KRÍZA HOLLYWOODU

Hollywood sa často zvykne označovať za filmovú továreň na sny. Je to nepochybne pravda, keďže podmienky na natáčanie filmov v USA sú naozaj takmer ideálne. Chýba pár miliónikov? Žiaden problém. Stačí kvalitný námet či záruka v podobe renomovaného režiséra alebo účasti hviezdneho herca a nič nebráni tomu, aby sa natáčanie rozbehlo. Ale počkať – predsa len tu čosi je. Vymyslieť a použiť dobrý scenár totiž nie je až také jednoduché. Nie každý je ako Charlie Kaufman. Aj preto sa Hollywood často borí s vážnym problémom, pretože dnešný divák je náročný a neustále opakovanie tých istých motívov mu nie vždy stačí. Raz darmo, byť na svete číslo 1 nie je také ľahké a ak si chcete udržať pozíciu, treba pre to aj niečo robiť. Ak sa  teda jednoducho nedarí vytvoriť nič originálne (čo sa žiaľ stáva čoraz častejšie), stačí načrieť do cudzích vôd. Hollywood, všetkými masťami mazaný, na to prišiel pomerne skoro. Odkiaľ sa teda čerpajú námety na Hollywoodske trháky?

Filmy podľa kníh

Úspešných spisovateľov je neúrekom a ak je niečo úspešné v knižnej podobe, prečo by to nemalo uspieť aj na filmovom plátne? Ktorým zo spisovateľov sa teda podarilo preraziť cestu až na plátna? V súčasnosti priam bije do očí meno J.K. Rowlingová. Jej Harry Potter sa stal na celom svete fenoménom a ešte pred dokončením poslednej (predpokladanej, ale kto vie či sa to nezmení) siedmej knihy si producenti šikovne zabezpečili práva na sfilmovanie. Ťah, po ktorom môžu byť spokojní naozaj všetci. Jedným z top spisovateľov dnešnej doby je aj Stephen King. Podľa hororových románov svetoznámeho autora vzniklo naozaj dosť filmov. Niektoré boli prijímané rozpačito (Cintorín domácich zvierat), iné priam zažiarili (Osvietenie) a niektoré jeho knihy boli dokonca úspešne prerobené na drámy (Zelená míľa, Vykúpenie z väznice Shawshank).

Ďalším v Hollywoode dobre známym autorom je John Grisham, ktorého právnické bestsellery (Firma, Čas zabiť) sa na sfilmovanie ponúkali snáď samy. Za spomienku stojí aj Ian Flemming, ktorý stojí za zrodom najúspešnejšieho tajného špióna v dejinách filmu Jamesa Bonda alebo Tom Clancy – ten pre zmenu vytvoril ďalšieho známeho tajného špióna Jacka Rayna ( Na filmovom plátne si ho v štyroch filmoch zahrali Harrison Ford, Alec Baldwin a naposledy Ben Affleck ). Podľa „nesfilmovateľnej“ knihy vznikol aj epos Pán prsteňov, ktorý lámal rekordy u divákov aj kritiky. Úspech gigantických rozmerov zaznamenalo aj sfilmovanie knihy Michaela Crichtona Jurský park a kopa ďalších filmov. Z autorov, ktorých knihy sa presadili na plátno, spomeňme ešte napríklad klasikov Karla Maya, Julesa Vernea, či sci-fi spisovateľa Philipa K. Dicka. (Blade Runner, Minority Report). Za rok 2005 môžeme spomenúť práve Harryho Pottera a ohnivú čašu, Rad nešťastných príhod alebo Narniu (ktorá sa ešte v našich kinách nepremieta). Je toho skrátka dosť a zdá sa, že toho aj dosť ešte dlho bude... Našťastie, lebo tieto typy filmov patria dlhodobo medzi najkvalitnejšie. 

