|
ZÁHRADNÍK FILMOVÝM PUBLICISTOM |
ZÁHRADNÍK FILMOVÝM PUBLICISTOM |
Život ako z filmu. Od trinástich rokov si písal filmové poznámky. Vyučil sa záhradníkom milujúcim pohyblivé obrázky. Neskôr sa prihlásil na FAMU, ktorú absolvoval prácou „Zrod a vývoj slovenského filmu a kinematografie“. Dnes je na dôchodku a všetok svoj voľný čas venuje filmovému umeniu. Štefan Vraštiak.
Ste čerstvý držiteľ ocenenia slovenskej filmovej kritiky za dlhoročnú a neustálu publikačnú činnosť? Aký je to pocit?
- Veľmi príjemný. Pravdu povediac, nepočítal som s tým. Osobne som navrhol na ocenenie kolegyňu. Dúfam, že sa ceny dočká na budúci rok. Potešilo ma, že som dostal hlas všetkých účastníkov ankety. Aj to, že docenili moju každodennú prácu pri vydávaní Informácií KFN SSN. Robím to už 15 rokov. Venujem časopisu takmer celý svoj dôchodcovský čas. Vždy ma poteší, keď napíšem niečo, čo nebolo nikde inde zverejnené. Je to mesačne okolo 40 strán rukopisu, samých faktov, a ich overovanie, to je skutočná fuška. Ale na internete dnes nájde človek takmer všetko, len vždy treba nájsť vhodné slovo, ako sa k prameňu dostať.
Ako ste sa dostali k filmu? Bola to láska na prvý pohľad? (je to klišé, ale zaujímavé). Prečo ste začali o filme písať?
- Moja cesta k filmu bola doslova kľukatá. Šesť rokov som sa učil na záhradníka – najskôr na učňovke na Myjave, potom v Malinove, kde som aj maturoval. Rok som robil záhradníka v Kráľovej pri Banskej Bystrici. Ako záhradník som sa prihlásil na FAMU v Prahe. Zobrali ma. Totiž, poslal som im balík svojich zápiskov o filme, ktoré som si písal asi od 13 rokov. Skúšobná komisia na čele s prof. A. M. Brousilom bola z toho mierne “šokovaná“. Zobrali ma. Katedru filmovej a televíznej vedy som ukončil obhajobou diplomovej práce "Zrod a vývoj slovenského filmu a kinematografie"/1967/. Do novín píšem od 13 rokov. Začal som v Pionierskych novinách básničkami, napr. "Ešte sniežik nezhynul Už spod neho kuká Malý kvietok snežienka Na svet sa nám núka Hlávkou kýva na strany Keď zafúka vánok Tisíc kvietkov na úbočí Tisíc radovánok". Už počas štúdií v Malinove som zabezpečoval každo-týždenné projekcie filmov na internáte. O filme som začal písať už v Malinove. Najskôr do Sme, potom do Film a divadla. Počas štúdií na FAMU v Prahe do Květu, Kina, Záběru, Film a doby, Filmového přehledu a inde.
Čo musí podľa Vás spĺňať dobrý film?
- Dobre vystavený príbeh. Môže mať aj klipovú mozaiku. Dôležitá je téma a vhodne zvolený žáner k príbehu. To platí o hranom filme. Dokument? Téma a jej spracovanie. Autenticita, pravdivosť. Kamera na tepe života.
|
Videli ste taký od začiatku tohto roka?
- Áno a niekoľko. Zo slovenských – Slnečný štát z hraných filmov, z dokumentov – Moja misia – Anjeli, Mesto lietajúcich slov, Kurva, PornoRomantik, Vízie z Inferna, Pururambo, z animovaných Osud prasiatka. Čo spomenúť zo zahraničných. Videl som takmer všetky premiérové filmy, novinky na Berlinale. Nadchol som sa iránskym filmom Offside na Berlinale, hoci na futbalovú tému, ale futbal bol len kulisa. Slámov film Štěstí, ten ma dojal k slzám, som dosť citlivý divák, Skrotená hora, myslím si, že americkí „akademici“ pri udeľovaní Oscarov tomuto filmu veľmi ublížili, Crashom som nebol príliš nadšený, hoci ma zaujal netradičným pohľadom na tradičnú kriminálnu tému, kórejsko–japonský film 3-iron som videl dvakrát, a vôbec som sa nenudil. Totálne ma naštval film Hostel, pre jeho neprofesionalitu – výpravu, reálie, hrôza, ako má divák veriť béčkovým hollywoodskym filmom, keď práve poznajúc slovenské reálie, nájdete vo filme toľko lapsusov. Krvavé hororové jatky by mi nevadili v prípade, ak by sa vo filme nehovorilo, že sa odohráva na Slovensku.
