NEZNÁMY - ZNÁMY: RICHARD LINKLATER

V roku 1995 natáča Linklater film Pred úsvitom (Before Sunrise, 1995). Pred úsvitom je príbeh o náhodnom stretnutí Jesseho (Ethan Hawke) a Celine (Julie Delpy). Stretávajú sa vo vlaku, ktorý sa nachádza niekde v Rakúsku. Začnú sa rozprávať a veľmi rýchlo je jasné, že je to jedno z tých osudových stretnutí spriaznených duší, Obaja majú niečo po dvadsiatke, on je Američan na svojej veľkej ceste Európou, ona je francúzska študentka. On je na ceste na Viedenské letisko, ona cestuje do Paríža. On má bláznivý nápad, aby ona s ním strávila deň vo Viedni kým on nebude musieť odletieť. Ona súhlasí. Takmer klasický príbeh lásky pre Generáciu X. Film nemá žiadne nečakané zvraty. Divák dostane presne to čo očakáva, žiadne podrazy, žiadna melodráma, násilie, či umelecky nascénovaný sex. Film je o rozhovore týchto dvoch ľudí, rozhovore o rodičoch, smrti, bývalých priateľoch a priateľkách, hudbe a problematické reinkarnácie pri väčšom počte živých v súčasnosti než živých vo všetkých predchádzajúcich dobách. Pred úsvitom je ako krajec reality, ako dokument zachytený neviditeľnou kamerou a divákovi sa v spomienkach vynárajú podobné konverzácie, ktoré sám vo svojej vlastnej realite zažil. Linklater má tieto drobné momenty evidentne rád a rád sa s divákmi o tieto momenty, keď sa stretávajú chodníčky obyčajných ľudí a tí si začínajú o sebe vymieňať informácie, odkrývajú sa nám, odhaľujú nám svoje myšlienky a neisté filozofie delí.

V roku 2001 Linklater divákom predstavil svoj film Zabúdzajúci sa život (Waking Life, 2001). Film je ako studená sprcha očistných, rozjasňujúcich myšlienok. Myšlienky, ktoré na nás režisér vylieva z nás akoby zmývajú nudu, nezáujem, zažitosť a rutinu. Postavy, ktoré sa vo filme jedna za druhou objavujú, vášnivo diskutujú o najrôznejších myšlienkach, ideách, ideáloch a teóriách. Film nie je iba nesmierne obsiažne tematicky, ale aj formou, ktorú režisér zvolil na prezentáciu. Waking Life je sériou prednášok a teórií o vedomí, živote natočených na digitálnu kameru, no divák nevidí ani jedného z protagonistov, len jeho animované „alter ego“. Linklater rozkúskoval celý film a rozdelil ho medzi asi 30 animátorov, ktorí jednotlivé konverzácie prekreslili v rôznych štýloch. Zatiaľ čo témy skáču od kvantovej fyziky, cez neo-revolúcie do alternatívnych realít až k sociálnym a politickým zlyhaniam, obraz nám pred očami skáče rovnako intenzívne. Vo filme sa všetko tak trochu vznáša – oči, ruky, chodníky, pozadia, vizualizované myšlienky. Filmom nás sprevádza Wiley Wiggins, ktorého postava ani nemá meno, len kráča od jednej postavy, k druhej, počúva ich, rozpráva sa s nimi, diví sa, prečo sa popri tom vznáša až pochopí, že sa nachádza v sne z ktorého sa nevie prebudiť. Waking Life je film intenzívne živý, plný entuziazmu a nástojčivosti. Úžasné na ňom je to, že ponúka divákovi nesmierne množstvo myšlienok, necháva však na ňom, aby si ich interpretoval a zamyslel sa nad ich významom. Je to film na niekoľko pozeraní. Vždy si v ňom nájdete niečo nové, čo ste si predtým nevšimli. Alebo si ho môžete pozrieť len pre zlepšenie nálady, pre dobitie batérií optimizmom. Znovu a znovu sa započúvať do toku myšlienok, tak zmätených ako Vašich vlastných. Nechať sa zviesť jeho vášňou je príjemne osviežujúce. Myšlienky obsiahnuté vo filme zobúdzajú v hlavách divákov rôzne otázky, zobúdzajú „kritickú myseľ“, ktorá je v súčasnej dobe nevyhnutnosťou. Nikto z nás nemá všetky odpovede, nikto z nás nerozumie všetkému čo sa okolo nás deje. Preto tu vždy bude priestor pre nové a nové myšlienky a otázky. A to nám Linklater ponúka zabalené v lákavom, blýskavom papieri. „Existuje len jediný okamih a ten je práve teraz. A ten je večnosťou.“

