VEREJNÍ NEPRIATELIA – INÝ POHĽAD

VEREJNÍ NEPRIATELIA – INÝ POHĽAD

článok



Verejný nepriateľ (č. 1). V politickej či mediálnej oblasti svojho času veľmi populárne slovné spojenie, pre filmovú gangsterku dozaista vďačný názov. Prvá snímka nesúca názov Verejný nepriateľ pochádza z roku 1931 a patrí medzi rané klasiky tohto žánru. Naša tohtoročná kino distribúcia už stihla ponúknuť až trojicu titulov s takmer totožným názvom: francúzsky dvojfilm Verejný nepriateľ č.1 a hollywoodskych Verejných nepriateľov. A práve na nich sa teraz pozrieme trochu inou optikou ako Vlado Kurek vo svojej recenzii


 
„Dobovka“ po novom   

Film Michaela Manna je z každej strany kritizovaný za nie príliš šťastné použitie digitálnej kamery. Nuž, tak klasickému žánru (1), ktorý sa odohráva na typickom historickom pozadí – počas Veľkej hospodárskej krízy, moderný digitálny šat miestami naozaj nepristane. Tŕňom v mojom oku boli viaceré pasáže: niektoré vyložene tmavé (na plese) a iné zas neprirodzene svetlé, teda nasvietené (napr. občasné tváre protagonistov alebo prestrelka v lese). Pri veľkom detaily alebo rýchlom manipulovaní s  ručnou kamerou dochádza dokonca k miernemu rozmazaniu, čo je asi najciteľnejšie v jednom okamihu pri samotnom vyvrcholení. Dynamické akčné pasáže zasa vyzerajú naozaj štýlovo a pomerne prehľadne, takže toto Mannove novátorstvo vyšlo tak napoly. Či už obraz na plátne plne akceptujete alebo máte spomínané výhrady, určite sa nejedná o prelomovú prácu s kamerou, s akou prišla v roku 1932 Zjazvená tvár od režiséra Howarda Hawksa, ktorá ponúkla na svoju dobu nevídane dynamické a dlhé kamerové jazdy.  

Verejní nepriatelia – iný pohľad Verejní nepriatelia – iný pohľad

Scenár, ktorý neponúka veľa

Snímke je tiež vyčítaná akási chladnosť, absencia emócií. S týmto názorom sa do veľkej miery nestotožňujem, nakoľko najzaujímavejšou rovinou filmu je tá melodramatická, reflektujúca vzťah Johnnyho a Billie. Melodráma sa do gangsterského filmu ako takého vkrádala prakticky od samého začiatku. Vytratila sa až pri Scorseseho autentických a naturalistických mafiánskych eposoch. Skvelý soundtrack, pozostávajúci ako z dobovej tak i súčasnej hudby, ponúka nejednu melódiu, ktorá podfarbuje zväčša melodramatickú rovinu nenaplnenej lásky.

Okrem spomínanej línie ponúka scenár zopár nervy drásajúcich momentov (červená na semafore, Dillingerova prechádzka po policajnom oddelení alebo samotné, skvelo zostrihané finále). Avšak vzhľadom na minutáž ponúka príbeh trochu málo. Pozrime sa na to, koľko toho za približne rovnaký čas stihli Scorseseho Mafiáni, ktorí priniesli hotovú kroniku vzostupu a pádu jedného gangstra. Alebo si za príklad zoberme snímku, ktorá dala bodku za gangsterkou 30tych rokov – Búrlivé dvadsiate roky. Tie okrem troch rozpracovaných charakterov zároveň novátorsky vykreslili dobu, a síce predovšetkým Prohibíciu. Vo Verejných nepriateľoch sú detailnejšie rozpracované len dva charaktery a spoločenskej situácii sa scenár venuje pramálo.

Na rozdiel od väčšiny žánrových titulov tu chýbajú zaujímavé, charizmatické vedľajšie postavy najmä na strane zločinu. Postavy Homera (Stephen Dorff) a Baby Face Nelsona (Stephen Graham) sú síce výborné obsadené, no zamrzí ich nevyužitý potenciál. I keď chvíľkami to vyzerá, že vášnivý Graham sa hrá na kultové kreácie Joea Pesciho (Mafiáni, Kasíno). Naopak, obsadenie Franka Nittiho (2), údajnú pravú ruku Al Caponeho, je výsostne nezaujímavé.    

Verejní nepriatelia – iný pohľad Verejní nepriatelia – iný pohľad

Gangster gentleman a romantik

Poňatie samotnej postavy Johna Dillingera narúša azda najstaršiu a najzaužívanejšiu žánrovú schému – vzostup a pád gangstra. S Dillingerom sa stretávame s už ako ostrieľaným kriminálnikom ťahajúcim svojich kumpánov z basy a nie v období „pestrého“ detstva a prvých prehreškov. Samozrejme, tragický koniec je neodvrátiteľný, a tak ako takmer všetky postavy gangstrov v tzv. zlatej ére od Rica (Malý Cézar, 1930), cez Tonyho Montanu (Zjazvená tvár, 1932), až po Eddieho Bartletta (Búrlivé dvadsiate roky, 1939), aj Dillinger nachádza svoj koniec na ulici a riekne svoje posledné slová.

