|
PREVIEW: DRUHÁ ŠANCA |
PREVIEW: DRUHÁ ŠANCA |
"V celej histórii boxu nenájdete taký ľudsky zaujímavý príbeh, ktorý by bol porovnateľný so životným príbehom Jamesa J. Braddocka."
-Damon Runyon (1936)
Uprostred Veľkej hospodárskej krízy v 30-tych rokoch 20. storočia, keď ekonomika zrazila Ameriku na kolená, objavil sa zrazu hrdina, ktorý jej obyvateľov postavil opäť na nohy. Stal sa idolom národa, pretože dokázal, že vďaka pevnej vôli môže vybojovať druhú šancu pre svoju rodinu i seba samého. Tým hrdinom z ľudu bol James J. Braddock, zvaný "Cinderella Man", ktorý sa napriek nepriazni osudu stal jednou z najprekvapujúcejších a najinšpiratívnejších hviezd v dejinách športu.
Na začiatku 30-rokov bol tento bývalý úspešný boxer na dne, rovnako ako zvyšok americkej populácie. Zdalo sa, že jeho kariéra skončila, nemal z čoho zaplatiť účty a jediná vec, na ktorej mu v živote záležalo - jeho rodina - sa ocitla v nebezpečenstve. Ale hlboko vnútri v ňom stále driemalo odhodlanie. Láska, česť a silná vôľa mu pomohli k tomu, aby zdanlivo nerealizovateľný sen sa stal skutočnosťou. Braddock sa pokúsil využiť poslednú šancu na záchranu svojej rodiny a vrátil sa do ringu. Okrem Braddocka nikto neveril, že má šancu na úspech. Ale on začal vyhrávať jeden zápas za druhým. A zrazu sa tak z obyčajného človeka, ktorý mal problém nájsť si prácu, stal mýtický neporaziteľný hrdina. Jeho rýchly vzostup vyvrcholil súbojom, o ktorom na počiatku nikto ani len nesníval: Braddock stál v ringu proti majstrovi sveta v ťažkej váhe Maxovi Baerovi - nezastaviteľnému boxerovi, ktorý v ringu usmrtil už dvoch svojich protivníkov.
Druhú šancu vám prichádza vyrozprávať tým zložený z držiteľov Oscarov - producent Brian Grazer, režisér Ron Howard, scenárista Akiva Goldsman a herci Russell Crowe a Renée Zellweger. "Príbeh Jima Braddocka je tak neuveriteľne vzrušujúci, pretože nám pripomína aká pozoruhodná môže byť ľudská vytrvalosť a sila lásky", hovorí režisér Ron Howard. "Je to typ príbehu, ktorý ma ako filmára vždy priťahoval." Tvorcovia počas nakrúcania neponechali nič náhode. Choreografom boxerských zápasov bol Nick Powell a boxerov mal na starosti Steve Lucescu pod vedením legendárneho trénera Angela Dundeeho (známeho napríklad spoluprácou s takými hviezdami ako boli Muhammad Ali a Sugar Ray Leonard).
|
|
|
Jim Braddock a jeho príbeh
Dvadsiate roky minulého storočia boli zlatými časmi Ameriky. Bola to éra džezu a prosperity ale i zlatá éra boxu. Práve v tom čase sa James J. Braddock, amatér z New Jersey, známy vďaka svojmu pravému háku, stal profesionálom. Rovnako ako mnoho ďalších detí z robotníckych rodín i on videl v boxe svoj lístok k ceste k slušnému životu. Bola to jediná vec v ktorej bol dobrý a istý čas dokonca veľmi, veľmi dobrý. Potom však prišli zranenia pravačky a s nimi smola. Po roku 1929 už takmer nič v jeho živote nebolo také ako predtým. V roku 1934 sa vrátil do ringu. A svojich súperov tentoraz ohrozoval ľavačkou, ktorá mu zosilnela počas práce v dokoch. Jeho prvé víťazstvo všetci považovali za náhodu. Potom však prišlo víťazstvo proti šampiónovi ťažkej váhy Johnovi Henrymu Lewisovi a vzápätí porazil Arta Laskyho, ktorý v predchádzajúcich pätnástich zápasoch nenašiel premožiteľa.
Pozoruhodné však boli nielen jeho víťazstvá, ale i činy, vďaka ktorým získal od fanúšikov novú prezývku "Džentlmen Jim". Jeho sláva vo svete boxu rástla zo dňa na deň a zrazu tu bola šanca stretnúť sa šampiónov v ťažkej váhe Maxom Baerom o titul. Bola to šanca akú by uvítal každý boxer, ale Braddock mal mnoho príčin, prečo sa mu do súboja nechcelo. Bol oveľa menší než Baer, nemal toľko skúseností a musel sa kvôli zraneniu pravej ruky spoliehať na ľavý hák. Na druhej strane baer bol považovaný za jedného z najnebezpečnejších boxerov. V roku 1932 zomrel Ernie Schaaf na následky jeho knokautu v desiatom kole. V roku 1933 knokautoval Maxa Schmelinga v jeden z najlepších zápasov všetkých čias a v roku 1934, v ten istý deň keď Jim Braddock boxoval s Cornom Griffinom poslal Baer Prima Carneru v jedenástich kolách jedenásťkrát k zemi.
