PREVIEW: RIDDICK: KRONIKA TEMNA

V Čiernočiernej tme sa Riddickova postava vyvíja od vraha k antihrdinovi a tým je aj na začiatku nového filmu. Riddick: Kronika temna je viac o pochopení, kým skutočne je a že to vôbec nie je bezvýznamný jedinec vo vesmíre. Jeho status osamelého bojovníka tu už neplatí. Film vás krok za krokom presviedča o význame a hodnotách jeho života. Postava sa vyvíja tak, že tento antihrdina sa postupne zaraďuje k ľudskému pokoleniu. "Skutočne sme začali premýšľať o ďalšom filme s Riddickom, keď sme pracovali na finálnych fázach Čiernočiernej tmy," spomína David Twohy. Bol som si však vedomý toho, že pascou všetkých pokračovaní je, ak sa zaoberáte rovnakou témou. Preto som pochopil, že kľúčom k tomu, ako vytvoriť pokračovanie, je rozprávať o tom, čo sa neočakáva. "Nechoď na rovnakú planétu, neuvádzaj na scénu známe charaktery a nedopusť, aby sa z filmu stal príbeh o príšerách. Zmenili sme žáner, z hororu je akčné a dobrodružné sci-fi. Usilovali sme sa o premenu témy, nie však o pokračovanie."

Riddick: Kronika temna sa mal stať príbehom, v ktorom vystupujú zložité charaktery, v zaujímavom, príťažlivom a imaginárnom svete, ktorý je zaľudnený množstvom vesmírnych bojovníkov a rôznymi súperiacimi skupinami. Zámerom Twohyho a Diesela bolo vybaviť Riddicka novým poslaním, dať mu príležitosť zúčastniť sa  veľkých akčných scén a ešte významnejších dobrodružstiev.

VIZUALIZÁCIA FILMU

Rozpočet bol pomerne vysoký a tak mohlo vzniknúť veľké plátno, do ktorého sa vošlo úplne všetko. Twohy dal dohromady nový tím výtvarných spolupracovníkov (Matt Codd, Daren Dachterman, James Oxford a Brian Murray), s ktorými začal pracovať na výtvarnej podobe filmu. Zaistil si vynikajúceho návrhára Holgera Grossa, ktorý predtým pracoval na filmovej sci-fi Rolanda Emmericha Stargate (Hviezdna brána). Gross a supervízor výtvarných návrhov Kevin Ishioka a ich rozsiahly tím sa riadili jednou zásadou: "Ak sme to už niekde videli, tak na to zabudnime."

Umelci sa zamerali na vytvorenie troch odlišných priestorov filmu: Necromangerské prostredie, ktoré obsahovalo predovšetkým ich veliteľskú loď Basiliku, ďalej svet, nad ktorým zvíťazili - planétu Crematoria, pekelnú svojimi výkyvmi teplôt, ktoré sa pohybovali od 700°F cez deň a -300°F v noci (1°F = 5/9°C, 212°F = 100°C, 32°F = 0°C), s podzemným väzením, nazývaným Slam. Tretím priestorom bola planéta Helion, domov pokrokovej, šťastnej spoločnosti, ktorá prekvitá tým, že zachytáva, skladuje, predáva a rozdeľuje svetlo do vzdialených svetov. Gross sa rozhodol pracovať na filme s fyzikálnymi prvkami, ktoré neboli špecificky spojené s budúcnosťou a mohli súčasne evokovať aj minulosť.

Mesto Helion je navrhnuté v teplých farebných tónoch s architektonickými štýlmi, pripomínajúcimi multikultúrnu tvárnosť planéty a miesi sa s historickými a modernými prvkami. Obyvatelia Helionu sa líšia vzhľadom, ale aj oblečením, ale všetko je tónované do sýtych, zemitých farieb a akcentované tyrkysovou a azurovou modrou. A ako refleksia na hlavný produkt Helionu a bohatstvo, ktoré mu prináša umelecká maskérka Victoria Downová "dodala ich maskám teplé farby a lesk. Sú to aj na prvý pohľad mierumilovní, šťastní a zámožní ľudia."

Ak Helion je nebom, tak potom Slam je čistým peklom. Je to väzenie, situované v podzemí na nehostinnej planéte, obhospodarované Mafiánmi. Tím výtvarníkov ihneď pochopil, že kľúčom k vytvoreniu takého väzenia je nasledujúci predpoklad: nesmie to byť žiadna vystavaná budova v krajine, ale prirodzené miesto, ktoré bolo čo najlacnejšie modifikované tak, aby mohlo slúžiť ako väzenie. Výsledkom je 200 stôp dlhý sopečný tunel (1 stopa = 0,3048 m), hrubo rozdelený na jednotlivé cely, niekde poničené vulkanickými účinkami. Po stenách sú tu vedené elektrické káble a masívne vetráky. Všetko pokrýva sopečný prach. Chýba akýkoľvek komfort a sociálne zariadenie.