PREVIEW: PARFUM: PRÍBEH VRAHA

Ťažko povedať, čo Tykwera na látke zaujalo. Na základe filmu sa to nedá celkom presne určiť. Či je to príbeh mladíka, ktorý si ide za svojim (povedzme) zvláštnym cieľom bez ohľadu na vonkajšie okolnosti, alebo historický rámec tohto príbehu. Tykwer sa akoby sám nevedel rozhodnúť, čomu sa chce venovať. Historický rámec sa mu darí v zábleskoch, zlomkoch niektorých scén vystihnúť naozaj zaujímavým spôsobom. Bohužiaľ, ide naozaj iba o krátke momenty, ktoré diváka navnadia na hlbší ponor do danej problematiky, no vstup do nej mu nakoniec neumožnia. Ako príklad uveďme napríklad scénu, v ktorej sa obyvatelia mesta radia na akomsi zhromaždení čo si počať s hrozbou, ktorá visí vo vzduchu. Bohužiaľ, nie sú tu príliš akcentované vzťahy medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva, ani nič podobné, čo by bolo nepochybne zaujímavé. V tomto prípade znesie Parfém porovnanie s Kupcom benátskym Michaela Radforda (k tomu sa ešte vrátim): v ňom je scéna súdu Žida a kresťana oveľa hlbšia, ukazuje viac o napätých vzťahoch medzi týmito skupinami. Napriek tomu, že vzťahy medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva nie sú tematizované v ani jednom zo spomínaných filmov, Parfum ich iba naznačí, kdežto Kupec benátsky ide hlbšie.

Čo sa týka samotného príbehu mladého Grenouilleho, ten trpí hneď niekoľkými nedostatkami. Ak pripustíme absolútnu absenciu prakticky akéhokoľvek psychologického vykreslenia tejto pravdepodobne duchovne rozpoltenej (rozumej: pre film zaujímavej) postavy, neostáva toho mnoho. Z toho však nechcem obviňovať Tykwera, domnievam sa, že bolo jeho úmyslom zamerať sa nie na psychiku, ale na emócie mladíka. Bohužiaľ, Ben Whishaw (zhodou okolností sa objavil aj v práve spomínanom Kupcovi benátskom) nie je schopný utiahnuť takú náročnú rolu. Jeho herectvo je pasívne, miestami toporné. Ťažko na ňom vidieť prežívanie nejakej emócie (opäť pripustime možný zámer), no nedarí sa mu ani vystihnúť človeka potenciálne bez emócii. Akoby sa snažil oprostiť svoj výraz a prejav od emócii, no stále na ňom bolo vidieť túto snahu. Nie je si celkom istý v tom, ako a čo má presne zahrať. Jeho úloha človeka spoliehajúceho sa na prakticky jediný zmysel (potenciálne najzaujímavejší, no nedostatočne rozvinutý motív) je skutočne náročná a prevyšuje Whishawov súčasný herecký potenciál. Najzaujímavejší je vari v spoločných scénach s niekým skúsenejším, napríklad Hoffmanom, no v tých sólových je často nepresvedčivý. Na druhej strane, v záverečnej scéne na popravisku stvárni vari presne to, čo si scéna žiada. Arogantnosť, hrdosť, pýchu, a zároveň absenciu citu voči inej ľudskej bytosti. Kiežby sa mu to darilo aj v iných scénach. Z hereckého ansámblu však nevynikajú ani ostrieľanejší „borci“: Hoffman je na plátne príliš krátko na to, aby jeho postava skutočne stihla ožiť a Alan Rickman v úlohe utrápeného otca predvedie prakticky jeden výraz. 

Kvalita formálneho spracovania je v tomto prípade polemická. Na jednej strane nemožno jej autorom uprieť remeselnú zručnosť, na strane druhej postráda akýkoľvek presah. V tomto zmysle opäť spomeniem Kupca benátskeho, v ktorom je na obraz kladený oveľa väčší dôraz. Kompozícia záberu a osvetlenie tu odkazujú k renesančným maľbám a umocňujú tak atmosféru diela. Bohužiaľ, obraz v Parfume je, aj keď precízne nasnímaný, príliš plochý. Ďalší rozmer by mu jednoznačne prospel. Niektoré zábery sú totiž takpovediac celkom prázdne, nie je kde „zachytiť pohľad“. Inak si režisér verie na pomoc pri vyjadrení niektorých ideí príliš okaté a jednoduché prostriedky, ktoré pôsobia nechcene smiešne. Napríklad „zázračné svetlo“ opäť v scéne na popravisku. Vo všeobecnosti je však práve táto scéna asi najsilnejším momentom filmu: je vizuálne najpôsobivejšia, ako kompozíciou jednotlivých záberov, tak choreografiou pohybov v ich rámci. Opäť dodajme, kiežby bolo takých vo filme viac!

Toľko teda základné prvé dojmy z filmu. Suma sumárum, Parfum je neškodný. Na jedno pozretie neublíži, aj keď by mu prospela kratšia stopáž, no hlbší dojem vo mne nezanechal. Na to je príliš priamočiary, jednoduchý a komplikované (no zaujímavé) idey vyjadruje často až príliš okato a fádne. Výraznejšiu pochvalu si v tomto prípade zaslúži eliptická narácia v scénach Grenouillovho „získavania zložiek“ pre vysnívaný parfém a záverečná scéna na popravisku, no ani to z filmu netvorí oslnivý zážitok. Stále sa pohybuje niekde okolo priemeru. Film nedosahuje poetických výšin Neba, ani výrazovej a naratívnej zaujímavosti Loly. Ťažko posúdiť, či za to môže literárna predloha, ktorá Tykwera obmedzovala (priznávam sa, román som doposiaľ nečítal). Bez zbytočného hanenia, ide o pozerateľný film.