SMOG & ECHO - DVA NOVÉ SLOVENSKÉ FILMY

Zatiaľ čo u Riháka sa už na základe prvých záberov dá predpokladať, o čom film bude, u Baloga sa to nedá jasne definovať ani na konci. Jeho zobrazenie akoby zámerne stroho obchádzalo vzťahy otca a syna, respektíve príčinu ich narušenia. Strážnik uprednostňuje veci neživé (televízor, obraz) pred reálnou komunikáciou. Vzťah obrazov v galérii k prírode je jasný, avšak vzťah prírody a človeka je predelený múrom obrazu. Balog akoby chcel povedať, že si je človek sám na vine, keď vymenil autentické bytie za obraz a teraz sa jeho svet podobá na galériu reprodukcií. Leopold Haverl presne a minimalisticky stvárňuje citovo ochrnutého človeka bez vzťahu k vonkajšiemu svetu. Myseľ mu zaplavujú psychické prekážky, obrazy paranoje. Značne k tomu prispieva hororová hudba a chladná, dusivá atmosféra, hoci dielko je skôr tragédiou ako psychotrilerom.   

Rihákov film v sebe nesie taktiež istú tendenciu chladu, šede a stereotypu. Jazyk, ktorým postavy medzi sebou komunikujú, je rovnako vyprázdnený, ako jazyk vtieravých reklám. Veľkým pozitívom je, že sa autor úspešne vyhýba pochmúrnej tendenčnosti. Rozohráva humor v postave „drevenej“ speváčky (Táňa Pauhofová), absurdnosť stvárnenú Jozefom Pročkom v roli šéfproducenta a nakoniec úprimnosť v intimite Jakubovho sveta. Rihák do stredu vložil človeka pozorovateľa. Polovica deja je zobrazená prostredníctvom pohľadu hlavnej postavy, pričom ona je paradoxne súčasťou sveta, ktorý pozoruje (ako mucha, ktorá spadla do polievky a teraz má z toho depresie). V druhej polovici sa hľadisko zmení, a hrdina začína odkrývať svoje vnútro. Róbert Roth výborne vyjadril stav letargie plynúcej z vnútorného konfliktu osobnej rezignácie a túžby s tým niečo urobiť. Chce dodať do okolitej povrchnosti trocha zmyslu a preto po večeroch komponuje jazzovú hudbu. Tá mu pomáha zabudnúť na nánosy smogu v duši. Slobodný ale nebude ani vo vlastnej hudbe, kým jeho nástroje budú závislé na elektrickom prúde, ktorý občas vypadáva. Má vôbec na výber...?

Zatiaľ čo pre Jakuba ešte kdesi existuje nádej, starý muž v predchádzajúcom filme je už úplne odtrhnutý a ovládaný démonmi. Balog si udržiava filozofický odstup, hoci to bolo možné, nepúšťa diváka hlbšie do vzťahu medzi otcom a synom. Výsledok je mrazivý. Na druhej strane zase vzťah Jakuba a jeho dcéry sa tiež nemôže naplno uskutočniť. Prekážkou však nie sú „obrazy“ ale rozvodové konanie. Tak ako v Echu očakávame oteplenie vzťahu, ale nikdy k nemu nedôjde, tak sa Rihákova chladná téma stáva horúcou a naliehavou.

Oba filmy svojím jazykom viac či menej smerujú k experimentu. Reflektujú aktuálny stav spoločnosti, čo je pozitívny signál pre súčasnú slovenskú kinematografiu. Oveľa príjemnejšie je vidieť slovenské herecké hviezdy v zmysluplných filmoch, kde sa ich talent môže naplno prejaviť než v podpriemerných telenovelách.