Filmy podľa skutočných príbehov

Skutočné udalosti patria už odjakživa medzi časté filmové inšpirácie. Prečo? Ľudia majú skrátka záujem o osudy „obyčajných“ ľudí, akými sú oni samotní. V poslednom desaťročí sa tento trend prejavil aj na zvýšenom záujme o reality show. Pochopiteľne, aj tieto „skutočné“ príbehy musia mať nejaký náboj a musia zachytávať udalosti dostatočne zaujímavé pre diváka (je asi dosť nereálne nakrúriť film, ktorý opisuje bežný život americkej rodinky). Medzi veľmi populárne patria hlavne katastrofické filmy (Dokonalá búrka), drámy (Erin Brockovich, Čistá duša, Chyť ma, ak to dokážeš) alebo thrillery (Insider: Muž, ktorý vedel priveľa). Producenti sa však často v snahe zdramatizovať dej uchyľujú k radikálnym krokom a výsledkom môže byť, že príbeh úplne stratí na dôveryhodnosti. Nemusím ani menovať, schválne si zaspomínajte a neverím, že vám na rozum nepríde ani jeden titul. Potom existujú aj filmy, ktoré sa na filmy podľa skutočných udalostí vyslovene iba hrajú: napríklad Oceán ohňa, či z posledných Amityville - 3:15 zomrieš!, ktorý bol koncipovaný ako horor. Stále však platí, že filmy s nálepkou „podľa skutočných udalostí“ dokážu pritiahnuť istý okruh divákov. Do tejto kategórie by som navyše zaradil aj niektoré historické filmy. Vychádzajú zo skutočnosti, ale je zrejmé, že práve v nich môžu producenti najviac povoliť uzdu fantázii (Titanic, Kráľ Artuš). Veď, kto sa už presne pamätá, ako to všetko naozaj bolo?

Filmy podľa komiksov

Komiksy sú v USA kultom, to netreba zvlášť pripomínať. Slávna trojka Batman, Spiderman a Superman sa už sfilmovania dočkali. Stále však existuje dosť komiksov, ktoré v sebe filmový potenciál dobre skrývajú. Platí však trochu smutné, že najväčšiemu úspechu sa tieto filmy tešia v krajine svojho vzniku a Európa o ne až taký záujem nejaví. Je to určite škoda, ale treba brať do úvahy vplyv kultúrnej odlišnosti týchto zemí. U nás tento druh fikcie skrátka nemá také zázemie ako v USA. Filmy podľa komiksov aj napriek tomu patria medzi to lepšie (aj keď nie najlepšie), čo sme na plátne mali možnosť vidieť. Batman začína, filmoví X-meni, či najnovší Sin City nech sú príkladom. Úspech a obľuba pôvodného komiksu nie je podmienkou. Stačí len z námetu vyžmýkať maximum (Muži v čiernom). Komixový potenciál je skrátka a dobre obrovský a nemôžu mu ublížiť ani menej vydarené pokusy ako napríklad Fantastická štvorka, Daredevil či zlátanina typu Liga výnimočných gentlemanov. Len zvážte: ktorý komiks by ste chceli na plátne vidieť vy? 
 

Filmy podľa seriálov

Mimoriadne zaujímavá kategória. Ak sa seriál dlhodobo drží na predných priečkach sledovanosti alebo dosiahne hranicu takzvanej kultovosti, bolo by dosť nepochopiteľné nevyužiť to. Takýmto spôsobom vznikli napríklad pomerne zaujímavé filmové Akty X, Charlieho anjeli či Scooby Doo, ale žiaľ aj projekty menej vydarené ako napríklad Pokémon (aj keď v tomto prípade ani seriál nebol bohviečo) alebo Tom a Jerry, ktorý z kultovej zábavy pre celú rodinu urobil zúfalo nevtipnú muzikálovú frašku. Najhoršie je, ak však vznikne film podľa starších málo známych seriálov ako napríklad Pomstitelia či Divoký západ. Týmto projektom nemohli pomôcť ani Ralph Fiennes a Uma Thurman, či Will Smith a Kevin Kline! Ale seriály sú stále vďačná téma a dá sa predpokladať, že v budúcnosti sa dočkáme ďalších vydarenejších produktov, ale tak aj nepodarkov. Kto neskúša, ten úspech nedosiahne, takže asi sa s tým budeme musieť vyrovnať?

