VRAHOVIA, DETEKTÍVI, DETEKTÍVKY |
VRAHOVIA, DETEKTÍVI, DETEKTÍVKY |
Sherlock Holmes, slečna Marplová, Hercule Poirot, Phil Marlowe, inšpektor Rebus. Alebo Colombo, Derrick, Schimanski, Julie Lescaut, Monk, Bodie a Doyle. Alebo Krauz s Fischerom. Ak niekomu ani jedno z týchto mien nič nehovorí, tak asi nežije v realite.
Rozprávania o zločincoch a šikovných mužoch či ženách, ktorí sú im v pätách, možno nie sú súčasťou kultúrneho dedičstva, ale keby sme ich nemali, niečo podstatné by nám chýbalo. Strach z krutých vrahov, vzrušenie pri ich odhaľovaní, obdiv voči detektívom a viera v to, že spravodlivosť a pravda niekde predsa len víťazí. Detektívky sú rozprávkami pre dospelých. Na začiatku je vždy zločin. Stane sa niečo evidentne zlé, niečo, čo by sa v dobrom svete obývanom dobrými a slušnými ľuďmi stávať nemalo. Väčšinou je to vražda, najdramatickejšia zo všetkých zápletiek. V pravý čas (hoci vzhľadom na prítomnosť chladnúceho tela hovoriť o „pravom čase“ je trochu nepresné) sa objaví policajt alebo súkromný detektív.
To je kľúčová postava a v klasickom slova zmysle hrdina príbehu. Aby bola detektívka aspoň trochu zaujímavá, nesmie ísť o príliš dokonalého človeka. Detektív či policajný inšpektor musí byť človek ako my, len s väčšou vášňou pre spravodlivosť. Mal by mať slabé stránky, aby sme mu uverili, mal by nenávidieť zlo, aby nás inšpiroval. Sherlock Holmes mal pomerne nízke „sociálne zručnosti“ (jedným slovom: bol to „odľud“) a fajčil ópium. Hercule Poirot je nemotorný ujko (a hlavne – čo si budeme hovoriť – je to po francúzsky hovoriaci Belgičan). Marlow má vždy blízko k poháriku, škótsky inšpektor Rebus je rovno alkoholik (s láskou k tvrdému rocku). Každý z nich sa však strmhlav vrhá do nerovného boja so zákernými vrahmi, podlými mafiánmi, cynicky uhladenými podvodníkmi a často aj s politikmi, ktorí za nimi niekde v šere stoja. Detektív použije v hľadaní vraha všetky svoje zbrane: zdravý rozum, obdivuhodnú intuíciu, schopnosť rýchleho rozhodovania, osobný šarm a niekedy veru aj presne mierený úder či pohotovo tasený revolver. Robí síce chyby a niekedy sa vydá nesprávnou cestou, ale vraha nakoniec odhalí a v ideálnom prípade ho odovzdá spravodlivému súdu.
Džentlmeni a drsniaci
Detektívky možno veľmi zhruba rozdeliť na „klasické“ a „drsné“. Tie klasické sa väčšinou spájajú so sirom Arthurom Connanom Doylom a dvomi veľkými dámami: Agathou Christie a Dorothy Sayers. Odohrávajú sa v Anglicku, detektívom je vzdelaný džentlmen alebo – v prípade slečny Marplovej – pôvabná „teta“ z vyšších kruhov. Majú pozorné oko, prenikavý intelekt a schopnosť dedukcie. Polícia (legendárny Scotland Yard) na nich jednoducho nestačí. Opisujú svet, ktorý tu už dávno nie je (a na Slovensku asi ani nikdy nebol), no robia to s noblesou a majstrovstvom. Drsné detektívky pochádzajú z Ameriky (viď rámček), ale v posledných rokoch sa celkom dobre ujali aj v Európe. Škótsky spisovateľ Ian Rankin a jeho inšpektor Rebus alebo islandský autor Arnaldur Indridason a jeho detektív Erlendur k americkej drsnosti pridávajú temnotu a sofistikovanosť moderných veľkomiest. Vraždy sú často spojené s drogami a sexuálnymi úchylkami, vrahovia sú súčasťou organizovaných skupín a prácu detektívov často komplikujú skorumpovaní politici a tupí byrokrati. Detektívi sa nepohybujú iba v salónoch, ale priamo v podsvetí, pričom im často ide o život. Netreba asi dodávať, že Rankin a Indridason sú – podobne ako ich americkí predchodcovia Hammet s Chandlerom – výborní spisovatelia. Nejde o nejaké povrchné, vulgárne „rodokapsy“, ale o celkom zaujímavú literatúru.
