KEĎ FILM KLAME TELOM

Kto film videl, vie, že Osada v skutočnosti nie je horor a že „Tí, o ktorých sa nehovorí“, žijúci v lese, sú v konečnom dôsledku nepodstatní. Pravdepodobne práve očakávanie nadprirodzených zvratov a strašidelnosti zapríčinili rozpačité prijatie filmu. Shyamalan totiž tentoraz stavil na racionálnu realitu bez duchov, superhrdinov a mimozemšťanov. Ponechal si však atmosféru tichej nervozity, plazivé napätie a postavy s mimoriadnymi schopnosťami. A samozrejme, tiež neopomenul zavádzajúce indície, nechávajúce diváka v istote-neistote.

S vedomím problematickosti žánrového zaradenia budem vychádzať z premisy, že Osada je horor, a tak je od začiatku stavaná. Vstupujeme do osady izolovanej v lesoch, v ktorej sa začínajú diať „divné veci“. Hneď v úvode sme svedkami pohrebu chlapca, narodeného roku 1890, zomretého 1897, z lesa vychádzajú strašidelné zvuky, dievčatá zahrabú červený kvet, nájde sa mŕtve zviera. Podľa všetkého sú za tým záhadní obyvatelia lesa kruto trestajúci prekročenie svojich hraníc. „Tí, o ktorých sa nevraví“ obývali okolité lesy už dlho pred príchodom osadníkov. Nažívali s osadníkmi v mieri na základe Dohody, ktorú porušili Noah Percy a Lucius Hunt. O bytostiach a Dohode sa dozvedáme v úvodnej tretine filmu, keď Edward Walker „skúša“ deti v škole a zároveň ich uisťuje, že „Tí, o ktorých sa nehovorí“ hranicu osady neporušili. Shyamalan tak dvojako utvrdzuje diváka o existencii bytostí. Po prvé, pozitívne, dovolí, aby sme bytosti v červených habitoch videli, nechá dôkazy ich prítomnosti v osade – mŕtve zvieratá a červené značky na dverách. Po druhé, negatívne, presviedčaním dospelých osadníkov (členov Rady), že v lese žijú bytosti, ale nevošli by do osady.

Shyamalan spomedzi obyvateľov osady vyčleňuje hlavných hrdinov – Lucia, Ivy a Noaha, troch „iných“. Lucius je racionálny a skeptický voči hrozbe obyvateľov lesa – verí v ich vrodený zmysel pre dobro. Ivy je nevidiaca a vidí ľudí vo farbách. Noah je, zjednodušene povedané, miestny blázon. V momente, keď Noah dobodá Lucia, lebo sa zasnúbil s Ivy, „kolektívneho hrdinu“ – všetkých obyvateľov osady nahrádza „individuálnymi hrdinami“ Luciom a Ivy.  Ivy chce zachrániť zraneného Lucia, preto  požiada otca, aby mohla ísť cez les do miest pre lieky. Spolu s výmenou hrdinov, ako jedným zo zlomov, dochádza k ďalšiemu, výraznejšiemu, posunu. Shyamalan musí definitívne potvrdiť, alebo vyvrátiť reálnosť „Tých, o ktorých sa nehovorí“. Teda, mal by.

Namiesto priameho odhalenia volí Shyamalan postupnú cestu náznakov, ktoré sa filmom tiahnu fakticky od jeho začiatku, zrejmé sú však až spätne. Ide práve o prvky narúšajúce hororové ladenie, prvky, ktoré „nesedia“ do hororu. Horor sa radí medzi fantastické žánre, nevnímame ho ako skutočnosť. Shyamalan však do takéhoto fiktívneho sveta nechal preniknúť prvky reality: záhadné čierne debny ukryté v domoch; narážky na skutočné nebezpečenstvo – nebezpečenstvo miest - relativizuje hrozbu predstavovanú „Tými, o ktorých sa nehovorí“; rozhovory členov Rady - podľa nich divák cíti, že je menej informovaný ako postavy.

