TULPAN - INÝ POHĽAD

Asu spoznávame takpovediac in medias res – na „vohľadoch“. V námorníckej uniforme v tureckom sede exaltovane opisuje zápas s morskou chobotnicou, zatiaľ čo prísediaci s kamennými tvárami trpiteľsky mlčia. Ani stovka oviec a luster nestačí na to, aby rodičia miestnej krásavice Tulpan povedali áno. Zdá sa, že kameňom úrazu je nedokonalá fyziognómia – odstávajúce uši sú ďaleko nad limit lokálneho ideálu krásy a situáciu nezachráni ani usvedčujúci dôkaz o rovnakom hendikepe „amerického princa“ Charlesa. Asa jednoducho nie je pánom svojej situácie a nezostáva mu nič iného, ako trpezlivo prijímať rany osudu. Rovnako ako tunajší pastieri musia s pokorou znášať tvrdé prírodné podmienky.

Krajina je v tomto filme najdôležitejším protagonistom. Kazašský režisér Sergej Dvorcevoj načrtáva svoj príbeh ako súboj človeka s prírodou, ktorý je však vopred prehratý, pretože ľudská bytosť predstavuje jej nedeliteľnú súčasť. Príroda preň predstavuje živobytie i skazu, nie je možné sa z nej vymaniť - človek by tým stratil samého seba. Odzrkadľuje sa v ňom aj napätie medzi tradičným spôsobom života (pasenie oviec) a únikom do pohodlnejšieho mestského prostredia spojeného s nevyhnutným miznutím starých osvedčených hodnôt. Asa sa snaží uprostred všetkých týchto vplyvov nájsť samého seba a konečne vnútorne dospieť. Predstava Tulpan funguje ako spanilá chiméra, vidina z ktorej sa treba prebudiť do skutočnosti. Asov zápas o život narodeného jahňaťa je v podstate zápasom o vlastnú váhu v priestore a čase. 

Dvorcevoj si poetiku vyprofiloval na pôde dokumentárneho filmu. Tulpan, jeho celovečerný hraný debut, charakterizuje jemný cit pre autenticitu a silu okamihu. Neherci v prirodzenom prostredí a pri detailne odpozorovaných činnostiach vkĺzli do tamojšieho kusu krajiny a vytvorili vernú reprezentáciu skutočnosti. Avízovaný komediálny žáner možno považovať za do istej miery zavádzajúci. Režisér sa problémom svojich hrdinov nevysmieva, naopak s nimi explicitne sympatizuje. Život podľa neho totiž predstavuje omnoho zložitejší myšlienkový a predmetný systém. Tunajší bukolický chaos je vo zvukovej rovine nakomponovaný ako symfónia citoslovcí tiav, oslov, oviec a ruchov krajiny. S pridanou hodnotou detského džavotu a celodenného prednesu ľudových piesní v podaní dcéry, ktorej hlas by dokázal rozbíjať sklo. Kolorit dotvára prehistorický šláger Boney M – „Rivers of Babylon“ ozývajúci sa z „transportéru“ kamaráta Boniho. Periodicky prehlušuje všetko menované ako jasný príznak toho, že civilizácia s určitým oneskorením dorazila aj sem.

Výhradne kladné prijatie Tulpana súvisí s exotizmom ním zobrazovaného sveta a jeho výsostne naturistickými princípmi. Zatiaľ čo na plátne sa márne bojuje s veternými živlami, full frontal sa rodia ovce a múti maslo, západný divák sa prudko dojíma nad mravnosťou a krásou života v lone prírody. Tu má slovenská kinematografia určite smolu, že na jurty je v Tatrách predsa len trochu pričerstvo a napriek kalamite to tam stále ešte nevyzerá ako na Marse. Dvorcevojovi sa podarilo vkusne spojiť etnografické majstrovstvo s empatiou voči individuálnym ľudským príbehom a vznikla z toho záležitosť, ktorá ide veľmi dobre na export. Cena sekcie Určitý pohľad na festivale v Cannes naznačuje, že subtílny folklór versus tragikomika každodennosti (ktorá je univerzálna), by mohli byť tým správnym penicilínom na civilizačné choroby súčasného publika. A tiež na „fošňu“ zadretú do národnej hrdosti Kazachstanu – Borata Sagdijeva.