Zvláštnu kategóriu súčasnej detektívky tvoria autori ako Daniel Pennac alebo Fred Vargas. V obidvoch prípadoch ide o mimoriadne šikovných francúzskych spisovateľov (aby nedošlo k nedorozumeniu: Pennac je autor, Vargas je autorka), ktorí dokážu jednoduchý príbeh obsadiť množstvom bizarných postáv a postavičiek a zasadiť ho do kozmopolitného prostredia súčasného Paríža. Vzrušujúce čítanie pre fajnšmekrov.
U nás doma
Na Slovensku detektívka ako samostatný žáner neexistuje. Detektívne zápletky majú v niektorých svojich knihách síce aj takí majstri ako Pavel Vilikovský, Lajos Grendel či Dušan Mitana, ale tu ide o úplne iný druh literatúry. O detektívku zo starej Bratislavy sa pokúsil Ľuboš Jurík (Choď za svojím snom, Vydavateľstvo PT, 2004), ale výsledok bol nepresvedčivý. Jeho detektívovi chýbalo to najdôležitejšie: túžba po spravodlivosti. Klasickou – a veľmi dobrou – detektívkou je kniha Daniely Kapitáňovej Nech to zostane v rodine! (L.C.A., 2005). Jediný skutočný slovenský autor detektívnych príbehov je človek s literárnym menom Dominik Dán. Jediný, ale stojí za to. Dominik Dán, či skôr človek, ktorý sa za týmto pseudonymom skrýva, je vyšetrovateľ a prostredie podsvetia a polície veľmi dobre pozná. Jeho knihy uvádza veta: „Mesto, príbehy a všetky osoby v tejto knihe sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami je čisto náhodná, hoci sa môžu niekomu zdať akési povedomé...“ Kniha Popol všetko zarovná (Slovart, 2005) je nám povedomá akýmsi únosom a následnou vraždou, s ktorými má do činenia tajná služba ISIS. Jeho tretia kniha Beštia (Slovart, 2006) zase pripomína skutočného beštiálneho vraha, ktorého odhalila slovenská polícia. Dánove príbehy sa odohrávajú v povedomom Našom meste a detektívi, policajti, vyšetrovatelia a politici sú „ako živí“. „Nepíšem autobiograficky, iba používam reálne námety, a tie beletrizujem a umelecky upravujem,“ povedal Dominik Dán pre .týždeň. Jeho knihy sú drsné, opisujú brutálne vraždy, je v nich veľa čierneho humoru. Hrdinami sú detektívi Krauz a Fischer, spolu so svojimi veselými kolegami z Oddelenia vrážd (sami si hovoria „vraždári“). Zvláštnosťou príbehov je to, že sa často končia odhalením páchateľa a následným zastavením vyšetrovania „z vyššej moci“. Ako zo života. Žiaľ. „Príliš veľa zla zostáva skrytého a aj z toho, čo vypláva na povrch je veľká časť nepotrestaná,“ hovorí Dán a zrejme vie o čom.
Dominik Dán nie je žiadny Chandler. Používa príliš veľa slov, často zbytočne zachádza do detailov, jeho rozprávanie niekedy stráca rytmus. Tieto „umelecké“ nedostatky však viac než vyvažuje autentickosť a dráma. Darí sa mu dostať čitateľa presne tam, kde ho chce mať: je mu nevoľno zo zohavenej mŕtvoly, bojí sa o Krauza, ktorý má v pätách „isiskárov“, smeje sa z hlúpych vtipov unavených detektívov. „Doba je cynická, to uznávam, ale niektoré základné princípy musia ostať zachované v každej dobe. Lekári musia liečiť, hasiči hasiť a policajti policajtiť,“ konštatuje vyšetrovateľ a spisovateľ Dominik Dán.
Prečo tak málo
Prečo vzniká na Slovensku tak málo detektívok? Asi preto, lebo tu nevznikla „detektívková tradícia“. Dôvodov môže byť veľa, my sa prikláňame k tomu najjednoduchšiemu: Slováci vedia byť romantickí aj zádumčivo hĺbajúci, ale nie je im celkom vlastná vášeň pre spravodlivosť. Hercule Poirot by bol na Slovensku považovaný za naivného cudzinca a nikto by ho nebral vážne. Marlow by niečo možno odhalil, ale súd by vraha oslobodil. A Rebus by sa zo zúfalstva asi upil k smrti. „Ak by niekto bral svoje postavenie ako boj dobra so zlom smrteľne vážne, musel by časom rezignovať, lebo ručička váh si nie a nie nájsť stabilné miesto na tej správnej strane,“ hovorí Dominik Dán. Kým napíše ďalšiu knihu, budeme držať palce anglickým džentlmenom, americkým drsniakom alebo škótskym inšpektorom. Detektívky sú rozprávky pre dospelých. A bez rozprávok by sa nám žilo oveľa ťažšie. Spravodlivosť a dobro predsa nakoniec musia zvíťaziť. Kolty máme odistené. Vrahovia ďaleko neujdú.
Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň