|
PREVIEW: AUTÁ |
PREVIEW: AUTÁ |
Po tom, čo nás zaviedli do sveta hračiek (Toy Story), hmyzu (Život chrobáka), strašidiel (Monsters, a.s.), tropických rybičiek (Hľadá sa Nemo) a superhrdinov (Rodinka Úžasných), majstrovskí rozprávači a technickí kúzelníci z Pixar Animation Studios a oscarový režisér John Lasseter (Toy Story – Boj hračiek, Toy Story 2: Príbeh hračiek, Život chrobáka) nás pozývajú do sveta, ktorý obývajú len autá, kde si v kaviarni môžete dať šálku dobrého oleja, o zdravie sa stará mechanik a miestny hippie sa živí organickým palivom.
Autá prinášajú potešenie s vysokým oktánom pre divákov v každom veku: Je to film poháňaný veľkou dávkou humoru, akcie, srdcervúcej drámy a fantastických nových technických doplnkov. Zábavu umocňuje ešte hudba a nové piesne od oscarového Randyho Newmana spolu s pôvodnými hudobnými interpretáciami od takých umelcov ako Sheryl Crow, James Taylor, Brad Paisley, Rascal Flatts a John Mayer. Film sa uvádza v čase osláv 20. výročia založenia Pixaru a jeho nedávnej akvizície spoločnosťou Disney (bola dokončená 5. mája 2006).
Autá predstavujú jeden z doteraz najambicióznejších projektov a jednu z najväčších výziev pre Pixar. Štúdio už úspešne a presvedčivo uviedlo divákov do sveta hračiek, chrobákov, príšer, rýb a superhrdinov, ale vytvoriť vierohodný a skutočný svet obývaný výlučne autami bolo niečo celkom nové.
Odraz prakticky v každom zábere znásobil výrobný čas celého filmu. V priemere si príprava jedného rámčeka filmu vyžadovala 17 hodín času. Ešte aj s dômyselnou sieťou 3000 počítačov a modernými procesormi, ktoré bežia štyrikrát vyššou rýchlosťou ako tie, čo sa používali pri výrobe Rodinky Úžasných, stále trvalo niekoľko dní, kým sa vyrobila jediná sekunda finálneho filmu.
Lasseter tiež nástojil na “vernosti materiálu” a poveril tím animátorov, aby nenaťahovali alebo nemačkali autá spôsobmi, ktoré by boli v rozpore s vlastnosťami ich ťažkej železnej konštrukcie. Animátori museli urobiť veľa “cestných testov”, aby sa postavy správali ako v živote a ešte aj zábavne. Vymysleli jemné ohyby a gestá, ktoré sa navzájom nevylučovali s možnosťami ich konštrukcie. Animátori tiež používali kolesá tak trochu ako ruky, a to im pri hereckých výkonoch veľmi pomohlo.
|
|
|
TUNINGOVANIE PRÍBEHU
Autá boli pre Johna Lassetera veľmi osobným príbehom. Ako chlapec vyrastal v kalifornskom Whittiere a rád navštevoval predajňu Chevroletu, kde pracoval jeho otec a kde ako šestnásťročný začal pracovať na skrátený úväzok.
„Vždy som miloval autá. V polovici žíl mi koluje Disneyho krv a v tej druhej polovici motorový olej,“ hovorí John Lasseter. „Možnosť skombinovať obidve moje vášne – autá a animáciu – bola neodolateľná. Keď sme s Joeom (Ranftom) v roku 1998 po prvý raz hovorili o tomto filme, vedeli sme, že chceme nakrútiť niečo, v čom budú hlavnými postavami autá. V tom čase sme videli dokument Divided Highways o tom, ako vznik jednej medzištátnej diaľnice ovplyvnil život v malých mestách, ktoré sú v jej blízkosti. Dojalo nás to a začali sme rozmýšľať, ako to vyzeralo v mestečkách, ktoré neboli na jej trase. Vtedy sme začali i so skúmaním Route 66, ale stále sme presne nevedeli o čom náš film bude. Často som jazdil po Route 66 ako dieťa s rodičmi na návštevu príbuzných v St. Louis.”
