|
DÉMONI BOLI A SÚ ZVLÁŠTNY FILM ... |
DÉMONI BOLI A SÚ ZVLÁŠTNY FILM ... |
Démoni ti zobrali päť rokov tvojho života, aj keď si popri nich robil i ďalšie veci. Zmenil sa za tú dobu nejako zásadne tvoj pohľad na svet a film? Cítiš, že si niekde inde teraz, keď je film hotový, ako si bol v čase, keď si ho začínal nakrúcať? V čom sa zmenil tvoj pohľad?
No, keď som začal robiť film, tak som bol na škole a tam som rozmýšľal inak, mal som inú ambíciu. Ja som na škole veľa rebeloval a nakrúcal filmy inak, ako sa malo. Bol som nasratý, že je náš film taký skostnatený a nijako nereaguje na podnety zvonku. Na to, ako pristupuje k témam, ako sa formálne bojí urobiť čo len krok na stranu a iné. Tak som potom s týmto pocitom rebelantstva pristúpil aj k Démonom. A trošku aj s tým, že kto vie, či to nebude zároveň aj posledný celovečerný film, čo si kedy nakrútim. Myslím, že mnohé z týchto pocitov už nemám. Aspoň nie také „ostré“ ako vtedy. Určite chcem stále nakrúcať inak, hľadať iné témy a inú emóciu, ale Démoni boli a sú zvláštny film so zvláštnou pridanou emóciou. Keď som ich pozeral na košickej predpremiére, tak som stále vedel, že tá emočná vibrácia, čo v nich je, je stále vo mne. To sa za päť rokov nezmenilo. Snáď sa len zmenil poradovník mojich ďalších filmov. Ostatné cítim rovnako. Tých pár titulov, ktoré tu od tej doby vzniklo, mi neznegovalo chuť robiť film inak. Jediné čo viem, že takýto film už nikdy nenakrútim. A to ani logicky neviem vysvetliť, ale proste to cítim, že už do tejto rieky nechcem a nebudem vedieť vstúpiť.
|
Do svojho filmu si neobsadil žiadnu hereckú „hviezdu“. Ide o celkom sympatický krok, dať príležitosť nie príliš opozeraným hercom, predstaviť ich publiku. Zároveň tak divák môže plne vnímať postavy, a nie hviezdne tváre. Otázkou však je, ako prilákať ľudí do kín, keď sa takpovediac nemajú čoho chytiť?
Nemám rád slovo prilákať. Vzbudzuje to „nečestnosť“ alebo že ide o „pascu“. Ukážeš niečo, po čom divák zaslintá a vyštartuje, bude to Pavlovov reflex. Bol by som rád, ak by aj u nás fungovali filmy aj s neznámymi hercami, tak, ako vonku. Proste že divák bude cítiť potrebu vidieť nie hviezdy, ale charaktery. Prilákať diváka sa potom dá aj inteligentnejšie, keď filmoví novinári, médiá a teoretici začnú pristupovať k slovenským filmom zodpovednejšie, keď konečne ostane po dokončení filmu nejaký peniaz aj na propagáciu, že sa začne viac s výchovou ľudí k vnímaniu audiovízie... Je to komplikovanejšia cesta, no obsadzovať do filmu hviezdy len preto, aby sme nachytali diváka - nestačí. Treba nakrúcať poctivé filmy a učiť diváka vnímať variabilitu. Ale hlavne ich aj musí byť viac, ako štyri ročne.
Koho považuješ za svoju cieľovú skupinu? Komu si film adresoval?
Otvoreným ľuďom, ženám... Neviem. Pri Démonoch som nikdy nerozmýšľal o cieľovke, ani nad festivalmi. Vôbec nič som kvôli niekomu nemenil, neprispôsoboval. Nechcel som sa tak pozerať na film. Podľa mňa to film môže determinovať, a pri Démonoch som to nechcel. Chcel som spraviť len svoj film, ktorý by vypovedal o určitých veciach a hlavne pocitoch. V tom som bol, ak to chce niekto tak povedať, egoistický, ale bolo to len preto, aby ten film bol čo najúprimnejší z mojej strany. A tým sa stal možno adresát neznámy, ale dúfam, že sa Démoni napriek tomu nestratia.
|
Vo všeobecnosti sú slovenské filmy v poslednej dobe navštevované iba veľmi málo. Je zrejmé, že film si nerobil preto, aby si na ňom zarobil. A predsa, aký predpokladáš záujem zo strany divákov?
Ja neviem. Na reklamu nám už neostalo veľa koruniek a pre komplikácie prišla neskôr. Recenzie som už prestal brať vážne, lebo stále ešte aj na tento nízkorozpočtový „samizdat“ sa nazerá ako na dielo, ktoré by malo spasiť slovenskú kinematografiu, takže pomoc pri propagácii z ich strany neočakávam. Ja proste dúfam, že si film nájde cestu k divákovi cez ústne podanie tých, čo film videli a odporučia ho ďalším. Také boli aj reakcie po projekcii. Niekedy je to najlepšie PR aké môže človek mať, lebo je to „zaručený“ divák. Nemyslím, že ich bude veľa, no skôr ma bude zaujímať pomer spokojných a nespokojných. Ak by sa mal skopírovať pomer z predpremiéry a premiéry, tak budem len šťastný. Veľmi šťastný a spokojný, že predsa sa na Slovensku oplatí ešte robiť iný film.
Vo filme sa až na výnimky vyhýbaš zobrazeniu sociálno-politických aspektov života na Slovensku, čo je vari len dobre. Neodpustil si si však ironickú poznámku na margo „móresov“ v nemenovanej slovenskej televízii. Sám sa podieľaš aj na televíznych projektoch. Aký je pre teba rozdiel pri práci pre televíziu a nakrúcaní filmov? Cítiš sa niekde lepšie, slobodnejšie?