Zápas Braddock-Baer sa konal 13. júna 1903 pred 35 000 divákmi v Madison Square Garden. A milióny fanúšikov sedeli bez dychu pri svojich rádioprijímačoch. Zápas, v ktorom mal ísť podľa Baera jeho súper hneď v prvom kole k zemi, bol plný zvratov. Braddock poháňaný nesmiernou vôľou a vedomím, že bojuje za prežitie svojej rodiny odolával neuveriteľných 15 kôl a napokon jednomyseľným verdiktom zvíťazil. O zápase sa hovorilo ako o najvzrušujúcejšom v histórii boxu... a možno i celého športu. V baroch i svojich domovoch po celej Amerike obyčajní ľudia oslavovali Braddockov majstrovský titul ako keby bol členom ich rodiny. Športový novinár Damon Runyon vtedy nazval Braddocka "Cinderella Man" pretože jeho príbeh bol ako z klasickej rozprávky.
Braddock pokračoval v boxovaní a titul v ťažkej váhe stratil až v roku 1937 v súboji Joe Louisom po knokaute v ôsmom kole (Louis mal vtedy 23 a Braddock 32 -a Louis neskôr povedal, že Braddock bol jedným z najodvážnejších boxerov aký proti nemu stál). Celé roky bol Braddock hrdinom pre tých, ktorí poznali jeho príbeh. V roku 1964 ho uviedli do Ring Boxing Hall of Fame a v roku 2001 i do International Boxing Hall of Fame in 2001. Počas druhej svetovej vojny slúžil v tých istých dokoch, kde pracoval počas hospodárskej krízy. V päťdesiatych rokoch pomohol vybudovať známy most Verrazano v Brooklyne, ktorý bol vtom čase najväčší závesný most na svete. Zomrel v roku 1974 vo veku 68 rokov.
|
|
|
|
Ako Braddockov príbeh našiel cestu do sŕdc filmárov ... a dvoch hercov
Jim Braddock sa v tridsiatych rokoch minulého storočia stal hrdinom amerických domácností, ale na konci storočia už jeho príbeh výnimočnej odvahy a oddanosti už takmer nikomu nič nehovoril. Medzi ľuďmi zo sveta športu a športovými novinármi, najmä zaoberajúcimi sa boxom, ktorí v archívnej tlači narazili na správy o jeho hviezdnom vzostupe, však nachádza stále nových fanúšikov.
Jedným z tých, ktorých Braddockov príbeh oslovil je scenárista a dlhoročný fanúšik boxu Cliff Hollingsworth. Ten mal pocit, že legenda o slávnom športovom triumfe muža bojujúceho za zaopatrenie svojej rodiny si zaslúži veľkolepú filmovú adaptáciu. "Celý projekt začal v roku 1994, keď som sa zamyslel nad Jimom Braddockom a jeho neuveriteľným príbehom o chudákovi, ktorý sa stal boháčom a pomyslel som si, že by na jeho základe mohol vzniknúť skvelý film," spomína Hollingsworth. "jeho príbeh som už vtedy dobre poznal. Ako dlhoročný fanúšik boxu som sa zaujímal o všetkých bývalých šampiónov ťažkej váhy a Jim Braddock bol vždy mojim favoritom."
Vďaka niekoľkým šťastným náhodám sa Hollingsworthovi podarilo kontaktovať jedného z Braddockových synovcov, ktorý ho potom zoznámil s jeho dvoma synmi - Jayom a Howardom. Tí súhlasili so spoluprácou na scenári a počas následných stretnutí rozprávali Hollingsworthovi o svojom otcovi, takže pôvodnú verziu scenára rodina bez problémov schválila.
"Príbeh Jima Braddocka je výnimočný hneď z niekoľkých dôvodov," hovorí Hollingsworth. "V roku 1935 sa stal národným hrdinom a motivoval mnoho ľudí, ale napriek tomu neskôr upadol do zabudnutia. Jay mi rozprával, ako občas hovorieva ľuďom, že jeho otec bol majstrom sveta v ťažkej váhe, a zvyčajne ten dotyčný o Jimovi Braddockovi nikdy nepočul, čo je pre neho veľmi frustrujúce. Dúfam, že sa tento zabudnutý hrdina znova dostane do všeobecného povedomia."
Ďalším dlhoročným fanúšikom boxu, ktorý sa po vypočutí dojímavého príbehu o premene Braddocka z muža na ulici, snažiaceho sa zachrániť rodinu pred chudobou na majstra sveta chcel pustiť do nakrúcania bol herec Russell Crowe. Jeho príbeh sa mu zdal výnimočný i kvôli tomu, že Braddock na rozdiel od iných filmových hrdinov nebojoval kvôli sláve, alebo osobnému víťazstvu, ale robil len všetko čo bolo v jeho silách aby sa postaral o tých, ktorých mal rád.
