|
PARFÉM AKO HO MOŽNO NEPOZNÁTE |
PARFÉM AKO HO MOŽNO NEPOZNÁTE |
Jean-Baptiste Grenouille sa narodil za podivných okolností na parížskom trhu roku 1738. Od ostatných detí sa však výrazne líšil. Bol obdarený veľmi vycibreným čuchom. Po tom, čo ako mladý prežil vražedné podmienky garbiarne, kde bol zamestnaný, sa začal učiť v parfumérii pána Baldiniho. V umení miešania vôní svojho majstra čoskoro predstihol, ale toto umenie sa rýchlo stalo jeho posadnutosťou, ktorá ho vzďaľuje od ľudskej spoločnosti.
V dôsledku utkvelej predstavy zachytiť ľudskú vôňu začne Grenouille bez zábran vraždiť mladé dievčatá, ktorých vôňa ho zaujme. Dráma sa stupňuje, keď cestou do parfumérskej metropoly, mesta Grassu, stretne prekrásnu Lauru, ktorá má pre neho neuveriteľne lákavý druh vône. Keď začne v okolí mesta dochádzať k nevysvetliteľným vraždám, Laurin otec, obchodník Richis, má podozrenie, že život jeho dcery je vo veľkom ohrození. Začína sa skutočná hra na mačku a myš medzi otcovskou láskou a smrteľnou posadnutosťou...
|
|
O PREDLOHE
Príbeh brilantného a vražedného parfuméra Jeana-Baptista Grenouilla sa po prvý raz objavil na pultoch kníhkupectiev v roku 1985, keď ho vydalo nakladateľstvo Weiss Diogenes Verlag. Svojmu autorovi Patrickovi Süskindovi, ktorý sa narodil roku 1949 v Ambachu pri jazere Starnberger See, priniesol nevídaný celosvetový úspech. Parfum sa stal na pätnásť týždňov číslom 1 v rebríčku Spiegel Bestseller Charts a počas nasledujúcich 49 týždňov sa udržal na špičke rebríčka Buchreport Bestseller Charts. Po celom svete sa ho predalo viac než 15 miliónov výtlačkov, z toho v Nemecku 4 milióny. Tento pútavý román bol preložený do 45 jazykov – vyšiel dokonca aj v latinčine.
„Je to škandál, je to nebezpečná a zavrhnutiahodná kniha, ktorú môže človek opísať ako začarovanú – rovnako ako jednu z vôní, ktoré opisuje. Kniha robí zo svojich čitateľov závislých ľudí, zvádza ich a čoskoro im ukradne dušu. Je to škandál, pretože táto kniha nedovolí svojim čitateľom odtrhnúť sa od nej, a keď potom zistia, kam to až vedie – že Süskind je iba pesimista, ktorý prezentoval staré časy ako určitý druh pekla, a moderné, vedecké časy sa začínali ľudskými obeťami –, je už príliš neskoro.“ Frankfurter Allgemeine Sonntagszeitung
„Úplne odlišné od čohokoľvek, čo ste kedy čítali. Fenomén, ktorý aj v súčasnej literatúre zostane unikátom.“ Le Figaro, Paríž
GENÉZA FILMU
Producent Bernd Eichinger čítal Parfum už v roku jeho vydania, t. j. 1985. Okamžite sa vydal za autorom Patrickom Süskindom, aby získal práva na film. „Bol to veľmi unikátny a silný príbeh. Cítil som, že by z toho mohol byť výnimočný film.“ Ale Süskind nechcel práva predať. Táto kniha zostávala po dlhé roky na zozname želaní mnohých filmárov, zatiaľ čo Süskind všetky žiadosti odmietal. Jeho neochota predať práva sa stala legendárnou.
„Myslel som si, že to bude ľahšie, pretože sme boli priatelia,“ spomína si Eichinger, „ale Süskind ich stále nechcel predať.“ V roku 1986, rok po vydaní, sa kniha stala celosvetovým bestsellerom a druhou najúspešnejšou nemeckou knihou všetkých čias. Nielen Eichinger, ale aj jeho prominentní kolegovia pravidelne posielali žiadosti o predaj práv. „Myslím, že Süskind si jednoducho nevedel predstaviť, kto by dokázal adaptovať tento komplexný materiál,“ dodáva režisér Tom Tykwer.
