NEROB VLNY |
NEROB VLNY |
Za posledné dva roky vzniklo niekoľko zaujímavých titulov tematicky ukotvených na pôde školy s učiteľmi a študentmi, akoby vrhnutými v rámci sociálneho experimentu do obrej Petriho misky. Ako som už písal v recenzii na bosniansku Exkurziu, snímka pracuje s podobným motívom ako nemecká Zborovňa (Das Lehrerzimmer). A to, aké okolnosti a reakciu okolia môže rozpútať banalita, či na prvý pohľad nepodstatná maličkosť.
Vo francúzskej dráme Nerob vlny taktiež situovanej medzi školské múry režisér Teddy Lussi-Modeste opäť pracuje s podobným naratívom. Tentokrát ale film tematicky skúma staronovú a stále živú tému „Me Too“, obťažovania, ale aj krivých obvinení. Snímka tak je určitým zdvihnutým ukazovákom vo výbušnej téme, ktorá naďalej pulzuje a rezonuje spoločnosťou.
Film Nerob vlny vychádza zo skutočných udalostí a režisér nemusel po zdrojový materiál chodiť ďaleko. Obdobná situácia sa totiž mala udiať práve Lussi-Modestovi v čase, keď na škole vyučoval francúzštinu.
Späť do školských lavíc
Julien na škole vyučuje francúzštinu a už v prvých minútach je jasné, že je aj zapáleným pedagógom, milovníkom literatúry a experimentuje s viac či menej konvenčnými vyučovacími metódami. Režisér v úvode dávkuje určité dejové a interpretačné omrvinky, ktoré diváka navádzajú na rôzne stopy.
Lussi-Modeste nejak špeciálne expozíciu nenaťahuje a stačí mu vyhodiť do vzduchu niekoľko vodítok, ktorých sa publikum intuitívne chytí. Režisér tak v úvode stopáže dupne na plyn a okolnosti okolo Juliena hustnú. Jedna zo žiačok ho totiž v liste obviní zo zvádzania a obťažovania. V podobnom duchu ako pri Zborovni či Exkurzii sa jedná na prvý pohľad o ľahko vyvrátiteľné obvinenie. To sa ale nabaľuje a rastie do monštróznych rozmerov.
Zaujímavým je autorské rozhodnutie režiséra, ktorý žiačku, ktorá prišla s obvinením, dramaturgicky odsunie do druhého plánu a svetlá reflektorov a kamery sa sústreďujú práve na Juliena. Učiteľa majú usvedčiť absurdné „dôkazy“, vety a spomienky vytrhnuté z kontextu a logiky.
O to sa zdá byť bizarnejšie, keď sa diváci dozvedajú o Julienovom súkromí, čím režisér pozvoľna otvára jednu spoločenskú trinástu komnatu za druhou.
Rezať do živého
Snímka tak akosi prirodzene a organicky rastie a jatrí staré spoločenské rany. Spočiatku sa zdá, že Pandorina skrinka sexuálneho obťažovania bude leitmotívom filmu, no Lussi-Modeste tak cez Juliena reže do živého a prepája tak toxické aspekty „mee too“ s problematikou práv LGBTI komunity.
Režisér, ale tematiku zneužívania nezľahčuje, nebulvarizuje a ani nebagatelizuje. Obohacuje ju o nový uhol pohľadu, ktorý v kinematografii takmer absentuje. Lussi-Modeste sa tak otvorene pýta, čo ak je zo sexuálneho obťažovania či z neprístojného správania obvinený práve člen LGBTI komunity? Má takýto človek použiť ako argument vlastnú orientáciu?
Snímka tak skúma práve aj nunansy okolo komunity, ktorá je pre väčšinu ľudí akýmsi svetom v svete a často zaznieva éterom veta: Nevadia nám, keď o nich nevieme. Film podprahovo pracuje práve s týmto motívom a latentne bombarduje skostnatené stereotypné videnie LGBTI komunity, ako neviditeľnej veličiny, ktorá nevadí, ak ju nikto nevidí. Režisérovi sa tak film stáva kanálom na pokladanie pálčivých otázok, ktoré sa vždy nepočúvajú práve najľahšie a môžu majoritu poriadne naštvať. A tak to je správne.
Nerob vlny vychádza z tradície dnes už kultového Honu Thomasa Vinterberga. Režisér prvoplánovo nešokuje, ale postupne pritvrdzuje, zintenzívňuje tlak a v sadistických intervaloch zvyšuje dávky frustrácie a skepsy. Napriek určitej „kafkovskej“ bezvýchodiskovosti molochu systému, Julien nie je len bábkou v rukách režiséra, ale snaží sa asertívne a emancipovane vziať iniciatívu do vlastných rúk.
Film síce remeselne a dramaturgicky odsýpa, no stretáva sa s určitým nešvárom, ktorý konzumuje aj dobre rozbehnuté snímky. A tým je určitá nemohúcnosť finále. Práve koncová bodka sa často stáva tŕňom v päte a, bohužiaľ, aj v Nerob vlny ku koncu cítiť nerozhodnosť a posledné minúty filmu tak zatieni nižšia sebavedomosť réžie. Napriek miernym zakopnutiam francúzska novinka funguje a ako bonus hlučne brnká na strunu spoločenského diskomfortu.
Pas de vagues (Francúzsko/Belgicko, 2024, 91 min.)
Réžia: Teddy Lussi-Modeste. Scenár: Audrey Diwan, Teddy Lussi-Modeste. Hrajú: François Civil, Shain Boumedine, Toscane Duquesne, Mallory Wanecque, Bakary Kebe, Marianne Ehouman ...