|
ROHMER: NAMIESTO NEKROLÓGU |
ROHMER: NAMIESTO NEKROLÓGU |
Eric Rohmer (vlastným menom Maurice Schérer, 4. apríl 1920 – 11. január 2010) patril do mimoriadne silnej generácie francúzskych režisérov, ktorá vošla do dejín kinematografie pod súborným označením Nová vlna. Často býva zaraďovaný do tzv. tvrdého jadra tohto prúdu, so spolupútnikmi Françoisom Truffautom, Jeanom-Lucom Godardom, Claudom Chabrolom a Jacquesom Rivettom. V 50. rokoch začínali písať filmové kritiky pre novovzniknutý (dnes už legendárny) časopis Cahiers du cinéma. Táto činnosť spolu s množstvom napozeraných filmov vo francúzskej Cinematéke (v tých časoch vedenej Henri Langloisom) dala základy svojráznym filmovým estetikám mladých Turkov.
Rohmer nakrúcal v cykloch, pričom v nich rozvíjal variácie niekoľkých základných tém (Šesť morálnych príbehov, Príbehy štyroch ročných období). Aj keď jednotlivé filmy môžeme zaraďovať do týchto sérií, vo všetkých, ktoré som mal možnosť k dnešnému dňu vidieť, znovu a opäť na povrch presakuje ústredný motív medziľudských, predovšetkým partnerských vzťahov. Jedným z jeho najkrajších filmov je pre mňa Moja noc s Maud (Ma nuit chez Maud, 1969). Nábožensky založeného muža rozhodujúceho sa medzi dvomi ženami tu veľmi citlivým spôsobom stvárnil Jean-Louis Trintignant. Jean-Louis (Trintignant) sa vďaka svojskej „výpomoci“ svojho priateľa ocitne na návšteve u Maud (Françoise Fabianová) a pre nepriaznivé počasie je nútený u nej prenocovať. Vďaka rozhovoru s ňou si ujasňuje veľa vecí vo svojom vlastnom životnom postoji.
|
|
|
Hoci autor spracúva podobné témy a motívy ako napríklad Truffaut, medzi ich dielami sa dá vystopovať viacero pomerne zásadných rozdielov. Truffaut svoju sériu o (predovšetkým milostných, ale aj iných životných) eskapádach hlavného „hrdinu“ – Antoina Doinela – bytostne previazal s jeho predstaviteľom, Jeanom-Pierrom Léaudom. Medzi Nikto ma nemá rád a Láska na úteku Doinel prejde vývojom od mladého záškoláka s problémami v rodine po rozvádzajúceho sa tridsiatnika. Medzi Doinelom, Léaudom a Truffautom vzniká veľmi hustá spleť vzťahov: niektoré scény boli údajne inšpirované Truffautovým životom a Léaud sa vo všeobecnosti považuje za Truffautovo filmové alter-ego. Život a film tu vytvárajú nedeliteľnú jednotu, čo bolo Truffautovým tvorivým ideálom. (Svojho druhu dekonštrukciu doinelovsko-léaudovského-truffautovského mýtu ponúkol pozoruhodný triapolhodinový film Mamička a kurva Jeana Eustacha: ukazuje takpovediac temnú stranu Truffautom a Léaudom vytvorenej postavy.)