Ale trpezlivosť ruže prináša, najmä v rýchlom kolobehu filmového priemyslu, a keď sa Eichinger v roku 2000 spýtal opäť, Süskind konečne súhlasil a predal práva na filmové spracovanie Parfumu. „Keď som zistil, že už nehovorí ,Nie, nie‘, ale ,Možno‘, oslovil som vydavateľstvo znovu. Vysvetlili mi, že Patrick sa nechce do potenciálneho filmového projektu vôbec zapojiť. Bol to podobný prípad ako pri Mene ruže, keď Eco nechcel aktívne spolupracovať na filmovej adaptácii. Ale aby som to skrátil: konečne sme sa dohodli a ja som získal tie práva,“ sumarizuje Eichinger.
|
|
ČAROVNÁ VÔŇA SCENÁRA
„Tvrdým orieškom filmu bol fakt, že hlavná postava sa nevyjadruje slovami. Spisovateľ môže na kompenzáciu použiť rozprávanie, to sa však vo filme nedá. Diváci môžu získať z postavy určité pocity, ak rozpráva. Naším najväčším problémom bolo teda rozprávanie,“ hovorí Eichinger, keď vysvetľuje ťažkosti spojené s tvorbou scenára. „Stretol som sa s mnohými zahraničnými režisérmi a scenáristami – pôvodne som neuvažoval o nikom z Nemecka. Ale nedokázal som s nimi dosiahnuť konsenzus v otázke, aký film by to vlastne mal byť. Pri mojich predchádzajúcich projektoch to bolo oveľa ľahšie a dohodli sme sa rýchlo, ako napríklad so Jeanom-Jacquom Annaudom pri Mene ruže alebo Billem Augustom pri Dome duchov. S Parfumom to bolo oveľa ťažšie, pretože sme sa museli dostať až k samotným základom príbehu. Hoci o tento film malo veľký záujem mnoho režisérov, žiadny z nich mi nedokázal povedať, ako by mal tento film vlastne vyzerať. Všetko zostávalo také nejasné.“
Eichinger pokračuje: „Potom prišiel Andrew Birkin. Začali sme spolu načrtávať scenár. Vyvstala veľká otázka, kto bude film režírovať. Pri materiáli, ako je tento, je pre režiséra dôležité, aby bol zapojený do tvorby scenára. Vo väčšine príbehov prejde hlavný hrdina ,očistou‘ a nakoniec vyjde ako iný človek. Keď si zoberiete Mlčanie jahniat, tam Clarice Starlingová a Hannibal Lecter stoja navzájom proti sobe, ale v Parfume máme iba Lectera.“ Kým Hannibal Lecter zabíja z istého druhu vášne, Grenouille pácha svoje vraždy z prostej nutnosti, aby dokončil svoje „umelecké dielo“.
Potom vstúpil do projektu Tom Tykwer – pre Eichingera ten najlepší režisér tohto nádherného opusu. „Hneď od začiatku bolo jasné, že Tom a ja chceme spoločne natočiť moderný film. Tom je neuveriteľne novátorský režisér, ktorý sa nebojí experimentov, ale stále rád tvorí film podľa klasických zásad. Pod jeho režisérskou taktovkou vyzerá film presne tak, ako som si vždy predstavoval.“
V priebehu nasledujúcich dvoch rokov toto trio vylaďovalo a zdokonaľovalo scenár. Pre Tykwera znamenala táto adaptácia „obrovskú výzvu, lebo tento román je neuveriteľne komplexný a výpravný. "Najväčším lákadlom bola pre mňa základná téma knihy, ktorá je podobná ako v mojich predchádzajúcich filmoch. Je tu aj hlavná postava, ktorá bojuje za uznanie a lásku a snaží sa na seba upútať pozornosť, túži po ľudskej náklonnosti. Túžba po spojení je témou všetkých mojich filmov.“ Spoluscenárista a režisér mal aj iný podnet: „Dobové filmy sú pre mňa väčšinou nudné, takže mojím cieľom bolo natočiť taký film, ktorý by bol v oblasti filmového jazyka moderný, ale stále by bol verný svojej historickej predlohe, rovnako ako sa modernému spôsobu rozprávania príbehu v knihe nikdy neobetuje historická presnosť.“
VÔŇA VO FILME