Tesne pred odhalením hlavnej pointy, ktorá film posunie do iného žánru, podsúva Shymalan falošnú stopu, a to práve očakávané odhalenie existencie alebo neexistencie hrozby od obyvateľov lesa. Tým udržiava napätie a neistotu až do posledného možného momentu. Ivy získala povolenie na cestu do miest a Walker jej prezrádza tajomstvo. Ešte aj v takomto detaile necháva Shyamalan diváka na omyle. Naznačí, že osadníci nejakým spôsobom premohli jedného z „Tých, o ktorých sa nehovorí“.  Ivy pri vstupe do lesa vytiahne Ivy vrecúško s kameňmi, údajne ochranou pred obyvateľmi lesa. „Tí, o ktorých sa nehovorí“ už nepredstavujú hrozbu, hoci ešte stále nie je istá ich existencia. Pár minút na to vidíme, ako Ivy, už opustená, vysýpa obsah vrecúška. Súčasne sa dozvedáme, čo naozaj Walker svojej dcére povedal. „Tí, o ktorých sa nehovorí“ neexistujú. Rada si ich vymyslela na základe legiend o duchoch lesa, aby odradila od chodenia do miest. Ivy má pred sebou ešte kus cesty neznámym prostredím. Spôsob snímania  a hudba však väčšmi evokujú pokoj pred búrkou. Naozaj, lesom sa mihne postava v červenom a jeden z „Tých, o ktorých sa nehovorí“ začne Ivy prenasledovať. Boli legendy, z ktorých Rada vychádzala, pravdivé a tvorovia naozaj žijú? Shyamalan popiera popretie existencie obyvateľov lesa a vracia diváka do stavu pred Iviným odchodom z osady. Keď sa Ivy podarí tvora premôcť trikom – dostane ho do pasce, len divák sa dozvie, že tvor bol zamaskovaný Noah.

Súčasne sa poodkrýva ďalšia lož. Členovia Rady otvárajú čierne debny a na svetlo sa dostávajú výstrižky z novín a fotky dokumentujúce minulosť členov Rady. Oboznamujeme sa s históriou vzniku osady. Na základe obrazových informácii a výpovede sa dej filmu posúva z konca 19. storočia do raných 70. rokov 20. storočia, teda do obdobia, keď bola osada založená. „Súčasnosť“ osady  je, ako sa dozvedáme, keď Ivy prekračuje hranicu lesa a miest, totožná s mimofilmovou, t. j. začiatkom 21. storočia. Auto mladého strážnika, ktorý Ivy pomôže s liekmi, nesie nápis „Walkerova prírodná rezervácia“.

Tento poznatok obracia situáciu natoľko, že sa z hororu, ktorý narúšali prvky reálnosti, stáva thriller/dráma s fiktívnymi prvkami hororu (len v legende existujúce bytosti), polemizujúci o morálke a morálnosti ľudí ako takých (zlo v mestách), ale aj zakladateľov osady, ktorí sa pasovali za fakticky despotických ochrancov pred zlom. Akákoľvek potenciálna hrozba vychádzala z človeka, z jeho činov. „Tí, o ktorých sa nehovorí“ boli len výmysel, aby sa mladšie generácie nepokúšali dostať do miest, kde by boli vystavení zlu. Divák, na začiatku filmu rovnako (ne)informovaný ako mladšia generácia osadníkov, získava vedomosti, ktoré ho postavia na úroveň členov Rady.

V konečnom dôsledku je Osada spomedzi najznámejšej štvorice Shyamalanových filmov jediným realistickým filmom, oprosteným od nadprirodzenosti. Žiadni duchovia, žiadni mimozemšťania, ani superhrdinovia v klasickom ponímaní, dokonca ani duchovia lesa. Shyamalan pracuje so svojou povesťou „nového majstra hrôzy“ a využíva aj očakávanie twist pointu zo strany diváka. Zároveň však inovuje a zavádza nové spôsoby. Namiesto odklonu od skutočnosti sa k nej prepracúva podsúvaním poloprávd a náznakov, zavádzaním úvah nesprávnym smerom a ich postupným odhaľovaním. Je však potrebné prečítať film spätne, aby bolo možné zasmiať sa vlastnej dôverčivosti v pravdovravnosť scenáristu a režiséra. Veď  švindľoval v každom z filmov, ktoré sme mali možnosť vidieť v našich kinách.