Film je zaručene slobodnejší, len tam sloboda zakape, ak naň nevieš zohnať peniaze. Ale aj v telke sa dajú robiť veci tak, aby si sa za ne nehanbil. Ja som celkom hrdý na relácie čo som robil pre STV či Markízu. Niekde zasahovali viac, inde menej. A dodnes si neviem vynachváliť prácu na Najväčších kriminálnych prípadoch. Tam sme si hranice budovali sami a to dúfam aj bolo cítiť, že sme ich v rámci televíznej konvencie aj niekam ďalej posunuli.
Hovorí sa, že problémom slovenského filmu je scenár. Pri Démonoch si si ho napísal sám. Bolo dôvodom to, že si nenašiel kvalitnú látku od iného autora?
Nie, išlo čisto o tému a formu. Robil som tam „experimenty“ v rozprávaní. V stavbe dialógu atď. Nemal som vtedy silu zápasiť ešte s ambíciou niekoho iného, teda scenáristu. Ľahšia cesta bola napísať si to sám a povedať si: v prvej poviedke po obraze v televíznom štúdiu chcem, aby mal dialóg takúto štruktúru, aby bol takto „afektovaný“ a takto literárny atď. A ja viem prečo to tak chcem. Spoluscenárista by mohol namietať, že takto sa to nerobí, alebo iné... A tomu som sa chcel vyhnúť.
|
Ktorý slovenský film po roku 1989 ťa najviac zaujal a prečo?
Ja mám rád prvé tri filmy Martina Šulíka od Nehy po Záhradu. Žiaľ pri Záhrade som si uvedomil, že sa už aj lúčim s autorom, ktorý mi bol sympatický a ktorý svojou tvorbou odchádza niekam, kde asi chce umelecky ísť. Ale zas nikdy som nechcel byť v jeho koži, keď sa na teba pozerajú všetci, že ty spasíš náš film a od teba veľa čakáme. Aspoň som mal vždy ten pocit, že takýto „spoločenský“ tlak sa naň vyvíja.
Ako vnímaš situáciu na VŠMU? Zdá sa, že sa tam nakrúcajú celkom zaujímavé študentské filmy, no v produkcii školy vznikli iba dva celovečerné projekty, pričom jedným z nich sú práve Démoni. (Druhým je Hana a jej bratia Vlada Adáska). Na nedostatok talentu sa však nemožno sťažovať, či...?
Neviem, ja sa už nerád vyjadrujem ku škole. Nesledujem, čo tvoria noví študenti. Viem, že ambícií tam majú v súčasnosti veľa, až to tam kypí, a vraj by aj celovečeráky radi robili. Ale k nakrúteniu celovečerného filmu treba na škole viac ako len scenár a pýtať si peniaze od Ministerstva. Ja aj Vlado (Adásek – pozn. autora) o tom vieme svoje. A tak aj z tohto pohľadu neviem ako komentovať jej súčasný stav. Pre svoje pracovné vyťaženie som akosi prestal vnímať život na škole a zároveň som na nej prestal pôsobiť ako pedagóg.
Čo by si odporučil mladým nadšencom, ktorí sa chcú pustiť do nakrúcania, no často nevedia ako, či nenaberú dostatok odvahy?
K nakrúteniu „celovečeráku“ to neviem. Ale všeobecne k filmu to hej. Ja som inak skvelý prípad inšpirácie. Koho stretnem, toho inšpirujem byť režisérom. Najhoršie je to vtedy, keď ideš na rande a po tom, ako poviem, kto som čo som, príde veta „Ja som chcel byť režisérom. Vlastne ešte by som ním aj mohol byť, nemyslíš.“ Čo ja viem... Ja som začal amatérskym filmom, potom päť rokov čakal, kým ma uznali za talentovaného a prijali na VŠMU. Preto môžem len povedať, že ak sa niekto chce filmom skutočne zaoberať, potrebuje k tomu veľa vnútorného odhodlania a hlavne hladu po informáciách. Krčmové reči o filme sú dobrá vec, ale neužitočná. Mať reálne teoretické znalosti ešte pred vstupom na školu alebo do praxe je druhá, a veľmi dobrá vec. Odporúčam veľa čítať (dobrej literatúry, je v knižniciach a na pultoch veľa), pozerať staršie aj novšie filmy (nebáť sa čiernobielych) a cvičiť si rôzne etudy, skúšať písať dialógy na skromné témy a na malej ploche, premýšľať nad záberovaním. Nesnažiť sa hovoriť hneď o svetových problémoch, alebo mystických kravinách. „Realizmus“ je základ, od neho sa dá neskôr odpichnúť svojou cestou.
Aké sú tvoje plány do najbližšej budúcnosti? Máš v pláne ďalší „celovečerák“?
No som rád, že je po premiére a môžem sa opäť pustiť do finišovania scenára k ďalšiemu filmu. Volá sa Čubírková a bude to psychologický thriller. Bude viac adresovaný divákovi ako Démoni, bude aj nákladnejší, ale stále tam bude niečo, čo nebude úplne konvenčné. Divák si na to možno bude musieť zvykať a prijať to, lebo sa tým snažíme posunúť žáner a prehĺbiť tému filmu. Teším sa na hercov, ktorých už máme obsadených a sú úžasní. Okrem toho, ten film vnímam aj ako zaplnenie medzery v reflexii doby minulej, kde pre mňa ostáva v súvislosti s prvými desaťročiami fungovania komunizmu na Slovensku veľa otázok nezodpovedaných. Dúfam, že sa nám podarí na dobe minulej odhaliť aj inú, skrytú tvár, a nebude to len odkrytá tvár vrahyne Ireny Čubírkovej.