V tom istom roku prichádza Linklater s ďalším filmom Páska (Tape, 2001). Tri postavy, jedna motelová izba, rozprávanie. To sú základné premisy filmu. A samozrejme, nesmiem opomenúť pásku, ktorá hrá veľmi dôležitú úlohu. Scenár, herecké výkony a réžia filmu sú aj napriek minimalistickej premise vynikajúce. Pre Ethana Hawkea, Roberta S. Leonarda a Umu Thurman muselo byť natáčanie stresu-plnou záležitosťou – uzavretí v malej miestnosti, bez možnosti ukryť sa pred kamerou. V prvej scéne sa stretávame s Vinceom (Ethan Hawke), ktorý sedí sám v motelovej izbe. Nalieva do seba pivo, presúva nábytok, vyzlečie si nohavice a košelu. Všetko je to aj napriek napovrch pôsobiacej nemotornosti stratégiou vedúcou k tomu, čo nás s ním v nasledujúcej hodine čaká. Druhým protagonistom je Johnny (Robert. S. Leonard), ktorý po chvíli klope na dvere a vstupuje do miestnosti. Vince a Johnny sú bývalí spolužiaci. Johnny prišiel do Lansingu premietnuť na miestnom festivale svoj film. Prečo prišiel Vince netušíme. Vince vedie spoločnú konverzáciu k spomienkam na Amy (Uma Turman), ktorá bola Vinceovou prvou láskou. Nikdy sa však spolu nemilovali. Johnny sa však s Amy miloval pri krátkom romániku na konci jedného leta. Bolo to však skutočne milovanie sa? Herecký výkon Etana Hawka pri týchto scénach, keď takmer vypočúva Johnnyho a spovedá ho z omylov minulosti je brilantný. Pôsobí síce chaoticky, no práve naopak je veľmi kontrolovaný, ako šachová partia pod Vinceovou taktovkou. Donúti Johnnyho k priznaniu. Vtedy zaklope a vstúpi Amy a Vince ponúka obom aktérom pásku s Johnnyho priznaním, že znásilnil Amy, ktoré pred pár momentmi nahral. Celé rozostavenie trochu pripomína Oleannu Davida Mameta, ktorého sme predstavovali pred pár týždňami. Oba filmy hovoria o tom, ako rozdielne môže byť udalosť interpretovaná z pohľadu muža a ženy.

Posledným filmom, ktorý chceme predstaviť je Pred súmrakom (Before Sunset, 2004). Od stretnutia Jessieho a Celine vo Viedni uplynulo deväť rokov. Vtedy si sľúbili, že sa o šesť mesiacov znovu vo Viedni stretnú. "Bol si vo vtedy vo Viedni?" spýta sa ho ona. On odpovedá, že tiež nie, čím jej v podstate naznačuje, že bol a že vie, že ona nie... Jessie o ich dlhej noci napísal knihu a teraz ju vydáva aj vo Francúzsku a v preto je v Paríži. Znova sa medzi nimi, v časovom strese, zopár hodín pred Jassieho letom späť do Ameriky, rozprúdi vášnivý dialóg. Jesse a Celine sú tridsiatnici, majú záväzky a necítia sa rovnako ako v roku 1995, keď sa im všetko zdalo možné. Jednu vec, ktorú obaja pochopili je, že je veľmi ojedinelé stretnúť niekoho, ku komu máte tak rýchlo tak inštintívne blízko. Celine ho nachádza vo svojom obľúbenom kníhkupectve, odkiaľ vychádzajú v rozhovore von, prechádzajú ulicami, do kaviarne, cez park, na loďke, k nej domov a stále sa rozprávajú. Jesse možno zmešká. Celine mu možno zahrá na gitaru. Hawke a Delpy si scenár napísali sami. Počiatočná konverzácia je veľmi opatrná, abstraktná a postupne sa stáva osobnejšou, intímnejšou až má divák dojem, že počúva spovede samotných hercov. Pred úsvitom bola ódou na dialóg. Pred súmrakom je ešte silnejší príbeh, pretože hlavné postavy sú vyzretejšie, môžu viac vyhrať, či stratiť.