.
Ako prebiehala spolupráca s Markom? Ty si mal základnú predstavu, s ktorou si prišiel za Markom, a spolu ste to začali rozvíjať, alebo ako to vlastne bolo?
Ja som mal zdrapy papiera popísané občas situáciami, nápadmi, pozorovaniami sveta okolo mňa. Ale nenazýval by som to ani námetom, ani synopsou. Prišlo to celkom prirodzene. S Markom som sa najprv začal kamarátiť, asi pred tromi rokmi, potom som s ním začal spolupracovať, ale nie na filmoch, a potom to už bolo akosi samozrejmé. To, čo vidíš na plátne, sme robili na 100 percent spoločne, z toho pôvodného neostalo takmer nič. Hlavnú príbehovú linku doniesol Marek.
Hercov si vyberal sám?
Väčšinu z nich sme už vybrali pred písaním scenára. Podľa mňa je to dosť divné, že najprv niekto napíše scenár, potom robí kasting, obsadí ten scenár, robí obhliadky... Asi by to malo ísť všetko paralelne.
Takže už keď píšeš scenár, vidíš hercov...
No to už tak sedíme s Leščákom a hovoríme si: „Mokos príde a povie Mauréry, že...“ Myslím si, že sa to inak nedá.
Kameramana ti robil Milan Balog, ktorý je okrem iného aj režisér. Nekecal ti do fachu?
Nie. Milan je režisérom svojich filmov a zároveň aj kameramanom. Takže pokojne ho môžeme považovať za regulárneho kameramana. Zdalo sa mi, že by bolo zaujímavé keby som s ním spolupracoval. Hlavne zo začiatku to bolo zaujímavá spolupráca, keď sme vymýšľali zábery.
Ako prebiehalo nakrúcanie, ako ste vymýšľali zábery?
Partizánsky.
Čo to znamená?
Že keď nerátam hercov, bolo nás na pľaci maximálne sedem ľudí zo štábu.
Ty, kameraman, zvukár...
Produkčná, niekedy ešte jeden zvukár, kostymérka a scénografka v jednej osobe a niekedy asistentka produkcie. Ono to síce vyzerá, že to bolo robené, ako príde, ale zábery filmu boli dopredu premyslené. To je to isté ako so scenárom. Napíšeš dialóg, zabudneš scenár, hercom ho nedáš alebo im ho dáš len na chvíľu. Potom im ho zoberieš a nakoniec je to tak, ako to bolo pôvodne napísané. Ale napríklad v tom starobinci, tam sme si nemali čo pripraviť. Išli sme niekam, kde sme nevedeli, čo nás čaká.
Keď robíš filmy, myslíš na diváka?
Nie.
Na čo myslíš?
Kam postaviť kameru, kam sa postaví zvukár, aby nebol v zábere, aby prišli herci na čas...
Pre koho robíš film?
No keď na to odpoviem, že pre seba, tak to vyznie strašne arogantne.
Podľa mňa tí, čo to hovoria takto, robia tie najlepšie filmy.
Ale áno, ale... Neviem. Tak robíme ho pre seba, lebo ho robíme o tom, čo nás zaujíma a tak, ako sa to páči nám. V konečnom dôsledku to však nerobíme len pre seba, lebo rozmnožujeme DVD a posielame to na festivaly a tam prídu nejakí diváci. Čiže robíme všetko pre to, aby film videlo čo najviac ľudí.
Ale keby ti niekto povedal, že na tvoj film príde o 100 000 divákov viac, keď do hlavnej úlohy obsadíš moderátorku Didianu, tak ju tam asi nedáš, alebo?
Nie. Hlavne mi nikto reálne nevie zaručiť 100 000 divákov, čiže je to hypotetická otázka.
Dáš tam Zuzu Mauréry, o ktorej si ty myslíš, že to má zmysel...
Áno.
Ideš teraz s filmom do Cannes, kde ho vybrali z 1 600 prihlásených filmov z filmových škôl z celého sveta do sekcie Cinéfondation (spolu s 12 ďalšími). Ak sa ti podarí zohnať producenta na to, aby si to rozpracoval do celovečernej podoby, ako budeš pokračovať? Pridáš ďalšie postavy alebo budeš rozvíjať osudy týchto...?
Producenta som si už zohnal – to som ja.
Tak koproducentov...
Uvidíme, ako sa to podarí povykrývať doma, či to dokážeme vyprodukovať sami.
V každom prípade – čo s tým ďalej?
Toto je taká zvláštna situácia. Nemám rád, keď niekto robí na nejakom filme a rozpráva o tom, pretože ľudia majú prísť sa naň pozrieť do kina alebo niekam. Tu však všetci vieme, že ide o časť celku: je to jedna zo štyroch hlavných línií. Do istej miery sa to prekrýva. Niečo je v tejto chvíli presnejšie pripravené, niečo je rozpísané, niečo vymyslené, niečo skoro vymyslené... Neviem to teraz detailnejšie povedať a ani nechcem. Ale nefunguje to tak, že týchto hotových 40 minút vsunieme do 120 minút, pretože to sa bavíme o inom filme.
Chceš pracovať s tými istými hercami alebo začať úplne odznova?
Oni sa prelínajú, takže s tými istými.
Čo si od Cannes sľubuješ, čo chceš, aby sa tam s filmom stalo?
Chcem, aby prišlo čo najviac ľudí.