Ako hodnotíte slovenskú distribúciu? Odráža (ne)vkus Slovákov, alebo je jej vývoj prirodzený pre postkomunistickú krajinu, akou je Slovensko?
- Ťažká otázka. Novinár – kontra distributér. Niekedy pozerám film a poviem si, tak to je film pre mňa a ešte desať ľudí na Slovensku. Podstatná časť z cca 170 filmov uvedených ročne do slovenských kín si vôbec ani nezarobí toľko financií, aby distributér uhradil náklady za kúpu kópie, titulkovanie, za distribúciu filmu do kín. Myslím si, že nie je ani lepšia, ani horšia, ako okolo nás. Máme malé divácke zázemie. Preto je na Slovensku ročne o 30-40 premiér menej, hoci sa takmer všetky filmy kupujú – pre Česko, aj Slovensko, ale veľa z nich sa do slovenských kín ani nedostane – práve pre vysoké náklady spojené s distribúciou filmu do kín.
Váš názor na film ohodnotený slovenskou kritikou, ako najlepší zahraničný film za rok 2005 v našej distribúcii (Volanie mora)? Nemali ste iného favorita? Môžete prípadne prezradiť druhé a tretie miesto v hlasovaní?
- Cenu slovenskej filmovej kritiky za rok 2005 získali ex aequo dva filmy – Volanie mora a Jar, leto, jeseň, zima...a jar. Moje tri tipy – okrem Jar... boli – Putovanie tučniakov a Zlá výchova. Ďalšie filmy podľa hlasovania novinárov – Zlá výchova, Putovanie tučniakov, Káva a cigarety, Moje leto lásky, Pád tretej ríše, Vodka Lemon, Wallace a Grommit, Dve tváre Very Drake. A to je aj odpoveď na otázku – film Volanie mora. Myslím si, že je to jeden z precenených filmov. Videl som už viac filmov o eutanázii, a zaujímavejších. Mňa téma a nápad vôbec neprekvapil.
Ako ste vnímali akciu „Film roka 2005“ z januára tohto roka a rozhodnutie kritikov okolo časopisu Kinema.sk udeliť ocenenie „Film roka 2005 “ snímke História násilia? (Volanie mora sa nedostalo ani do prvej dvadsiatky).
- Bol som mierne prekvapený výsledkom hlasovania v tejto kategórii, mám zrejme trochu iný názor na dobrý film, ako redaktori Kinema.sk. Len tak pre zaujímavosť. Výbor KFN SSN navrhol film do 30 zahraničných premiér v roku 2005 v slovenských kinách. Dostal jeden hlas, podobne ako filmy Wilbur sa chce zabiť, Príliš dlhé zásnuby, Poviedky z kuchyne, Život je čudo, Dvere v podlahe, Ray a Večný svit nepoškvrnenej mysle.1o filmov z ponuky nedostalo ani jeden hlas: Božská Júlia, Občiansky výchova, Krajina hojnosti, Zvieracia kazajka, Hotel Rwanda, Prekliata Argentína, Na dotyk, Legendy z Dogtownu, Klan lietajúcich dýk, Hľadanie Krajiny-nekrajiny. Priznám sa, že na film História násilia som už zabudol, a ani neviem, o čom to bolo. Dúfam, že som si týmto rozhneval celú redakciu portálu KINEMA. Napríklad na film Jar, leto, jeseň, zima...a jar spomínam dodnes a občas sa mi v pamäti vynárajú nezabudnuteľné obrazy krajiny z filmu, pripomínajúce holandských maliarov.
|
Myslíte si, že na Slovensku vzniká nová generácia filmových kritikov? Ako hodnotíte celkový stav aktuálnej slovenskej filmovej publicistiky? Sledujete konkrétne média?
