DOKUMENTÁRNA JIHLAVA 2007

Bola by však škoda redukovať programovú ponuku na jednu sekciu, akokoľvek v našich končinách ojedinelú. Ďalšími „průhlednými“ bytosťami na festivale boli Harun Farocki, Raymundo Gleyzer a Arthur Lipsett. Z Farockého retrospektívy som mal možnosť vidieť dva filmy, konkrétne Neuhasiteľný oheň a Obrazy sveta, zápis vojny. V prvom menovanom sa Farocki okrem iného zamýšľa nad otázkou, ako je možné prostredníctvom (pohyblivých) obrazov podať správu o účinkoch napalmu a analyzuje vzťah priemyslu a vojny. Východiskom druhého filmu, Obrazy sveta, zápis vojny, sa stali letecké fotografie budov v koncentračnom tábore Osvienčim z roku 1944. Farocki sa aj tu zamýšľa nad vzťahom obrazu a objektu, ktorý zobrazuje, a analyticky skúma tento fenomén, no nie je to jeho jediná téma.  Do tretice, projekcie filmov od Raymunda Gleyzera uviedla vdova po ňom – Juana Sapire. Zaujali Gleyzerove politické filmy, napríklad Horiaca zem, Swift 1971 či Mexiko, zmrazená revolúcia.

Súťažná sekcia Dobré dielo je venovaná súčasnému svetovému dokumentu. Z dvoch desiatok uvedených filmov som videl iba dva, no v žiadnom prípade sa nemôžem sťažovať na nízku kvalitu. Nie som predsa vrahyňa – prípad Dennis režisérky Cateriny Woj bol asi „najdrsnejší“ film celého festivalu. Minimalistická forma („hovoriace hlavy“ prekladané titulkami zo súdnych a iných spisov), no o to silnejší zážitok. Režisérka necháva na kameru „spovedať sa“ manželov, ktorí nedbanlivosťou zavinili smrť jedného zo svojich detí. Polícia našla mŕtve telo dieťaťa až dva roky po jeho smrti. Žiadne fotografie z miesta činu, nič vizuálne agresívne, čo by prvoplánovo útočilo na divákove zmysly. Hrôza celej situácie sa vynára postupne počas trvania filmu, ako režisérka „pritvrdzuje“ otázkami. Z celkom iného súdka bol Zuoz o prestížnej švajčiarskej internátnej škole. Nejde tu o analýzu danej inštitúcie, ale o zobrazenie niektorých aspektov tamojšieho spôsobu života na základe scén(ok) zachytávajúcich úplne bežné udalosti, ale aj tie výnimočnejšie. Celkom vtipne pôsobí napríklad obraz, v ktorom mladíci musia podstúpiť testy na prítomnosť alkoholu v krvi. Kamera je v niektorých momentoch pozoruhodná, no filmu ako celku chýba kus k dokonalosti. A hoci je režisérka absolventkou danej školy, myslím si, že mohla na občas „pritlačiť na pílu“ a ponúknuť hlbší pohľad do útrob inštitúcie. 

Takýmto spôsobom by sa dalo pokračovať naprieč ďalšími sekciami, no v stručnosti sa budem venovať iba festivalovým „highlightom“. „Dokumentárna komédia“ Divoká, divoká pláž, nežné teplo síce ku koncu takpovediac strácala dych, no aj tak sa bolo na čo pozerať. Zachytiť rôzne príbehy odohrávajúce sa na pláži v čiernohorskom letovisku je celkom zaujímavý nápad a pred tvorcami sa odkryl skutočne pozoruhodný materiál. A došiel aj prezident Putin. Problém s komármi a iné príbehy o bulharskom meste Belene, „preslávenom“ vďaka ostrovu s komunistickým táborom, napriek vážnosti témy pôsobil celkom poeticky. Oba filmy boli uvedené v súťažnej sekcii Medzi morami, v ktorej porote zasadla aj slovenská filmová teoretička Mária Ferenčuhová.

Samozrejme, týmto sa výpočet filmov ani zďaleka nekončí. Festival ich uviedol celkovo 170, čiže naozaj bolo z čoho vyberať. Oproti minulému roku sa zvýšil aj počet projekčných sál (slovom: o dve). K programovým zmenám dochádzalo iba minimálne, našťastie však boli včas avizované, a tak nevznikali výraznejšie problémy. Záujemcovia mohli navštíviť aj mnohé sprievodné podujatia, či už workshopy a semináre so zaujímavými hosťami a o zaujímavých témach, alebo koncerty (vo večerných hodinách). Paralelne s festivalom prebiehali aj trh East Silver (ES; v poradí štvrtý ročník), v rámci ktorého mohli dokumentárni profesionáli a novinári využívať videotéku v presscentre, a East European Forum (EEF) – burza námetov.