Práve v tom čase Lassetera presvedčila jeho manželka Nancy, že potrebuje oddych. Bolo to počas prázdnin v roku 2001. Lasseter spomína: „Nancy mi povedala, že keď trochu nespomalím a nezačnem venovať pozornosť i svojej rodine, deti odídu na vysokú skôr než si to všimnem a ja navždy stratím podstatnú časť nášho rodinného života. A mala pravdu!“
Celá rodina sa zbalila do auta a vydala sa na dvojmesačný výlet s cieľom byť mimo hlavných cestných ťahov a vykúpať sa v Atlantiku i Pacifiku. „Každý si myslel, že si budeme neustále liezť na nervy,“ hovorí Lasseter. „Ale bolo to presne naopak. Keď sme sa vrátili domov, mal som k svojej rodine bližšie než kedykoľvek predtým a bolo som oddaný tomu, čo je v živote najdôležitejšie. A zrazu som si uvedomil, o čom by mal byť ten film. Zistil som, že najväčšou odmenou je samotná životná cesta. Je skvelé niečo dokázať, ale len vtedy, keď máte rodinu a priateľov, s ktorými sa môžete podeliť o radosť z úspechu. Joeovi sa ten nápad veľmi páčil a vtedy vlastne začal vznikať príbeh. Náš hlavný hrdina, auto Bleskový McQueen, chce byť najrýchlejší. Záleží mu len na tom, aby vyhral šampionát. Bola to skvelá postava, ktorú sme mohli donútiť k spomaleniu tempa – k tomu, čo na tom rodinnom výlete stalo mne. Po prvý raz vo svojej profesionálnej kariére som spomalil. A bolo to úžasné. Na filmoch Pixaru je jedinečné to, že ich príbehy vychádzajú z našich sŕdc. Sú to veľmi osobné veci, ktoré nás dojímajú. A to dodáva filmom emócie a dôraz.“
|
|
|
ZACHOVANIE VERNOSTI MATERIÁLOV:
TENKÁ HRANICA MEDZI REALIZMOM A ZÁBAVOU
John Lasseter definoval návrhárom, modelárom a animátorom, ktorí boli zodpovední za vizuálnu podobu hlavných postáv filmu Autá, svoju zásadnú podmienku: Vernosť materiálov. Začalo to už pri prvých návrhoch kreslených ceruzkou na papier hlavným výtvarníkom Bobom Pauleym, cez návrhy modelov a vyfarbovanie hlavných hrdinov až po finálnu animáciu.
Manažér oddelenia postáv, Jay Ward vysvetľuje: „John nechcel, aby autá vyzerali mäkké, alebo ako keby boli z plastelíny. Trval na tom, aby jednotlivé materiály pôsobili čo najrealistickejšie. To bolo pre neho najdôležitejšie. Povedal nám, že oceľ musí pôsobiť na diváka ako oceľ. Sklo musí pôsobiť ako sklo. Naše autá museli vzbudzovať dojem, že sú naozaj ťažké. V skutočnosti vážia 1,5 až 2 tony. A pri pohybe to z nich muselo byť cítiť. Nemohli sa pohybovať s ľahkosťou, ktorá by u divákov vyvolávala pocit, že sú to len gumové hračky.“
Vedúci animátor James Ford Murphy dodáva: „Pôvodne boli modely áut navrhnuté tak, že mohli robiť takmer čokoľvek. John nám však stále pripomínal, že tieto postavy sú z kovu a vážia vyše tony. Nemôžu sa naťahovať. Ukázal nám niekoľko príkladov veľmi voľnej animácie, ako na nich ilustroval, ako by to rozhodne vyzerať nemalo.“
Pretože pevná karoséria áut animátorov do určitej miery obmedzovala, museli byť pri vymýšľaní širokého spektra ich pohybov a výrazov, ktoré príbeh vyžadoval, veľmi vynaliezaví.