Ako znázorniť Grenouillov geniálny čuch? Na túto najčastejšiu otázku odpovedá producent Eichinger: „Vo filme nemôžete urobiť vôňu viditeľnou. Ani kniha nevonia. Süskindov dar spočíva v jeho schopnosti umožniť svojim čitateľom prežiť Grenouillov svet, ktorý on objavuje iba prostredníctvom svojho čuchu. Urobili sme to aj my, avšak iným jazykom, ktorý sa skladal zo zvukov, hudby, dialógov a, samozrejme, obrazov. Zoberte si napríklad lúku v rannom jarnom slnku. Keď ju natočíte a všetko správne zostriháte, máte nielen atmosféru a zážitok, ale ju aj ,cítite‘. Iným príkladom sú každodenné reklamy na kávu. Ani tu sa takmer nepoužívajú zvláštne efekty – väčšinou ide o šálku horúcej kávy. No v určitom bode podvedomie v divákovi navodí dojem, že tá káva naozaj vonia. Takže sme sa pustili do tohto ohromného kšeftu, aby sme podporili svoju ideu. Keď natáčate lúku v slnečnom svetle alebo jednotlivé kvety, vyžaduje obrovskú optickú presnosť, aby ste správne preniesli ich vôňu do obrazu.“
|
|
STAVBY, LOKÁCIE, INCEST
Ďalším krokom bolo pre Tykwera a Eichingera rozhodnutie, kde vybudovať viac než 100 kulís potrebných na zobrazenie celej zápletky. Škála týchto požiadaviek siahala od tých najšpinavších miest (parížsky trh roku 1750) až po tie najčarovnejšie miesta na svete (Grasse, slnečné a voňajúce mesto na juhu Francúzska).
Najprv sa uvažovalo o Chorvátsku pre jeho krajinnú scenériu a starodávne mestá. Tvorcovia, samozrejme, diskutovali aj o variante natáčať film na pôvodných miestach, ale moderný Paríž a Grasse sú už príliš vzdialené minulosti, aby tvorcom umožňovali rýchle zmeny lokácií. Zato v Španielsku našli úplné eldorádo. Množstvo ulíc a námestí Barcelony, Girony a Figueras nebolo síce celkom autentických, ale dali sa celkom dobre premeniť na „Louis-quinze“.
Pri scéne, v ktorej sa Grenouille objaví pred davom, čo sa prišiel pozrieť na jeho popravu, strávil štáb i herci celý víkend. Pueblo Español, populárne múzeum vo voľnej prírode, predstavovalo dokonalú lokáciu na túto neobyčajnú scénu, v ktorej sa o 750 komparzistov staralo 40 vizážistov a 35 kostymérov.
Je to okázalé finále filmu: tisícky ľudí plných nenávisti čakajú na Grenouillovu popravu, ale keď Grenouille konečne vystúpi z voza a objaví sa pred nimi, ich pocity sa vďaka Grenouillovmu parfumu zmenia najprv na prekvapené sympatie, ďalej na lásku, potom na obdiv a nakoniec na neviazanú oddanosť. Tato scéna sa končí v extatickej milostnej búrke, v ktorej sa všetci ľudia na námestí milujú, strhávajú zo seba odev a splynú v jednom obrovskom erotickom objatí.
„Táto úloha sa zdala nesplniteľná. Vývoj pocitov, ktoré sa tu mali presvedčivo ukázať, závisel od stovky neskúsených komparzistov. Tí by museli túto neuveriteľnú premenu vierohodne stvárniť vo svojich tvárach i pohyboch tiel. Takže otázka znela: ‚Ako to urobíme?‘“ hovorí Tom Tykwer. „Vždy som si túto scénu predstavoval ako určitý druh choreografie, niečo ako emocionálne tanečné vystúpenie – ale zároveň veľmi prirodzené.“ Potom Tykwerovi zišiel na um jeden z najznámejších európskych tanečných divadelných súborov La Fura dels Baus, ktorý sídli v Barcelone. Už dlhé roky je ich obdivovateľom, a tak im na mieste zavolal – a okamžite ho prijali s nadšením. Projektový manažér súboru Jürgen Müller a jeho asistent Lluis Fuster dali zo svojho ansámblu dokopy asi 50 „kľúčových hráčov“ a doplnili ich takmer stovkou talentov – mladých hercov a skúsených komparzistov. Tak vzniklo jadro tohto mohutného davu. Zvyšných 600 komparzistov nakoniec naaranžovali okolo tohto stredu a spoločne tak vytvorili scénu, v ktorej nielenže prejavovali silné emócie, ale aj si navzájom vyzliekali šaty a objímali jeden druhého. Ani nemusíme hovoriť o tom, aká to bola výzva, zúčastniť sa na tom, čo nasledovalo…
ŠPINA
Na konci leta 2005 sa Barri Gotic, historické centrum Barcelony, premenilo na to „najšpinavšie miesto v najšpinavšej metropole Európy 18. storočia“ – rybí trh v Paríži. Tristopäťdesiat členov štábu strávilo v Barcelone 29 dní „tvorbou“ ulíc a cestičiek Paríža, ako aj Pelissierovej parfumérie, kde sa Grenouille po prvý raz stretáva s vôňou uzavretou vo fľaši. Toto mesto sa stalo aj zástupcom Grassu vrátane Richisovej vily, katedrály a obrovského námestia, kde mal byť Grenouille popravený.
