10

Filmová recenzia

Jedinou prorockou knihou Nového zákona je Apokalypsa, alebo Zjavenie sv. Jána. Možno práve preto je najcitovanejšou časťou Novej zmluvy. Mnoho jej odkazov prešlo i do sekulárneho jazyka. Pojmy ako Armagedon či 666 - číslo Beštie, sú notoricky známe. Lámanie siedmych pečatí ako začiatok konca, tiež nie je neznáma metafora a veta: "prichádza sivý jazdec a jeho meno je Smrť" sa vyskytla v lepších i horších westernoch takmer rovnako často ako "Wanted".

Siedma pečať Ingmara Bergmana je tak trochu z iného súdka. Metaforický príbeh zasadený niekam do neskorého stredoveku (13.-14. storočie) kladie proti sebe racionálny a mystický princíp, skepsu a tajomno. Hlavný hrdina, križiacky rytier Antonius Block, sa vracia domov spolu so svojím panošom. Napriek tomu, že horúčavy a ťažké boje prežil, jeho duša dostala ťažké rany. Stal sa z neho tak trochu cynik, tak trochu zúfalec. So svojím súputníkom tvoria dvojicu priam Don Quichotských rozmerov. Zbrojnoš Jons, tvorí racionálnu, až moderno-liberálnu protiváhu svojmu pánovi. Ústrednú dvojicu však nezohráva Pán a jeho sluha (na rozdiel od Quichota), ale rytier a Smrť. Tá vo svojej fyzickej podobe stojí pred rytierom ako výzva a on sa púšťa do posledného boja v podobe šachovej partie. Nie do boja o budúci život, ale skôr do boja o svoju minulosť. Antonius Block chce konečne pochopiť, prečo žil a či ideály, ktorým kedysi veril (Boh) naozaj existujú.

Siedma pečať je pre dnešného diváka vlastne dvojnásobne historický film. Nielen preto, že sa dej odohráva v pomerne vzdialenej minulosti, ale aj preto, že bol natočený v "kinematografickom stredoveku", čo teraz nemyslím v žiadnom prípade hanlivo. Predsa len technika a najmä spôsob filmového rozprávania sa od roku 1957 výrazne zmenil a nejeden divák si pred návštevou filmu právom kladie otázku, či je schopný takúto "starinu" stráviť. Sám som si túto otázku kládol a mal som pred očami Markétu Lazarovú, či Údolie včiel. Treba však povedať, že Bergmanov filozofujúci šachový zápas je "akčný" príbeh, ktorý i dnes dokáže strhnúť, zaujať a zasadiť v duši diváka semienko pochybnosti.

Stála aktuálnosť tejto snímky je daná prioritne jej obsahom, ale nemožno obísť ani formu, ktorú spolu s Bergmanom vytvoril kameraman Gunnar Fischer a pochopiteľne herecký ansámbel. Aj kamera aj herecké výkony sú štylizované, akési melodramatické a vytvárajú skôr archetypy situácii a postáv, než konkrétnych živých ľudí. Vzhľadom na to, že film sa otvorene priznáva k metaforizácii (začiatok a koniec pri mori, odkaz na Božiu rodinu - Jozef, Mária a dieťa, sprievodné "alegorické" postavy - kováč, maliar, padlý kazateľ, frivolná manželka, prostá duša...) to vôbec nevadí, naopak jasne to odkazuje na širšie posolstvo. Bergman nehovorí aký je Block, Jons,... ale akí sú ľudia. Z formálnej stránky zaujmú drsné obrazy využívajúce kontúry postáv, bombastický nástup procesie a výborné hranie Bjornstranda, ktorý, myslím, prekonal i Sydowa.

Zároveň je však z tejto snímky cítiť silné autobiografické črty, a človeku nedá, aby sa sám seba spýtal kto vlastne vo filme vraví režisérovými ústami? Je to unavený rytier, ktorý sa zúfalo domáha dôkazu Božej existencie i za cenu hľadania jeho antitézy - Diabla, alebo racionálny a trochu sebecký zbrojnoš, ktorý vie dať i zobrať bez zaváhania.

A akí sme my všetci podľa Bergmana? Sme malí zlodejíčkovia ako principál kočovného divadla, alebo okrádači mŕtvych, alebo naivní prostáčikovia, ktorí sa nechajú posúvať ďalej? Zjavne sme každý iný. Všetci však raz docestujeme na Blockov hrad pre svoje vlastné finále, no len za niektorých z nás rytier zdržiaval šachovú partiu...Na druhú stranu, vždy je na nás, akú úlohu chceme v živote hrať…

Det sjunde inseglet (Švédsko, 1957, 94 min.)
Réžia: Ingmar Bergman. Scenár: Ingmar Bergman. Kamera: Gunar Fischer. Hudba: Erik Nordgren. Hrajú: Max von Sydow, Bengt Ekerot, Nils Poppe, Bibi Anderssonová, Gunnar Björnstrand, Gunnel Lindblom