Predsa len, si medzi 13 z 1 600.
Áno, ale druhá vec je, ako hovorí Peter Kerekes, že nie sme na dostihoch. Tu je to veľmi subjektívne a vôbec neviem, akým spôsobom sa to vyberá. A čo si od toho sľubujem, konkrétne? Neviem...
|
To je vec, ktorá človeka poteší. A teší ma aj to, že ten film asi zafungoval aj v inom kontexte, v inom prostredí. Máme to v životopisoch. Okrem toho sme automaticky v tzv. Short Film Corner, takže sa môže stať, že to kúpi nejaká televízia, že to pôjde na nejaké ďalšie festivaly...
Nemáš chuť pracovať na seriáloch? Asi by si si na nich vedel slušne zarobiť.
Ani nie, ale hlavne na to teraz nemám čas.
Keby si mal čas, mal by si aj chuť?
Asi nie, neviem. V momentálnej situácii je to úplne bezpredmetné. Pred trištvrte rokom ma volali do jedného a tam stanovili výrobné podmienky takým spôsobom, že mi to prišlo nemožné. Už presne neviem, ktorý to bol seriál a ktorá televízia, ale keď mi povedali, koľko dielov za koľko dní, tak mi to prišlo tak postavené, že nikto nemá šancu to urobiť dobre a že je vlastne úplne jedno, kto to robí. Je to ako keby som stolárovi povedal: „Vyrob mi stoličku za hodinu a pol!“ On ju vyrobí, ale neviem, či by som na nej chcel sedieť. Pravdupovediac veľa neviem o seriálovej tvorbe na Slovensku z vnútra.
Vieš si predstaviť, že by ťa to napĺňalo, robiť niečo také?
Ja si myslím, že by som to vlastne ani nevedel robiť.
Ktorí filmári ťa ovplyvňujú, domáci alebo zahraniční?
Čo znamená ovplyvňujú?
Že ti ich filmy niečo hovoria a že si povieš, že toto je cesta, ktorou by som sa aj ja možno mohol uberať, čo sa týka nakrúcania filmov?
Takých je strašne veľa. Ovplyvnil ma Stano Párnický už len tým, že som bol päť rokov v jeho ročníku a celý ten čas som pociťoval z jeho strany veľkú dôveru. Určite ma ovplyvnili ďalší ľudia, ktorí ma dlhšie, alebo kratšie učili na škole ako Martin Šulík, Miloslav Luther, Paľo Korec, Robo Šveda a ďalší. Ovplyvnilo ma, že som bol v ročníku Jánosa Szásza a Attilu Janischa, keď som jeden rok študoval réžiu na Filmovej a televíznej univerzite v Budapešti. To sú filmári, ktorí ma ovplyvnili priamo. A potom vo filmových kluboch a na DVD ma ovplyvnili iní.
Čo ťa naučili?
To sa podľa mňa nedá takto vymenovať, že ma naučili svietiť alebo že ma naučili používať kameru ... To ako keby si sa pýtal, že čo ma naučili rodičia.
Možno je ešte zaujímavá otázka, či sa dá filmová réžia naučiť? Keď budeš päť rokov chodiť na VŠMU, budeš vedieť nakrúcať filmy?
To neviem. To, že je nejaká škola, kde máš index a za filmy dostávaš známky, to je trocha bizarné. Keď to porovnám s právom alebo medicínou, kde sa na vysokej škole naučíš zákony alebo že ktorá žila je ktorá, je pomerne absurdné, že sa učí aj filmová réžia. Ale svet funguje v nejakom systéme, takže sú aj filmové vysoké školy a sú dobré na to, že si tu beztrestne alebo bez nejakých vážnych následkov môžeš vyskúšať veci, a druhá vec, na čo je dobrá, je, keď sa tam vytvorí nejaká platforma, kde sa tí budúci režiséri, kameramani (...) postretávajú. A samozrejme v lepšom prípade tu stretneš ľudí, ktorí ťa ovplyvnia ako som už spomínal.
Vieš si predstaviť seba ako učiteľa na takej škole? Čo by si hovoril študentom?
Seba ako učiteľa si neviem veľmi predstaviť (smiech). Podľa mňa by sa študenti mali hrať a pozerať veľa filmov.
Na VŠMU sa pozerá veľa filmov?
V porovnaní s Budapešťou oveľa menej.
Chcel by si na záver ešte niečo dodať?
No keďže som režisérom toho filmu, tak mňa volajú na rozhovory a píšu, že to je môj film, čo nie je pravda. Na tom filme spolupracovalo veľa ľudí. Herci a štáb, ako spoluscenársita Marek Leščák, produkčná Katarína Krnáčová, kameraman Milan Balog, zvukár Dušan Kozák, strihači Maroš Šlapeta a Zuzana Cséplő, kostýmová výtvarníčka a scénografka Erika Gadus, herci ako Béla Várady, Attila Mokos, Xénia Molnár, Zuzana Mauréry, Anna Ferenczy, Milan Vojtela, Ábel Csekes, Barborka Illithová a mnoho ďalších ľudí, ktorí tento film robili za symbolickú korunu, vlastne už euro. Najmenej a zároveň najviac, čo môžem urobiť je, že im poďakujem ešte raz. Takže ďakujem.
V Bratislave, 6. mája 2010.
Rozhovor viedol Michal Michalovič