"Druhá šanca je pre mňa príbehom o tom, ako jedna rodina prežívala Veľkú hospodársku krízu," hovorí Crowe, ktorý už predtým za stvárnenie rímskeho generála, z ktorého sa stal gladiátor získal Oscara. "Po skončení kariéry sa Braddock venoval svojim najbližším, zarábal na živobytie, miloval svoju manželku, vychoval deti a dočkal sa vnúčat. V roku 1974 zomrel v dome, ktorý si kúpil za peniaze za výhru v tom slávnom súboji v roku 1935. Vzal som si jeho odkaz k srdcu. Chcel som, aby sa ľudia zoznámili s týmto skutočným americkým príbehom."
|
|
|
O nakrúcaní
Howard chcel dať filmu atmosféru, ktorá by korešpondovala s vtedajšími pocitmi neistoty, zúfalstva a útrap. Preto pri tvorbe vizuálnej stránky filmu úzko spolupracoval s kameramanom Salavtorom Totinom a výtvarníkom Wynnom Thomasom. "Ron chcel zachytiť drsnú povahu vtedajšej doby, preto sme sa rozhodli, že dáme filmu určitý pouličný vzhľad," hovorí Totino. "Skúsili sme niečo o trochu surovejšie, než sú diváci zvyknutí vídať vo filmoch. Nechceli sme zobraziť obdobie Veľkej hospodárskej krízy nejakým zidealizovaným, poetickým spôsobom. Išli sme na to inak. Pracovali sme s osvetlením a ručnými kamerami tak, aby sme znázornili vtedajšiu realitu bez akéhokoľvek prikrášľovania." Dôležité boli i zábery zo zápasov. "Ron chcel, aby film pôsobil surovo a realisticky. Preto sme sa snažili, aby sa diváci pri jeho sledovaní cítili, ako keby stáli v ringu s boxermi," hovorí kameraman Salvatore Totino. Aby dokázali zachytiť intímnu povahu tohto športu, museli filmári použiť niekoľko kamier, ktoré snímali súperov z rôznych uhlov. Kvôli tomu museli ísť herci pri stvárnení fyzického kontaktu až za hranicu, kde sa mení predstieranie na skutočný úder. "Keď chcete pred niekoľkými kamerami vierohodne zahrať silný úder, máte jedinú šancu - zastaviť päsť tesne pri tele vášho protivníka. Čo znamená, že v niektorých prípadoch ho naozaj udriete," hovorí choreograf Nick Powell. "Ron takým úderom hovoril "šťastné náhody", pretože sme vďaka nim dosiahli maximálny realizmus." Vizuálne to bolo veľmi zaujímavé - ale iste nie pre to, kto pri tom dostal do zubov. A to bol väčšinou Russell Crowe. Jeho nasadenie počas nakrúcania bolo také veľké, že utrpel niekoľko otrasov mozgu a zlomil si niekoľko zubov. A počas nakrúcania boxerského súboja Braddocka s Laskym (v podaní Marka Simmonsa), dostal Crowe taký priamy, silný úder, že Giamatti svoju reakciu - úplne zdesený pohľad- vôbec nemusel hrať: "Každý mohol počuť tú ranu, keď rukavica narazila do Russellovej hlavy a úprimne povedané vôbec nechápem, ako mohol v tom súboji ďalej pokračovať. Myslel som, že pôjde určite k zemi." [Oba zábery boli použité vo filme]
Thomas tvoril výtvarnú stránku filmu po fázach. "Mojou úlohou bolo dať celému príbehu určitý vizuálny koncept," vysvetľuje. "Začínali sme v roku 1928, kedy bolo ešte všetko v poriadku a tak je všetko svetlé a farebné, autá sú nablýskané a na uliciach je vidieť mnoho zlatých a kvetinových farieb. Potom prichádza obdobie krízy a vizuál sa mení. Spektrum farieb sa značne zredukuje a farba sa z filmu takmer vytráca. V týchto chvíľach film pripomína dobové fotografie. Na konci filmu sa farby vo filme opäť menia vo chvíli, keď Braddock nadobúda pocit, že nie je všetko stratené a že možno na neho čaká sľubná budúcnosť." Vytvorenie čo najautentickejšej scény boxerského zápasu v New Yorku 30-tych rokov bolo možné vďaka tomu, že v hala Maple Leaf Gardens v Kanade, postavená v roku 1931, dodnes neprešla radikálnymi zmenami. Navyše bola k dispozícii počas celého nakrúcania.
"Jedným z najväčších prekvapení, ktoré som v súvislosti s nakrúcaním tohto filmu zažil boli zistenie, ako málo ľudí má predstavu o beznádejnej situácii, v ktorej sa ocitli obyčajní ľudia počas Veľkej hospodárskej krízy a o tom, v akom katastrofálnom stave bol celý národ pred sedemdesiatimi rokmi," hovorí Howard. "Je to obdobie, o ktorom sa hovorí menej, než by si zaslúžilo. Zabúdame, že by sme mali byť vďační našim predkom a akú dlhú cestu sme za tých niekoľko desaťročí prešli."