- Ako brigádnik v SFÚ, dôchodca, sa venujem strihaniu filmových článkov z dennej tlače a časopisov. Prechádza mi denne rukami niečo cez desať denníkov a 30 časopisov. Konštatujem, že o filme sa v našej tlači píše skutočne dosť. Otázna je kvalita a ich zameranie. Mám taký názor, že nech sa píše akokoľvek, ale nech sa o filme píše. Sledujem aj tlač na internete. Som rád, že okrem ostrieľaných a najviac píšucích novinárov, napr. Branko, Ščepka, Bernát, Opoldusová, Hochel, Ulman, Kudelová, Nágel, Ťapajová, Jablonický, Szabó, Kvasnička a výpočet by mohol pokračovať - a samozrejme aj s menami redaktorov KINEMY.sk, máme skutočne niekoľko veľmi talentovaných mladých autorov, hlavne študentov filmovej vedy na VŠMU. Píšu síce kratšie, ale zaujímavé recenzie, najčastejšie do FILM.sk. Až im občas závidím ich nápady, aj ich talent.
Kde vidíte základné plusy a mínusy tuzemskej filmovej žurnalistiky?
- Plusy? Že vôbec presadí filmovú tému do novín. Často sa stávalo, že keď niečo noviny a časopisy „vyhadzovali“, bola to hlavne kultúra a film. Bohužiaľ film prevalcovali reality show. Mínusy? Trápi ma výber tém. Napríklad: Igrice, Ceny slovenskej filmovej kritiky 2006. Ide o výročné ceny za audiovizuálnu tvorbu za rok 2005. Zásluhou Chudíka, ktorý získal Igrica, sa v novinách a časopisoch popísalo skutočne dosť. O Divadelnej Nitre sa píše oveľa viac. Do kina chodí 10-krát viac divákov, ako do divadla. Máme, vlastne nemáme, odborný filmový časopis na „serióznejšie“ články, recenzie. KINO-IKON na to nestačí. Ešte, že máme webové formáty, napr. K.I.N.E.M.A. ma prekvapila skutočne veľmi milo, keď zverejnila niekoľkostranovú recenziu pána Michaloviča na Slnečný štát. Priestor sa občas nájde v Domine, .týždni, aj v Literárnom týždenníku. Majitelia novín a časopisov majú samozrejme záujem o VIP star, rýchlokvasené hviezdy. Presadzujú to, čo čitatelia chcú a za čo sú ochotní zaplatiť.
Je neexistencia pôvodnej filmovej tvorby dôvodom prípadných problémov našej filmovej publicistiky?
- Áno, aj. Ale chyba je aj u tvorcov. Často sa dozvedáme o nových filmoch náhodne. Na Slovensku neplatí to, čo v Česku, či v zahraničí, že každý film má tlačového tajomníka, ktorý sa stará o publicitu. Určite, keď bude viac filmov, viac možnej konfrontácie nových filmov, bude to inšpirácia aj pre filmovú kritiku. Na rozdiel od Čiech, nemá slovenský filmový divák „rád“ slovenské filmy. V susedných Čechách, aj na tú najväčšiu “blbosť“ príde niekoľko stotisíc divákov. Je to veľký problém. Chcelo by to vážne zamyslenie, a hľadanie dôvodov. Filmov je menej, ako v Čechách. Strácajú sa v distribúcii. Kinári nechcú riskovať, a tak slovenské filmy radšej do kín neprogramujú. Niekedy robí chybu aj filmová kritika. O niektorých filmoch píše chvály a superlatívy, pripomeniem z najnovších – O dve slabiky pozadu. Nemyslím si, že tak, ako žijú hrdinovia tohto filmu, žije u nás veľa mladých ľudí. Len tak si odskočiť do Paríža, pozvať niekoho do New Yorku. Neviem, neviem. Alebo sa aj mýlim, ale medzi takýmito ľuďmi ja a ani gro Slovákov nežije. Keď hovoríme o tvorbe, pripomeniem aspoň jeden dokument, na ktorom som spolupracoval autorsky, námet a scenár – Kadár – Klos: Osem spoločných. Film bol uvedený v STV, jeho režisér Irša záhadne zmizol, nevyplatil honoráre nielen mne, ale ani SFÚ za citácie, tak sa film odvtedy neuvádza.
Máme na Slovensku kritikov, podľa ktorých si ľudia vyberajú na čo pôdu, alebo na čo určite nepôjdu do kina? V Čechách sú to všeobecne známe mená ako Spáčilová, Baldýnsky...
- Menoval by som ešte Míškovú z Práva, Zaoralovú. Ankety a výskum dokázali, že diváci dajú na kritikov, aspoň časť z nich. Myslím si, že čitatelia a diváci si už zafixovali niektoré zo slovenských mien. Patria medzi nich niektorí z už menovaných novinárov.
|
Internet ponúka priestor každému, kto si myslí, že rozumie filmom. Je to pre slovenskú kritiku negatívum?