Dillingera na rozdiel od spomínaných kolegov nezaujíma kariérny vzostup, či imperializmus. Nepachtí za mocou. Ako vraví jeho filozofia, žije pre dnešok, zo dňa na deň. A keď potrebuje finančné prostriedky, proste si vylúpi banku. V očiach obyčajných ľudí je hrdinom (peniaze prostých ľudí ho nezaujímajú) so sexepílom a spôsobmi, s ktorými očarí krásnu Billie. Jednoduché dievča v šatách za 3 $ s guľatými očami a podmanivým úsmevom. O jeho zaľúbenosti svedčí i fakt, že je ochotný sa stiahnuť do úzadia a utiecť s ňou ďaleko za hranice USA.

Vzťah Dillingera k Billie je do istej miery žánrové nóvum, nakoľko ženské postavy bývali zväčša „na okrasu“. Boli symbolom spoločenskej prestíže, nástrojom fyzického uspokojenia, čo sa týka priorít jednoducho na druhej koľaji. Oscarová Marion Cotillard nie je rozkošná iba po fyzickej stránke, ale jej presvedčivý výkon vrcholiaci pri brutálnom policajnom vypočúvaní, musí presvedčiť snáď každého.    

Verejní nepriatelia – iný pohľad Verejní nepriatelia – iný pohľad

Odkazy

Milovníci žánru sa dočkali nenápadného odkazu na Verejného nepriateľa z roku 1931 v scéne, keď sa Baby Face Nelson snažil na sekundu napodobniť ikonu ranej gangsterky – Jamesa Cagneyho. Škoda, že sa Cagneyho ako verejného nepriateľa nepodarilo pretlačiť aj do záveru filmu. V ňom Dillinger sleduje na striebornom plátne Manhattanskú melodrámu z roku 1934. Viem si živo predstaviť, že by sledoval slávnu sekvenciu, v ktorej sa dostrieľaný Cagney tacká po ulici a (so slovami „Nie som tak tvrdý!“) sa rúti na zem. V takomto prípade by premietaná snímka nielen korešpondovala s týmto titulom, ale dejovo by predznamenávala Dillingerovu neodvratnú záhubu. Paralela s gangstrom v podaní Clarka Gablea má ale tiež svoju logiku a markantnú rolu pri zostavovaní scenára hrali určite i historické mantinely.    

(!!! SPOILER!!!) Prichádzame k samotnému epilógu. V ňom po viacerých výstreloch padá Dillinger na chodník a šeptá svoje posledné slová: „Bye Bye Blackbird“ (Zbohom čierne vtáča) (3). Tie sú venované Billie. Tento tragický koniec odkazuje na slávneho Občana Kanea z roku 1941. Hlavný hrdina Kane zomiera s replikou „Rosebud“ (4) na perách, podobne ako Dillinger s tou svojou. Obe repliky pritom symbolizujú nenaplnenú lásku. (KONIEC SPOILERA)

Záver

Verejní nepriatelia majú určite svoje nedostatky. Či už sú to neduhy digitálneho snímania v spomínaných pasážach alebo scenár, ktorý mohol vzhľadom na minutáž ponúknuť viac. Máme tu však skvelý herecký pár Depp-Cotillard, špičkovú technickú stránku, zahrňujúcu výborný soundtrack, kostýmy, výpravu a úžasne vygradované finále. Táto snímka sa v tohtoročnej distribúcii ako i v svojom žánri rozhodne nestratí. (9/10)


(1) Gangsterský film sa zrodil v roku 1912 a najväčšej obľube sa tešil v 30tych rokoch 20.storočia.
(2) V ostatnej gangsterskej snímke odohrávajúcej sa počas Veľkej hospodárskej krízy - Road to Perdition, ho stvárnil veľmi presvedčivo Stanley Tucci.
(3) Ide o názov piesne, pochádzajúcej z roku 1926, ktorá odznela aj vo filme.
(4) Spoluscenárista Občana Kanea Herman J. Mankiewicz sa majoritne inšpiroval životom mediálneho magnáta Williama Randlopha Hearsta. Jedna z teórií vraví, že „Rosebud“ bola jeho prezývka pre najintímnejšiu partiu jeho niekdajšej priateľky Marion Davies.


autor Michal Šmajda 14.7.2009
ROK VDOVY
[RECENZIA ]
HERETIK
[RECENZIA ]
3
Gladiátor II
GLADIÁTOR II
[RECENZIA ]
KONKLÁVE
[RECENZIA ]
RED ONE
[RECENZIA ]
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 24748
02 |
návšt. 6614
03 |
návšt. 6732
04 |
návšt. 5632
05 |
návšt. 4024
06 |
návšt. 3905
07 |
návšt. 4379
08 |
návšt. 7618
09 |
návšt. 3984
10 |
návšt. 2637
REBRÍČEK US
01 |
$32,0 mil.
02 |
$7,3 mil.
03 |
$5,3 mil.
04 |
$5,2 mil.
05 |
$4,2 mil.
06 |
$2,9 mil.
07 |
$2,8 mil.
08 |
$2,3 mil.
09 |
$2,2 mil.
10 |
$1,8 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.