Rohmer pracoval inak: do jednotlivých filmov obsadzoval iných hercov, aj postavy boli vždy aspoň trochu odlišné. Ústredné motívy sa vždy nasvecovali z nových strán. Často narábal s filozofujúcimi dialógmi postáv (v Jarnom príbehu napríklad vystupuje aj učiteľka filozofie), čo u Truffauta prakticky nenachádzame. Vo všeobecnosti sú jeho postavy často dôslednejšie a hlbšie prekreslené, čo sa týka mužských aj ženských protagonistov. Treba spomenúť aj ignorovanie klenutých rozprávaní; Rohmerov štýl narába skôr so sledom scén vyjavujúcich postoje a vlastnosti postáv. Ako dôležitý prvok, minimálne do určitej miery ovplyvňujúci charaktery či deje, sa u neho ukazuje prostredie. Čiastočne určuje vzorce správania osôb alebo priamo ovplyvňuje rozvoj zápletky. (Príklad pre oboje môžeme nájsť v už spomínanej Mojej noci s Maud: Jean-Louis je intelektuál, katolík a zjavne pochádza z buržoázneho prostredia, čo sa ukazuje v jeho názoroch. Na druhej strane, napätie medzi ním a Maud pramení zo situácie podmienenej počasím v Clermont-Ferrande, kde sa príbeh odohráva, a celkovo okolitá krajina dotvára náladu filmu.)
|
|
|
Moja noc s Maud mi teda slúži v istom zmysle ako dielo exemplárne „rohmerovské“, na ktorom sa dajú ukázať základné aspekty jeho tvorivých metód a estetiky. Okrem v istom zmysle typických postáv a dôslednej práce s hercami pri ich tvarovaní, odmietania precízne štruktúrovaného a vystavaného dramatického tvaru, početných (často viac či menej hlbokých) dialógov si dovolím pripomenúť aj prácu kameramana Néstora Almendrosa (snímal viacero Rohmerových, ale aj Truffautových filmov). Pomerne veľkú zásluhu na atmosfére diela možno pripísať práve Almendrosovým obrázkom. Napriek množstvu dialógov obrazová rovina nie je podružná, Rohmer s Almendrosom dokážu medzi týmito zložkami udržať veľmi vyvážený pomer. Podobnú krehkú rovnováhu medzi obrazom a slovom Rohmer dosiahol ešte v niekoľkých ďalších filmoch (napríklad Jarný príbeh, Jesenný príbeh).
Takmer 90-ročný filmár umrel pred pár dňami. Ostalo po ňom početné dielo, ktoré je dôkazom jeho talentu, lásky ku kinematografii a zaujatím témou lásky samej osebe. Ani dnes nie je neskoro vrátiť sa k Rohmerovým filmom a pripomenúť si, čo tento tvorca znamenal pre francúzsku kinematografiu a kultúru vôbec.
Citované filmy
Moja noc s Maud (Ma nuit chez Maud, r. Eric Rohmer, 1969), Nikto ma nemá rád (Les quatre cents coups, r. François Truffaut, 1959), Láska na úteku (L'amour en fuite, r. François Truffaut, 1979), Mamička a kurva (La maman et la putain, r. Jean Eustache, 1973), Jarný príbeh (Conte de printemps, r. Eric Rohmer, 1990), Jesenný príbeh (Conte d'automne, r. Eric Rohmer, 1998)
Výberová filmografia Erica Rohmera
Znamenie leva (Le signe du lion, 1959)
Zberateľka (La collectionneuse, 1967)
Moja noc s Maud (Ma nuit chez Maud, 1969)
Klárino koleno (Le genou de Claire, 1970)
Po láske (L'amour l'après-midi, 1972)
Pilotova žena, alebo nemožno myslieť na nič (La femme de l'aviateur, 1981)
Pauline na pláži (Pauline à la plage, 1983)
Noci v úplnku (Les nuits de la pleine lune, 1984)
Zelený lúč (Le rayon vert, 1986)
Jarný príbeh (Conte de printemps, 1990)
Zimný príbeh (Conte d'hiver, 1992)
Letný príbeh (Conte d'été, 1996)
Jesenný príbeh (Conte d'automne, 1998)
Angličanka a vojvodca (L'anglaise et le duc, 2001)
Romanca Astréey a Céladona (Les amours d'Astrée et de Céladon, 2007)
Na tejto adrese sa dajú nájsť ukážky z memoárovej knihy Néstora Almendrosa (v angličtine pod názvom A Man With a Camera), kde opisuje spoluprácu s Ericom Rohmerom.
