STRACH A CHVENIE

Film Strach a Chvenie, ktorý bol natočený podľa rovnomennej autobiografickej novely belgickej autorky Amélie Nothomb, zaznamenáva rok života mladej Belgičanky Amélie vo veľkej tokijskej firme Yamamoto. Na začiatku filmu nás režisér oboznamuje prostredníctvom scén ukazujúcich malú Amélie, sediacu na schodoch vedúcich do japonskej záhrady, s dôvodmi, prečo sa táto ako dospelá žena rozhodla odísť do Japonska. Dozvedáme sa, že sa narodila a prvých päť rokov prežila v Japonsku, potom sa spolu s rodičmi vrátila do Belgicka. Tu sa však cítila vykorenená a jej túžbou bolo vrátiť sa do krajiny svojho detstva. Po tomto krátkom vstupe do filmu sa ocitáme priamo in medias res, tvárou v tvár mladej Amélie ( Sylvie Testud ), ktorá nastupuje prvý deň v japonskej firme Yamamoto. Vo svojom modrom kostýmčeku s hrivou divokých blond vlasov s nádychom do ryšava, pôsobí v prostredí strohých kancelárskych priestorov ako divoký kvet na anglickom trávniku. Pre lepšie priblíženie atmosféry filmu treba povedať, že celý film je situovaný, s výnimkou niekoľkých exteriérových scén, do kancelárskeho prostredia, ktoré pôsobí ako kulisa a tým neodpútava našu pozornosť od človeka a jeho existenciálnej výpovede. Film je podfarbený klasickou hudbou Johana Sebastiana Bacha.

Takže, Amélie a jej prvý deň... . Už v tento prvý deň je zrejmé, že je pre svojho nadriadeného iba cudzinka, ktorá síce hovorí plynule po japonsky, ale v podstate je vhodná iba na podradné úlohy. Servíruje kávu, nastavuje dátumy na kalendároch, kopíruje pravidlá golfového klubu pre svojho šéfa, roznáša poštu, istý čas sa trápi s účtovníctvom až sa nakoniec ocitá ... na toaletách vo funkcii toaletárky. Ku všetkým svojim úlohám pristupuje zodpovedne (a našťastie aj s istou dávkou humoru), ale vždy sa jej podarí nejakým spôsobom previniť sa voči japonskému kódexu správania sa alebo morálky. Aj napriek nezdarom a ponižovaniu je odhodlaná správať sa ako Japonka, čo znamená okrem iného, nedať výpoveď a vydržať až do vypršania zmluvy. Protikladom ku Amélinej neschopnosti (na japonské pomery) je jej priama nadriadená slečna Fubuki Mori (Kaori Tsuji) - vždy dokonale upravená, kontrolovaná vo svojich pocitoch a predovšetkým úspešná vo svojej pozícii, ktorú si ťažko vydrela. Práve preto vidí v Amélii konkurentku a táto reakcia voči nej ako povedal Amélii jeden z japonských kolegov, vychádza z jej najhlbšieho vnútra. Práve vo vzťahu k Fubuki, ktorú spočiatku považovala za priateľku a spriaznenú dušu, si uvedomuje svoju odlišnosť a fakt, že nie je Japonka, ale Európanka.

Celý film je vyrozprávaný iba z jednostranného pohľadu hlavnej hrdinky - japonských kolegov vidíme iba jej očami, takže ide o akúsi subjektívnu výpoveď a preto sa nikdy nedozvieme prečo je napríklad Améliin nadriadený pán Saitó smutný a cíti potrebu ospravedlniť sa, keď mu Amélie s veľkým poľutovaním oznámi, že nehodlá predĺžiť zmluvu, z čoho som bola dosť prekvapená, keďže počas celého filmu na ňu kričal. Film teda končí tým, že Amélie dáva výpoveď, vracia sa späť do Belgicka, napíše knihu a obdrží blahoprianie od Fubuki sai, svojej niekdajšej nadriadenej a trýzniteľky - to všetko v priebehu asi piatich minút , čo sa mi zdalo príliš rýchle, ako keby mal režisér naponáhlo s ukončením filmu. Trošku nejasný pre mňa možno aj preto zostal vzťah dvoch hlavných predstaviteliek, Amélie a Fubuki a rozmýšľala som a stále rozmýšľam, prečo Fubuki poslala svojej konkurentke blahoprianie... . Bol to iba prejav japonskej zdvorilosti, alebo možno poznania, že Amélie nakoniec nebola taká hlúpa, za akú ju Fubuki považovala?       

Režisérovi filmu sa napriek tomu podarilo dokonale vykresliť stret dvoch svetov, dvoch mentalít, ktoré napriek všadeprítomnej globalizácii zostávajú odlišné. S citom a bez urážky ukazuje, že kultúra a mentalita vychádzajú z najhlbšieho vnútra človeka - sú niečím, čo sa nedá naučiť.

Režisérovi Alainovi Corneau sa podarila zaujímavá a vtipná snímka, ktorá určite stojí za zhliadnutie, a to aj pre divákov, ktorí nie sú príliš naklonení filmom s označením art-filmové.

Stupeur et tremblements (Francúzsko/Japonsko, 2003, 107 min.)
Réžia: Alain Corneau. Námet: Amélie Nothomb - rovnomenný roman. Scenár: Alain Corneau. Kamera: Yves Angelo. Hudba: Johan Sebastian Bach - Goldbergské variácie. Hrajú: Sylvie Testud, Kaori Tsuji, Taro Suwa, Bison Katayama, Yasunari Kondo, Sokyu Fujita, Gen Shimaoka