PRVÝ DOJEM: UMUčENIE KRISTA

Z vyššie napísaným súvisí aj celá genéza a vývoj tohto filmu - od predprodukcie cez natáčanie až po postprodukciu a marketingové aktivity. Vzhľadom na to, že tomuto aspektu sme sa v našej redakcii venovali už v článku mojich dvoch kolegov, nebudem plytvať miestom a vaším časom na už raz napísané. Namiesto toho sa v krátkosti sústredím na gro článku, ktorým je snaha o vyjadrenie môjho dojmu zo zhliadnutia tohto diela.

Ako ste sa už mohli dočítať vo viacerých presskitových článkoch príp. iných zdrojoch, film mapuje posledných dvanásť hodín pozemského života Ježiša Nazaretského. Fundovanú odpoveď na otázku "do akej miery filmové rozprávanie reflektuje skutočnosť" vám žiaľ nedám, nakoľko sa priznám, že presné detaily Ježišovho života nie sú mi dostatočne známe. Z toho čo si však pamätám z hodín dejepisu a ďalšej študijnej literatúry ale usudzujem, že slovné spojenie "snaha o hodnovernosť" muselo byť pri natáčaní určite veľmi často skloňované tak Gibsonom ako aj celým štábom. Ostatne, veľkú mieru autenticity v súvislosti s týmto filmom bolo a je možné počuť z viacerých cirkevných zdrojov.

Ale aj v prípade abstrahovania vyššie nastolenej otázky, môžem s určitosťou potvrdiť, že tento krát presskitové materiály a iné jednovetné slogany vystihujú film veľmi presne. Na začiatku sa nachádzame krátko "po poslednej večeri" v Getsemanskej záhrade, kde prebieha "rozhovor" medzi Otcom a Synom. Odhliadnuc od akéhosi epilógu (myslím, že nič neprezradím ak poviem, že ide o scénu "vstania z mŕtvych"), film končí Ježišovou smrťou na kríži. Medzi týmito dvoma okrajovými bodmi sme potom párkrát v retrospektívach svedkami výjavov z viacerých období Ježišovho pozemského života (aj keď najviac týchto flashbackov sa venuje Poslednej večeri, vidíme v nich aj Ježišov život ešte aj v iných obdobiach, napr. keď bol tesárom). Tým však ale akékoľvek ďalšie narušenie primárnej dejovej línie končí a film sa sústredí už iba na jedno - ukrižovanie a bezprostredné činy, ktoré k nemu viedli. Bez balastu, nadhľadu či zľahčovania, t.j.  realisticky ba priam až dokumentárne.

Podpora tomuto druhu narácie filmu jednoznačne prichádza aj z jeho formálneho spracovania. Gibson tu samozrejme nepracuje spôsobom vytýčeným manifestom Dogma 95, ale aj napriek tomu je badateľná snaha, aby výsledná kompozícia obrazu a zvuku sa možno čo najviac držala v intenciách cinema-verité. O kamere Caleba Deschanela (doterajšia stretnutie s Gibsonom na jednom filme bolo iba pri Emmerichovom Patriotovi) rozhodne nemôžme povedať, že sa drží v ústraní. Práve naopak, vo viacerých veľkostiach záberu (od celku až po detail) sníma aj tie najdrsnejšie výjavy mučenia (i keď je pravda že nie vždy - v niektorých sekvenciách pracuje Gibson s prirodzeným obrazovo-zvukovým kontrapunktom, t.j. nevidíme výjavy mučenia, ale zvuky jasne počujeme, prípadne tieto výjavy sa v scéne odohrávajú v druhom pláne). Sme tak svedkami postupného ruinovania ľudskej telesnej schránky, kde v tomto konkrétnom prípade podľa môjho presvedčenia, ktoré však nikomu nevnucujem, prebývala časť samotného Boha. Navyše hudba Johna Deebneyho (napr. Spy Kids 1,2) takmer vôbec neprebíja obraz, ale ho iba veľmi výstižne doplňuje a dokresľuje.

Z vlastnej skúsenosti viem, že väčšina divákov v kinosále na tento nekončiaci príval drsných záberov reagovala najčastejšie dvoma spôsobmi - čiastočnou až úplnou apatiou, alebo výrazom tváre, jasne hovoriacim, že v ich vnútri prebiehajú vlny hrôzy, nechute, ľútosti až zúfalstva. Za seba môžem povedať, že som sa zaradil do druhej menovanej skupiny, pričom sa k vyššie zmieňovaným pocitom v mojom prípade pridala aj hanba samého pred sebou.

Na záver by som rád podotkol, že práve pri tomto filme ide viac ako pri ktoromkoľvek inom vyslovene o vaše vnútro a pocity, ktoré vo vás zhliadnutie vyvolá. Je pravdepodobné, že inak snímka zapôsobí na veriaceho a inak na ateistu. Ale isté je to, že vo vás určite nejaký pocit zanechá. Preto vás prosím, aby ste aj k tomuto článku, hlavne v časti, kde som opisoval moje vnútorne pocity, pristupovali s postojom, že ide o čisto osobný názor. V tomto prípade môj. The Passion of the Christ podľa mňa disponuje s mimoriadne silným príbehom, ktorého konečnú podobu výrazne napomáha vyprofilovať jeho forma. Výsledkom je potom film s pre mňa neskutočne silným emocionálnym nábojom. Film, po zhliadnutí ktorého chcem pracovať na tom, aby so zo mňa stal správne žijúci človek podľa večných zákonov. Film, ktorý rozhodne už druhý krát nechcem a nepotrebujem nikdy vidieť.

The Passion of the Christ (USA, 2004, 127 min.)
Réžia: Mel Gibson. Scenár: Benedict Fitzgerald, Mel Gibson. Kamera: John Debney. Hudba: Caleb Deschanel. Hrajú: James Caviezel, Monica Bellucci, Maia Morgenstern, Francesco Cabras, Rosalinda Celentano, Claudia Gerini, Sergio Rubini

Téma mesiaca pokračuje profilom Mela Gibsona