HOUSE OF CARDS HRÁ STÁLE PRVÚ SERIÁLOVÚ

Ono to totiž nikdy nie je tak celkom len o nich. Je to o celom vesmíre vysokej politiky, v ktorom je, zdá sa, možné naozaj čokoľvek. A vďaka seriálu House of Cards si môžete (tak trochu masochisticky) vychutnať detailný pohľad na to, ako to funguje.

House of Cards, samozrejme, nevarí scenár len tak z vody, ale šikovne (aj keď len voľne) parafrázuje aktuálne dianie na americkej a medzinárodnej politickej scéne. Akým smerom sa vydá v piatej sérii vám bude jasné od začiatku – kráľovská manipulácia s verejnou mienkou pomocou hrozby terorizmu a hackerstva.

A kedy inokedy sa už takáto hra hodí, ak nie v predvečer prezidentských volieb? Frankovi ide o všetko a nikoho už asi neprekvapí, že v takýchto situáciách nemá najmenšie zábrany. Stopercentnú podporu opäť nájde aj vo svojej lojálnej manželke a viceprezidentke Claire – na ich strategickom spojenectve, zdá sa, osobné rozpory ani „bokovky“ nič nezmenili.

Kým v predošlých sériách sa aspoň v náznakoch objavoval aj nejaký „vyšší plán“ ako nakumulovanú moc využiť (Underwoodov ambiciózny boj s nezamestnanosťou), teraz už ide naozaj len o moc pre moc. Ak doteraz Frank Underwood karikoval bezškrupulózneho, ale stále viac-menej demokratického politika, tento krát začína pripomínať ozajstného diktátora. Nezaujíma ho verejná mienka, podpora podplatených či zastrašených kolegov ani následky jeho šarády na stav krajiny, ktorej tak veľmi túži vládnuť.

„Američania sú ako deti. Potrebujú, aby im niekto povedal, o čom majú snívať a čoho sa báť,“ nonšalantne filozofuje v okamihu, keď sa chystá odvrátiť volebnú prehru križiackou vojnou proti radikálom. A my, nech už sa k podobným scenárom staviame v realite akokoľvek skepticky, máme v hlave chrobáka, ktorý už len tak neodíde...    

Súdiac podľa niekoľkých úvodných epizód, ani v piatej sérii na nás nečaká jediná postava, ktorej by sme svoje sympatie mohli zveriť bez výčitiek svedomia. Hoci všetci sú na šachovnici skôr proti- než spoluhráčmi, bez výnimky pre nich platia vysoká ohybnosť morálky, nekonečná túžba po moci a ochota byť na víťaznej strane aj za cenu absolútneho sebazaprenia. Len u Underwoodových je to ale, zdá sa, celkom bezbolestné, bez šrámov, ktoré si zvyknú odniesť bežní smrteľníci. Okolo nich sa však kryštalizujú potenciálne slabé články.

Ministerka zahraničia Catherine poškuľuje po únikovej ceste, keď Frankov hon na terorizmus poruší  aj posledné z jej dobre potlačovaných zábran. Autor prezidentských predslovov Thomas zase zabúda na hranice svojho románika s pani prezidentovou, keď sa pokúsi konfrontovať jej svedomie. Dokáže jeden z nich zmeniť zvrat dejín? Dostihnú Franka tiene minulosti cez komisiu, ktorá ho má vyšetrovať? Zasadí mu snáď smrtiaci úder novinárske eso Hammerschmidt, ktorý sa svojho sólokapra nie a nie vzdať? Alebo Frankov politický rival Conway, ktorý zbiera sympatie tam, kde Undrewood šliape po tvárach? Možno sú to však opäť len bábky, na ktorých Underwoodovci v plnej paráde predvedú svoje majstrovské „voodoo“ ...

Ak vás House of Cards vo svojej schopnosti kombinovať tie najtiternejšie detaily s celkovým obrazom doteraz fascinovali, baviť vás určite budú aj naďalej. A neutíchne ani váš obdiv k bezprecedentným výkonom Kevina Spaceyho a Robin Wright, ktorých hereckú presnosť možno rátať na milimetre. Rovnako ale piata séria, zdá sa, nič nezmení, ak vás seriál rozčuľuje svojou arogantnou neprehľadnosťou (priznajte si to, väčšinu epizódy len matne tušíte o čo vlastne ide a všetko vám ozrejmí až Frankov polopatistický cynizmus priamo na kameru).

A pripravte sa tiež na nešikovne teatrálne ukončenia epizód, kde miesto poctivého moderného cliffhangera pravidelne zaberá staromódny „smiech darebáka“  (záber na výhražne sa tváriacu ústrednú dvojku v zatvárajúcich sa dverách Oválnej pracovne). Stále však, bez pochýb, ide o jeden z najoriginálnejších a najpríťažlivejších seriálov dneška a jeho ignorovaním si koledujete o nemalú dieru vo všeobecnom kultúrnom rozhľade...