A BOH ODIŠIEL - VÍŤAZ 11. MFF BRATISLAVA

Pre štýl belgického tvorcu, pôvodne kameramana, sú príznačné predovšetkým čistota a umiernenosť. Pokorná kamera sníma Jacqueline pri úplne obyčajných aktivitách. Divák sleduje často dlhé zábery a celé scény bez dialógov. Pokojné obrazy akoby boli v opozícii proti duševným poryvom trpiacej ženy, pohybujúcej sa na hraniciach šialenstva, ba priam až smrti. Ozbrojený konflikt v krajine vstupuje do života hlavnej protagonistky hneď v úvode, no potom sa ona ocitá takpovediac mimo daného rámca. Van Leeuw pracuje na vytváraní tohto stavu aj tým, že ju zaháňa do lesa, kde môže byť sama so svojou bolesťou, v tichu, bokom od smrtonosných výstrelov. Kamera prispôsobuje register vlastných výrazových prostriedkov práve hlavnej postave. Už spomenuté statické zábery na tvár Jacqueline v podkroví sa striedajú s dlhými jazdami v scénach jej chôdze po prašných dedinských chodníkoch či lesných cestičkách. Nenachádzame tu žiadne artistné pokusy, lacné efekty a triky zdôrazňujúce za každú cenu prvoplánovú formálnu dokonalosť. Naopak, platí, že krása mnohých obrazov pramení z harmónie medzi ich obsahom a gestom umelca.

Ako problematická sa však podľa môjho názoru ukazuje prílišná snaha o sprostredkovanie pocitov transcendencie. Akoby autor naznačoval, že za každým Jacquelineniným gestom, pohybom, úkonom má byť niečo hlbšie, presahujúce štandardný časopriestorový rámec. Nesmierne hlboký smútok matky, ktorá prišla o deti, približujúci sa prízrak šialenstva alebo dokonca nedosiahnuteľný horizont skúsenosti neprítomného (alebo „len“ mlčiaceho) Boha. Bolo by celkom nefér tvrdiť, že Van Leeuw v tomto ohľade zlyhal na celej čiare. Niektorým momentom treba určite priznať zvláštne napätie, prameniace práve z toho, že za zdanlivo bežnou činnosťou tušíme celkom inú kvalitu. V podobných chvíľach dokonca divák celkom ignoruje genocídu, daný aspekt je úplne potlačený. Tvorcom sa tu darí dosahovať onú „prapôvodnosť príbehu ženy“ (alebo dokonca Ženy – idey, pojmu, viac než konkrétnej bytosti).

Pozitívom autorovho prístupu je celkom určite fakt, že netlačí na pílu a nesnaží sa diváka za každú cenu donútiť prvoplánovo súcitiť s trpiteľkou. Emócie, ktoré dosahuje, sú tak oveľa autentickejšie. V tom možno badať hlavnú zásluhu celovečerného debutu Philippa Van Leeuwa. Jeho tichý, nenápadný film ponúka divákovi intímny zážitok, nepochybne aj vďaka pozoruhodnému, fyzickému a živelnému výkonu predstaviteľky Jacqueline – Ruth Nirere (hlavná porota bratislavského festivalu ocenila aj ju). Aj keď nejde o titul so zdrvujúcim emocionálnym účinkom, nezaškodí ho vidieť.