Stavbou týchto scén bolo poverených okolo 100 ľudí. Všetko moderné na barcelonskom gotickom námestí bolo zahalené masívnymi latexovými konštrukciami natiahnutými cez domy, aby zakryli nevhodné prvky ako elektrické káble alebo moderné rámy okien. Tento latex vyzeral veľmi staro a ošumelo (rovnako ako prostredie 18. storočia), ale bol prispôsobený existujúcim starým budovám Barcelony.
Ale všetky tieto mamutie snahy z hľadiska ľudskej sily a vybavenia neboli ničím v porovnaní s tým, čo chcel Tom Tykwer dosiahnuť. Založil skutočnú „špinavú jednotku“ zloženú zo 60 mladých pomocníkov, ktorí pomocou kýblov a hadíc rozmiestňovali po celom meste rôzne druhy odpadkov – a ktorí museli na konci dňa všetko opäť upratať tak, aby po nich nezostala ani najmenšia stopa.
Keď sa obzrieme späť, Tykwer mal pre svoju „špinavú prácu“ veľké sympatie: „Tie bláznivé dni, keď sme premenili krásne barcelonské námestie na špinavý, páchnuci parížsky rybí trh, boli nádherné.“ Aby sa mohlo začať natáčať, muselo sa po námestí rozmiestniť 2,5 tony rýb a 1 tona mäsa – zanechávali zápach, ktorý bolo cítiť na kilometre ďaleko. Produkcia tak zamorila celé ulice, ale mohla natáčať len od 8. hodiny ráno do poludnia. Komparzisti sa museli hlásiť na svoje roly u maskérov a kostymérov (parochne, skazené zuby a pod.) už o jednej hodine po polnoci, lebo tento proces zabral viac než šesť hodín.
NÁDHERNÉ SCENÉRIE ŠPANIELSKA
Okrem 29 dní v Barcelone strávil štáb aj 8 dní blízko Girony a 15 dní v Dalího meste Figueras. Obe lokácie sa nachádzajú v severozápadnom cípe Španielska neďaleko pyrenejskej hranice s Francúzskom. Niekoľko scén z hôr a lesov sa natáčalo v okolí Girony, ktorá poskytla okrem iného priestor na domov a štúdio madam Arnufi, kde sa Grenouille učí zložitému umeniu „enfleurage“, získavania vzácnych éterických olejov z kvetov. Malebný Castell de San Ferran vo Figueras poskytol scény napríklad pre Grimalovu neblahú garbiareň a parížske mestské brány. Jeho žalár poslúžil svojmu pôvodnému účelu pri scénach so zadržaným Grenouillom. Dokonca aj jaskyňa vo francúzskom Centrálnom masíve, v ktorej Grenouille zistí, že nemá žiadny osobný pach, bola vytvorená vo Figueras.
Tykwer s Eichingerom hneď od začiatku vedeli, že natáčať celý film v štúdiu nie je riešenie. „Vytvoriť v štúdiu okolo 100 scén by nám trvalo desaťkrát dlhšie ako teraz. Mali sme ich hodne: 65 exteriérov a nespočetné množstvo interiérov. To všetko by bolo príliš nákladné. Okrem toho som chcel na exteriéry využiť skutočné lokácie, aby som zachytil realitu, ktorú sme hľadali,“ sumarizuje Tykwer.
