|
10 REŽISÉROV, KTORÍ FORMOVALI ROBA ŠVEDU |
10 REŽISÉROV, KTORÍ FORMOVALI ROBA ŠVEDU |
Michelangelo Antonioni – odkedy som ako malý videl Zväčšeninu, neskoro večer s prísľubom rodičom, že ráno budem svieži do školy, odvtedy som nevedel z hlavy vymazať niekoľko jej scén. Varíroval som si v hlave tápanie fotografa po filme a jeho behanie z izby do čiernej komory, jazdy po Londýne a „študákov“ - večne sa vracajúci motív filmu. Ale hlavne scénu v parku, vyplašenú ženu a neskutočný šum lístia. Keď som neskôr videl jeho Noc a hlavne Dobrodružstvo, nemal som žiadne pochybnosti, že Antonioni je geniálny tvorca. Neskôr som si zaň našiel náhradu v niektorých dielach Tsai Ming Lianga...
|
|
František Vláčil – Vláčila som objavil v raných rokoch na strednej. Nedokázal som ho úplne dešifrovať, ale podmanil si ma okamžite. Marketa Lazarová sa pre mňa stala klasikou, Údolie včiel povinným čítaním a Adelheid som snáď rozumel najviac a bol som do nej bytostne... Vláčil bol náš najväčší básnik (soráč, stále ho vnímam ako československého tvorcu) a nebyť tohto pána, tak možno pán teoretik Plazewsky má na mojej poličke stále miesto. Ale akosi po Markéte som pochopil, že jediné pravidlo pri filme je autor sám... ostatné môžeš, ale nemusíš. A to je stále moja najväčšia výčitka svetovej kinematografii, že skutočne máme filmy, ktoré sú hodné byť ovenčené vavrínmi a oni len slepo odmeňujú „populistické“ diela...
Derek Jarman – považujem ho za svojho „filmového „otca. Nebyť jeho Carravagia, boh vie, kde by som bol teraz. Ten film som videl počas svojich prvých talentoviek v Blave, ešte keď som bol na strednej. S mapou v ruke som behal po Nivách a hľadal miestny filmový klub a rovnako ako v Košiciach, potom tŕpol, aby sa nás nazbieralo dosť divákov na jeho odpremietanie. Od tohto momentu som bol jeho verným žiakom a skutočne som sa od Jarmana veľa naučil, hlavne čo sa týka disciplíny a pochopenia, čo sú skutočné potreby pre tvorbu. Nebyť toho, neurobil by som toľko filmov na škole a po nej, lebo PUNK is not dead a Jarman bol dobrý „punker“.
|
|
Luchino Visconti – je osoba, ku ktorej som mal blízko už vtedy, keď som ešte nevidel ani jeden jej film. Mal som knihu Slávne osobnosti filmu, kúpenú v rámci mesiaca knihy na základke niekedy v roku 1985, kde boli dve fotosky, čo ma skutočne dostali – Sofia s Martinom ležiaci na posteli zo Súmraku bohov a Tadzio zo Smrti v Benátkach, len tak sa obtáčajúci okolo stĺpu. Tie obrazy dodnes nosím v hlave. Síce nikdy nenakrútim film ako Visconti a nikdy nebudem mať v sebe toľkú opernú aristokratickú gráciu, ale jeho poznámky k vedeniu hercov, ako obsadzoval postavy a čo a prečo od nich vyžadoval, plus všetko, čo sa týkalo pustovníckeho súkromného osudu, som hltal bez dychu.
Štefan Uher – ma dostal najprv východoslovenskou klasikou Pásla kone na betóne. V Košiciach to proste bol hit, citovalo sa všetko z toho filmu, snáď len s výnimkou záverečných titulkov. Keď som potom videl jeho Slnko v sieti, neveril som, že máme tak dobré dielo a nie je o ňom zmienka v žiadnom svetovom výbere filmov. Tam začal aj môj záujem o to, prečo mu nehrajú „hviezdy“ a prečo, ak mu hrajú, ten film je o triedu (ak nie aj o viac) horší. Spolu s talianskymi režisérmi a českou novou vlnou ma naučil nebáť sa nehercov. Keď som stretol pána Uhra na konzultáciách na moje prvé talentovky na VŠMU bol taký, ako som si ho vždy predstavoval. Milý, veľmi otvorený človek, na ktorého som sa tešil, žeby som niekedy mohol u neho študovať. A keď onedlho nato zomrel, bol to jeden z mála slovenských tvorcov, za ktorým som mal skutočne smútok na duši.
