ALBÍN MENOM NÓI

Z  jeho biografie ďalej možno spomenúť štúdium na Národnej filmovej škole v Dánsku. Po jej ukončení sa venoval režírovaniu videoklipov, či reklám. Na kvázi svojom prvom hranom filme s názvom Dramarama sa podieľal ako spolurežisér. Takže v konečnom dôsledku možno povedať, že Albín menom Nói je jeho prvým vlastným celovečerným  filmom. 

V katalógu 5. MFF stojí, že ide o film do ktorého sa dá zamilovať. Či to zoberiete doslovne, je len otázkou priorít, no moja súkromná štatistika hovorí,  že film sa vyslovene nepáčil iba jedinej osobe. Zhodou okolností ide o dobrého priateľa z Common Scents.

Ale poďme späť k filmu. Albín menom Nói  (podobne ako aj iné islandské filmy) má u mňa vysoké hodnotenie predovšetkým pre značnú obrazovú výpoveď, bez potreby ťaživých dialógov, postavenú na hlbokej prirodzenej podstate. A práve tento naturálny základ tvorí východisko myslenia a konania človeka, formuje jeho emócie - celé citové prežívanie i existenciu v prostredí, do ktorého je vsadený.

Nesmiernu úlohu vo filme plní samotné prírodné prostredie vystupujúce spočiatku v úlohe nepriameho protagonistu, neskôr prechádzajúce do priamej konfrontácie so skutočnými postavami. Príroda nie len že stojí na pozadí príbehu a dotvára jeho rámec, ale zároveň sa stáva akýmsi iluzórnym pozorovateľom a následným riešiteľom vzniknutej situácie.

Život Islanďana Nóiho je vytvorený z úžasného severského ticha. Divák mu vtrhne do života práve v čase nutkavej potreby opustiť prostredie, v ktorom sa jeho osobnosť dusí. Stav, v akom ho nachádzame sa vyvíja. Spoznávame osoby a veci postupne odhaľujúce jeho vnútorný, emocionálny a intelektový svet. Všetko videné a počuté má svoju nadväznosť a význam. Preto divákom odporúčam pozorne vnímať každé slovo (nebojte sa, nie je ich až tak veľa), sledovať film záber po zábere, a tým dopomôcť k dostaveniu sa skutočného filmovému zážitku. Ten pomôže navodiť nie len celková atmosféra kĺbiaca v sebe hudobné, kvíliace a tiché momenty, ale aj dĺžka jednotlivých záberov. Tá dáva dostatočný priestor na precítenie, uvedomenie a stotožnenie sa so snímaným objektom. A čo neprezradia slová, to rozpovedia ostatné výrazové prostriedky. 

Popri obraze a hudbe plní vo filme veľkú úlohu ticho. Predstavuje osobitú formu Káriho umeleckej výpovede. Vznáša sa nad všetkým ako vánok so svojou plynulou a melancholickou silou, až pokým nenarazí na tóny hudby rušiacej jeho plynúci koncept.

Osudová participácia na živote a smerovaní hlavného hrdinu Nóiho nie je na prvý pohľad jednoznačná. Vo filme je ukrytá hlboká symbolika vychádzajúca zo zobrazovaných prírodných podmienok, zo samotnej sily prírody. Práve ona je predstaviteľkou a možnou manipulátorkou vývoja udalostí. Jej význam a postavenie vo filme doráža na záver a ešte niekoľko záverov potom.

Nóiho albinizmus vyznieva ako dôležitá metafora rozvíjajúca dej a vkladajúca do neho nový rozmer. Je účelom a dôsledkom. Odpoveďou na otázku, prečo práve z takto uzavretého životného priestoru nie je úniku. Nedokončená skladačka z puzzle nazvanej Osamelosť.

V procese zoznamovania sa so životom albína treba predovšetkým vychádzať zo základných indícií nabádajúcich k postupnému spoznávaniu jeho osobnosti. Analógia jeho životného pocitu existencie je ukrytá v kontexte Kierkegaardovej teórie o človeku. Človek neexistuje ako taký. Je vždy konkrétny, individuálny, temporálny tvor. Existovať znamená chcieť, môcť, pociťovať, trápiť sa, strádať, nenávidieť, či mať rád. Cez tento emocionálno-voluntatívny model subjektivizmu prichádzame ku konštrukcii albínovej osobnosti.

Albín menom Nói je jedným z tých islandských filmov, v ktorom sa narába zručne s využívaním svojského humoru. Napriek tomu, že vykresľuje citovo hlbokú, osobnostnú ľudskú drámu, jeho tvorcovia priložili do ohňa niekoľko síce krátkych, ale o to viac trefných humorných sekvencií. Presne takých, aký je aj islandský humor. Jemný, lakonický - typicky severský. Miestami má síce silu prepadnúť spontánnosti, no nadchádzajúci strihový úder nedovolí nikomu smiať sa pridlho a zbytočne. Nakoniec, veď všetky smiešne situácie sú v samotnej podstate smutné. Akoby postupne tá spomínaná osudovosť prichádzala a prinášala so sebou nečakané, no nezvratné posolstvo.