Vedúci animátor Bobby Podesta poznamenáva: „Na autách je úžasné, že môžu byť mnohými rôznymi vecami. Keď chodia len tak dokola, pohybujú sa ako autá. Ale v určitých okamihoch môžu mať výraz a pohyby ako zvieratá, alebo gestikulovať ako ľudia. Bez toho, aby sme prestali byť verní zásade „vernosť materiálov. Napríklad v jednej scéne sa Mater zakráda po poli a zrazu pôsobí ako lev uprostred africkej divočiny, ktorý stopuje svoju korisť. A zrazu zistíte, že to auto vnímate úplne inak.“
|
|
|
TECHNICKÉ POKROKY PIXARU
V priebehu posledných dvadsiatich rokov sa Pixar Animation Studios podarilo významným spôsobom posunúť hranici počítačovej animácie. Od prvých oscarových krátkych filmov, cez prvý celovečerný počítačom animovaný film Toy Story – Boj hračiek, v Pixare nikdy nespali na vavrínoch. Každý ďalší film bol pre nich novou výzvou. Či už to boli steblá trávy, alebo masové scény v Živote chrobáka, alebo karikované, ale pritom realistické ľudské postavy v Toy Story 2: Príbeh hračiek, chlpaté postavičky v Monsters, a. s., pulzujúci podvodný svet v Hľadá sa Nemo, alebo akciou nabitá Rodinka Úžasných . Autá im priniesli doteraz najväčšiu výzvu.
Technický supervízor Eben Ostby spomína na to, ako v Pixare po prvý raz použili algoritmickú renderovaciu techniku “ray tracing”. „Keďže hviezdy filmu boli z kovu, John chcel, aby na všetkých boli realistické odrazy. Doteraz sme používali enviromentálne mapy, ale táto nová technika rozšírila naše možnosti.“ „Ray tracing“ je známy už mnoho rokov, ale bol to tým Pixaru, ktorý ho použil takmer v každom zábere. Špecialistka na rendering Jessica McMackin dodáva: „Okrem odrazov sme využívali ray tracing napríklad i na vytváranie dokonalých tieňov v scénach, kde bolo viac zdrojov svetla a v niekoľkých ďalších prípadoch.“
Tony Apodaca pripomína: „Dnešné počítače sú tisíckrát rýchlejšie než tie na ktorých vznikal film Toy Story – Boj hračiek, ale i napriek tomu náš apetít je ešte väčší a staviame pred seba väčšie výzvy. Kvôli ray tracing a všetkým tým odrazom trvala výroba jedného políčka filmu v priemere sedemnásť hodín. A niektoré políčka nám zabrali celý týždeň.“
Ďalšou dôležitou technikou použitou vo filme bol ground-locking system (systém priľnutia k zemi), ktorý udržiaval autá neustále na ceste, pokiaľ príbeh nevyžadoval, aby to bolo inak. Kód tohto programu napísal supervízor postáv Tim Milliron. „Systém priľnutia k zemi je jednou z vecí, na ktoré som v súvislosti s týmto filmom najviac hrdý,“ hovorí Milliron. „V minulosti postavy v animovaných filmoch vôbec nevedeli, v akom prostredí sa pohybujú. V Autách je tento systém zabudovaný priamo do modelu, takže keď pohybujete s autom, to automaticky zostáva na ceste. To bola jedna z vecí, do ktorých sme sa púšťali s vedomím, že to budeme musieť urobiť, ale nevedeli sme, ako na to.“
Steve May, supervízor efektov na Autách, povedal, že rôzne ďalšie programy sa použili takmer v polovici z celkových 2000 záberov filmu napríklad na vytvorenie kúdolu prachu za autom či stopy po pneumatikách pri brzdení, alebo po prejdení kaluže.
