BLOG: ... PODĽA PREDLOHY

Tento text čítate v sekcii „blog“. Netuším, či sem vôbec patrí. V každom prípade, sľúbila som a krvou podpísala, že niečo napíšem. Pomerne dlho som hľadala tému, ktorá by ma zaujala. Asi pred dvoma mesiacmi to bol Sex v meste. Pre príčiny dané nezrovnalosťami v časo-priestorovom kontinuu mi to akosi nevyšlo. Medzičasom sa mi vďaka remaku Hills Have Eyes otvorili zadné dvierka, ktoré mi umožnili úplne najviac najzaujímavejšou okľukou dostať sa k otázke filmových adaptácií. Samozrejme, dalo by sa toho napísať viac, podrobnejšie. Berte to ako súhrn toho, čo som nenapísala do diskusií napr. pod The Hitchhiker´s Guide to the Galaxy, Vanity Fair, či Brokeback Mountain. Spoločným menovateľom (okrem autora recenzie ;-) ) je fakt, že ide o literárne adaptácie a že som si (aj) v súvislosti s nimi vypočula pár dobre mienených rád ako mám film hodnotiť s ohľadom na predlohu.

Zastávam názor, že literárna predloha (ďalej len „kniha“) a film na jej základe sú dve samostatné diela dvoch rôznych autorov, a to aj v prípade, že sa autor predlohy podieľa na scenári. Vychádzam z nerovnováhy v množstve informácií, ktoré jeden i druhý útvar obsahujú. V prvom rade, kniha by mala byť komplexnejšia, nakoľko je celkovým, finálnym dielom. Scenár oproti tomu je vo svojej dokončenej podobe len jednou zo zložiek diela. V prípade adaptácie je veľmi dôležité vedieť posúdiť, čo v knihe je podstatné a čo divák v konečnom dôsledku nepotrebuje vedieť. Na základe takto vytvoreného úsudku sa scenáristi rozhodnú, v akom rozsahu prevezmú príbeh a postavy, akú dôležitosť dostanú jednotlivé epizódy, postavy a ich príbehové línie. Môžu ich ponechať, vynechať alebo zmeniť.

Pri adaptácii môžeme teda uvažovať o odchýlke od predlohy ako o úsečke, kde na jednom konci je maximálna možná vernosť a na opačnom maximálna možná odchýlka, aby ešte sále bolo možné hovoriť o adaptácii. V prvom prípade ide fakticky o čo najpriamejšie prerozprávanie knihy obrazom a zvukom (prostriedkami filmovej reči). Avšak aj pri vernej adaptácii je potrebné si uvedomiť, že autormi filmu sú (aj) osoby odlišné od autora knihy, a teda ich dielo predstavuje predlohu tak, ako ju čítajú oni. V druhom prípade sa autori filmu výraznejšie odchyľujú od predlohy, vytvárajú „vlastnejšie“ dielo, potláčajúc tak jej subjektivitu. Proces adaptácie je selektívnejší, s vyššou mierou zásahov do pôvodnej štruktúry predlohy. Môže sa meniť hierarchia postáv, príbehy – ako sa dejú v čase a priestore, môže sa meniť nosná myšlienka diela. Vytvorím teraz malý hypotetický svet, v ktorom kniha je skutočnosť. Jej adaptáciu prirovnám k maľovaniu obrazu. Pri vernej adaptácii vznikne realistická maľba (autor adaptácie/obrazu ustúpi do pozadia), voľnou adaptáciou získame abstraktnejší obraz veci (autor preváži nad predmetom zobrazenia). Kým pri realistickej maľbe sa oceňuje presnosť, pri abstraktnej je to predstavivosť, schopnosť odpútať sa od reality. V každom prípade, nie je možné posudzovať ich podľa rovnakých pravidiel a v druhom prípade ich pomeriavaním s predlohou. A rozhodne nepovažujem za určujúce, že film je slabý, lebo je verný knihe a pod.

Adaptácia by tiež nemala zabúdať na to, že ju môžu vidieť dve skupiny divákov: 1. diváci, ktorí predlohu čítali a 2. diváci, ktorí predlohu nečítali. Diváci, ktorí knihu čítali, budú pravdepodobne hodntiť film jednak z hľadiska obsahu a tiež porovnávať výsledok so svojou vlastnou predstavou, ktorú si vytvárali počas čítania. Pre takto poučeného diváka môže adaptácia ponúknuť nové náhľady na dielo, ale tiež sa hrať s ich poznatkami o deji a o postavách – najmä v podobe rôznych detailov. Vychádzajúc zo stanoviska autonómnosti filmovej adaptácie voči adaptovanému dielu považujem však za dôležité, aby film nebol závislý na svojej predlohe, aby bol čitateľný aj bez jej znalosti. Samozrejme, je len vítané, pokiaľ pre znalého diváka prinesie „ďalšie potešenie“ vo forme odkazov a knihu samotnú, alebo na jej autora, či na fakty (alebo fámy) súvisiace s nimi.

Podstatná je aj otázka, ako adaptovať knihu, ktorá je úzko naviazaná na dobu, v ktorej bola napísaná, alebo reaguje na nejakú dejinnú udalosť. Má film vznikajúci na jej základe prevziať predlohu aj s jej „históriou“? Môže. Rovnako tak môže len prevziať príbeh a jeho tému aktualizovať. Treťou možnosťou je prepojenie – film si ponechá tému predlohy a doplní ju paralelou na svoju súčasnosť. Tento problém, samozrejme, odpadá pri adaptovaní notoricky známych predlôh a pri predlohách, pri ktorých doba nie je podstatná.

V zásade však neexistujú pevné pravidlá čo a ako adaptovať. Samotné slovo adaptácia znamená prispôsobenie, pretvorenie, ale aj úprava, či prestavba. Čoho? Koho? Ako? To záleží na tom, kto sa do adaptácie pustí. Nech si zvolí ktorúkoľvek metódu, vždy je tu riziko, že bude negatívne prijatá. Alebo naopak, možnosť, že bude prijatá lepšie, než predloha samotná. A hoci som doteraz písala o adaptácii kníh, úvahy obsiahnuté v tomto texte sú aplikovateľné aj na remaky starších filmov. (A to bolo tak trošku aj vyzradenie tej „úplne najviac najzaujímavejšej okľuky ;-).