|
|
Ingmar Bergman – mal pre mňa jednu potešujúcu vec: nepresadil sa hneď prvým filmom, ale trvalo to dosť dlho, kým Prameň panny a neskôr Siedma pečať z neho urobili zaujímavého režiséra. Čítal som si od neho všetko, nestretali sme sa v mnohých bodoch a jeho problémy som málokedy chápal úplne, ale to čo interpretoval cez ženské hrdinky mi bolo viac ako jasné. On ma skutočne naučil vnímať ženu ako Charakter.
Andrej Tarkovskij – toho som „žral“. Neskutočne. Síce som z neho „vyrástol“, alebo inak - jeho tieň geniality ma od neho odsunul, ale to aj tak nezmaže fakt, že ak by som robil výber 20 filmov, ktoré zásadne ovplyvnili moje vnímanie filmu, on ich tam má až tri. Všetky tri (Andrej Rublev, Zrkadlo, Obeť) som videl takmer v rovnakom časovom období a uznal som, že až na jeho malú skromnosť a to, že sa z neho urobilo polobožstvo, mu nie je čo vytknúť. Zrkadlo je pre mňa skutočne filmom, pri ktorom sa cítim ako na návšteve u Tarkovských, pozorujem ich, ale nerozumiem všetkému, o čom sa bavia a pritom sa mi nechce odísť. Tento postoj som si však zachoval k týmto trom dielam, všetky mám pekne doma ako na VHS tak aj na DVD.
Steven Spielberg – otvára kapitolu „mladších“ režisérov a skutočne viac zastupuje mnohých ďalších (Coppola, Scorsese, Cronenberg, Besson...), lenže ten jeho rukopis bol do poslednej doby nezmazateľný. Milujem jeho spôsob rozprávania, to ako predznamenával detailom, prenášal rozprávanie príbehu aj na neživé veci (čo iní nerobili), snahu o autentizáciu a priblíženie sa skutočným ľuďom (Čeľuste, E.T., ...) Nikdy som ho nepovažoval za človeka, ktorý len robí zábavu, stále to bol pre mňa tvorca, čo rozpráva príbehy o snoch, pekných ale aj tých hrôzostrašnejších.
Jonathan Demme – je jeden z dvoch tvorcov, ktorí nakrútili jednu snímku, šialene zásadnú pre novodobé dejiny filmu (a mňa). Tým druhým je Ridley Scott. Mlčanie jahniat je film, ktorý som ako doktorand na škole niekoľko krát rozoberal. Je to dokonalé moderné dielo. Podobne ako Scottov Votrelec. Dva filmy, bez ktorých by bol môj život chudobnejší, ak by v ňom nezápasili so svojím „démonom“ dve hrdinky - Starlingová a Ripleyová. Tieto dva tituly dlho nevedia opustiť moju desiatku najmilovanejších filmov.
Jane Campion – ako jediná žena medzi chlapmi. Nie som síce veľkým fanúšikom žien-režisériek, ktorých je teraz viac ako dosť, na každom festivale ako mraku a pokiaľ neprehovoria, tak ich aj akceptujete :o) . Nijako im neodopieram právo na tvorbu, len zatiaľ boli len štyri ženy, čo mi ukázali, že majú iný pohľad na svet filmu ako muži – Dulacová, Durasová, Sally Porter a Campion. Jane Campion ma dostala najprv Anjelom za mojim stolom. Nechápal som, ako môže byť toľká surovosť od ženy pri pohľade na ženu. A až Piano ma utvrdilo v tom, že od nej to nie je surovosť, ale že Jane miluje svoje postavy po svojom. A keď toto režisér dokáže, keď si nájde k svojím postavám svoj individuálny vzťah, tak v tej chvíli je pre mňa zaujímavý a hlavne skutočný tvorca.
