BLOG: ZLÁ KNIHA, DOBRÝ FILM?

No a keď sa veľká teória a odvážne tvrdenia zrútia v trosky vykradnutých tvrdení a nehoráznych lží, to zaváňa načančaným podvodom. V oboch prípadoch mám na mysli Da Vinciho Kód (ďalej DVK). Dan Brown urobil jednu výnimočnú vec (aj keď je otázne, či zámerne.) Vystihol čas a tému. Je pochopiteľné, že ľudí oddávna zaujíma všetko tajomné a nepoznané. Teórie o konšpiráciách a tajných spolkoch sú staršie ako samotné tajné spolky :) a podstatná časť kúzla templárov, slobodomurárov, rozekruciánov a ďalších spočíva v povzdychu „čo ak“.

No a je rovnako pochopiteľné, že tieto teórie napádajú „kamenné“ nemenné inštitúcie s obrovskou mocou. Tak ako svojho času sláva seriálu X-files stála na presvedčení o všemocnosti a nečistej hre americkej vlády, ktorá cez svoje agentúry (CIA a ďalšie) riadi svet a komunikuje/predáva nás mimozemšťanom, tak nie je ničím novým uvažovať nad (vše)mocou Vatikánu. Všetky tie historky o veľkých databázach, tajných odkazoch a tisícročných pravdách skrytých v katakombách určite šteklia ľudskú predstavivosť. A nemusí to byť len v triviálnom podaní františkánov s laptopmi (Double Team). Aby som zostal v knihách spomeniem ľahko romantizujúceho ost-Bonda (a môjho veľkého miláčika) pána Tragáčika, ktorý sťa historik umenia previedol generácie čitateľov cez templárske poklady a tajomné odkazy, bez akejkoľvek ujmy na psychickom zdraví.

Žiaľ Dan Brown sa berie vážne a čo je ešte horšie, vedome zavádza. Systémom najhrubšieho klamstva, kde si vyberá pravdivé odrobinky a tie spája jednoduchými (ukradnutými alebo upgradovanými) populistickými teóriami. Vytvára tak pocit osvietenca, ktorý zľahka odkrýva závoj utajovanej pravdy a dáva všetkým nahliadnuť, aby platónovsky precitli a pochopili.

Úprimne, ako fanúšik tajomstiev som čo to prečítal už od čias Dänikenovskej éry a pomerne skoro som pochopil základný princíp: výmysly fungujú najlepšie vtedy, keď ich oprieš o čiastkové pravdy. Dokonca mi tento systém v niečom imponuje a preto som s veľkým očakávaním prijímal Fuquovho Artuša alebo Petersenovu Tróju. Koncept totiž ponúka obrovskú tvorivú fantáziu, ktorá opretá o historické kamene môže pôsobiť veľmi pôsobivo. Okej, Tróji čo to chýbalo a Artuš sa minul zďaleka, ale oba sú jasné v svojom zámere. Na DVK má však osobitne irituje vedomá manipulácia. Ako inak pomenovať to, že autor v úvode pracuje s formuláciami o pravdivosti uvedených faktov? Je to presný opak legálnych viet typu „všetky postavy...“ a „žiadnemu zvieratku nebolo ublížené“. Možno ste i vy zachytili sériu dôkazových článkov, ktoré vyvracajú Brownove teórie a dokonca i reakciu Umberta Eca (myslím, že v Sme). Bez ohľadu na ne a na Brownovú obranu, že predsa ide o literárnu fikciu, si myslím bola škoda spáchaná. A síce škoda na „nevinných“ mysliach, ktoré sa ľahko zapália pre senzáciu a pre „truth is out there“.

Druhým (z môjho pohľadu omnoho menej podstatným) momentom je kvalita písania. DVK je klasický bestseller, ktorý začína nadupanou a tajomnou atmosférou v ktorej nám postupne predstavuje postavy tak, aby boli naše sympatie k ním úplne jasné. Ktosi uteká a my ho podvedome chránime, ktosi prenasleduje a je preto zlý. Nič proti tomu. Prvá tretina knihy na mňa zapôsobila. Potom však (v tom istom čase ako sa fikcia stane neznesiteľne vymyslenou) sa i tempo knihy začalo otáčať proti môjmu vnímaniu a náhle bolo všetko uponáhľané, neprehľadné a príliš prekombinované. Pripravovanie si priestoru pre záverečnú pointu mi už pripadalo naozaj okaté až doslovné.

Problém som pritom necítil ani tak v samotnej pointe (kto je kto a o čo je vlastne edók v étyrks ..... uhm „skryté v kóde“), ako skôr v ceste, ktorá k pointe smerovala. Z literárneho hľadiska mi tak kniha prišla ako „čtivý“ remeselný produkt, okato bláboliaci naozaj hrubým zrnom.

Dobrý film?

Prečo? Možno to je už cítiť z predošlých riadkov. Keď DVK obrúsime od, podľa mňa nechutného, zavádzania a hrania sa na výkrik pravdy, získame slušný svet pre novodobého Indyho. Jeho uveriteľnosť bude samozrejme na úrovni Jamesa Bonda (aj vy ste hľadali v obchode hodinky so zabudovaným röntgenom, vysielačkou a shakerom na Martini?), ale to predsa nevadí. Priznaná hyperbola je povolená a nové prostredie vítané. Amazonské pralesy sú síce prelúskané, ale história ľudstva a hĺbka umenia ponúkajú obrovské priestory pre dobrodružstvo mysle. Rýchle tempo knihy, silné (aj keď plocho) načrtnuté postavy (koľký už policajt Jeana Rena?) to všetko hrá v prospech príbehu.

Nie nečakám vznik kultovky ani čosi čo budem musieť mať vo vlastnej DVD požičovni. Ale čakám čosi lepšie ako bola Honba za pokladom templárov s  Nicolasom Cageom. To bude (templárom) stačiť. Za tie stáročia vlády sa naučili trpezlivosti. A možno je to všetko ich PR...