Filmy podľa počítačových hier

Táto kategória sa v poslednej dobe dosť rozmáha. Platí ale nepísané pravidlo, že skutočnej kvality sa tu dočkáme iba veľmi ťažko. Bolo to viac menej jasné už od filmovej verzie Super Mario Bros, ktorá úplne prepadla. Podobne dopadlo aj mnoho neskorších projektov. Napriek tomu sa podľa „videohier“  točí naďalej a stále podľa toho istého receptu: málo známy či respektíve slabý režisér (už naozaj nemôžem nespomenúť meno Uwe Boll, ktorý napriek príšernej adaptácii Alone in the dark, dostáva ďalej šancu spĺňať si svoje „sny“), neznámi herci, neherci, či vyblednuté hviezdy, slabí scenáristi a obmedzený rozpočet (a keďže veľa týchto filmov je založených na počítačových efektoch, konečný výsledok tým nenormálne trpí). Hlavným problémom však ostáva nesprávny výber. Miesto sfilmovania kvalitných hier s niečím, čo sa zvykne označovať ako dej, si miesto v kinách rezervujú filmy podľa naháňačiek, strieľačiek či bojových hier.

Niektoré sú ešte znesiteľné (Mortal kombat), iné naopak vôbec nie (naozaj musím nejaké spomínať?). Najnovším príspevkom je Doom, ktorý sa so zvlášť kladnými ohlasmi nestretol a spomínaný Uwe Boll ich plánuje v budúcnosti hneď niekoľko. Jedným z mála očakávaných filmov bude možno Hitman, s Vinom Dieselom v hlavnej úlohe nájomného zabijaka. Jeho charizma už zachránila veľa filmov. Uvidíme, či zvládne aj toto?

Pokračovania

Pokiaľ má scenárista tvorivý blok, pokračovanie úspešného filmu je to najľahšie riešenie. Horšie je, že vzniká stále viac a viac pokračovaní, ktorých predchodcovia úspešní neboli. Je táto kríza naozaj až taká vážna? Snáď najmarkantnejšie je to v prípade pomerne zábavnej Policajnej akadémie, ktorá sa dočkala chvíľami až hrôzostrašných šiestich pokračovaní. Opakovaný vtip už nie je vtipný. Ako však mohli vzniknúť pokračovania k filmom ako je napríklad Trávnikár, zostane asi navždy záhadou. Mnohé sa snažili ťažiť hlavne z kvality jednotky. Vreskot 2 sa ešte vydaril ale 3. pokračovanie úspešnej vyvražďovačky chvíľami pripomínalo komédiu (nie nadarmo sa plánuje štvorka, ktorá mu má napraviť reputáciu, ako sa to napríklad podarilo piatemu Batmanovi). Aj Jurský park 2 a 3 sa kvalitatívne postupne kĺzali smerom nadol. O to potešiteľnejšie je, že v niektorých prípadoch bola kvalita prvého dielu nielen zachovaná, ale možno aj prekonaná (Votrelci, Shrek 2). V poslednej dobe je to však skôr výnimka. Našťastie sa väčšina pokračovaní dá zaradiť aspoň do kategórie „pozerateľné“. Bude zaujímavé sledovať, ako sa uplatní zákon dvojky v budúcnosti na takých filmoch ako Piráti Karibiku.

Remaky

Remaky alebo iné verzie filmov sú stále v móde. Dôvodov je viac. Môže za tým byť len jednoduchá túžba splniť si svoj sen (aj nedávny King Kong). Častokrát je rozhodujúcim faktorom túžba zmodernizovať niektoré filmy, predstaviť “klasiky“ v novom šate s mladými hercami a mladým štýlom rozprávania (napríklad nové verzie Shakespearovych hier) alebo zastaraná technická stránka niektorých starých hitov. Zriedkakedy však tieto faktory pôsobia osobitne. Niekedy si Hollywood zoberie na mušku vlastné filmy, inokedy si pomôže ponukou zo zahraničia (7 statočných, Brutálna Nikita). Súčasným hitom sú remaky japonských  hororov (Kruh, Nenávisť, Temná voda). Čo sa týka remakov z americkej produkcie, pri niektorých okrem pôvodného námetu neostane kameň na kameni. (Múzeum voskových figurín), iné sú, naopak, až príliš rovnaké a neprinášajú nič nového (Psycho). Oba extrémy sú však veľké riziko. Je len malá pravdepodobnosť dobrého výsledku. Mnohé remaky sa dočkali rozporuplných ohlasov (Planéta opíc od Tima Burtona), iné naopak nesklamali (Vojna svetov od Stievena Spielberga). Je celkom možné, že sa o také polstoročie dočkáme aj nových verzií Pána Prsteňov či Matrixu.