- Nie, je to veľké plus. Aj preto, že autori nemajú tak obmedzený priestor ako noviny, kde platí – do rubriky sa zmestí "flek", maximálne dva. Pravda je však taká, že aj na 30, resp. 60 riadkoch sa dá veľa povedať. A je to vždy možnosť, vybrať si a nečítať to, čo je nezaujímavé.
Ako by ste charakterizovali poslanie filmového kritika/publicistu?
- Byť na pulze doby. Písať nielen to, čo čitateľ chce, ale donútiť ho príťažlivou formou prečítať si aj to, čo mu chce novinár povedať. A nemal by sa báť povedať o zlom filme, že je zlý, že aj „majster režisér“, napr. Allen, Almodóvar, Altman nakrútili filmy nehodné ich mena a diváckej pozornosti. Je to aj prípad Godarda. Keď idem na jeho nový film, vlastne je najväčší, pričom by toto malo platiť o mladých režiséroch, experimentátor. Jeho filmy môžete pozerať odzadu, od poloviny, pospiatku, vždy dokážu zaujať. Ja mu už osobne neverím. Niekedy si poviem, že keby taký film, ako on nakrútil, bez podpísania predložil pred komisiu vyberajúcich na štúdium réžie, by ho ani nevzali. Viem, že za tento názor ma bude veľa čitateľov považovať za „filmového blbca“, ale mne to nevadí. Nebojím sa povedať, že bol veľmi dobrý aj komerčne ladený hollywoodsky trhák, ale neznášam americké filmy, kde už v prvej scéne zabijú piatich, kde sú hektolitre krvi. Myslím si, že je preceňovaný aj film Piatok alebo iný deň, na ktorom je Slovensko koprodukčným partnerom. Je to jeden z mála filmov v mojom živote, z ktorého som z kina odišiel. Pôjdem sa naň znovu pozrieť, aby som si prípadne poopravil názor. Ale takmer vždy doteraz, keď som šiel na film znovu, aby som si „poopravil“ názor, nezmenil som ho. Prvý dojem z film u je pre mňa vždy najdôležitejší. Najviac ma dokážu zaujať filmy, príbehy, osudy ľudí, ktorým ubližuje okolie, a oni sa nedokážu brániť. Niekedy by som najradšej skočil do filmového plátna a možno by som použil aj násilie, hoci som zatiaľ v živote nikdy na nikoho nezdvihol ruku.
PS na záver – odpoveď na nepoloženú otázku.
Nemám rád na tlačových konferenciách otázku, na čom práve pracujete. Možno ani vy. Preto ste mi ju asi nepoložili. Ale odpoviem na ňu. Venujem sa historickým rekonštrukciám z dejín slovenskej kinematografie. Mám veľa dokumentov, veď už takmer 40 rokov pracujem vo filme. Aj pikantérií. Vyberiem dve:
Na porade vedenia Ústredia Slovenského filmu hodnotili šéfovia nové scenáre a schvaľovali ich do výroby. Jeden z nich, meno zamlčím, je už po smrti, hodnotil technický scenár asi takto – „Je to celkom zaujímavé, len mi vadí, že sa to celé odohráva na záchode.“ Totiž v scenári už boli použité skratky – pre detail-D, celok-C, veľký celok- VC. Stotožnil si VC, s WC. Zrejme prehliadol, že v scenári je VC, nie WC. Alebo, produkčné sa sťažovali dokonca GR Slovenského filmu, že majú málo klapiek, mysleli tým asistentky – klapky, on si to vysvetlil, že na Kolibe chýbajú drevené klapky a povedal, asi toto – „Mám v Bučine Zvolen známeho, stačí povedať, a klapiek bude na Kolibe do večera nákladné auto“. Musím priznať, že som bol niekoľkokrát lanárený na Kolibu za tlačového pre šéfov, ale vždy som odolal, hoci finančná ponuka bola lákavá.
Ale vráťme sa k historickým rekonštrukciám. Začal som Jánošíkom z roku 1921, vyšla aj knižne. A rád sa chválim aj tým, že som to bol ja, kto v roku 1969, keď som nastúpil pracovať v SFÚ, začal pátrať po tomto filme, a vlastne som ho “objavil“ v chicagskej garáži Jána Závodného, kde ležal zabudnutý 50 rokov -v roku 1970 ho priviezol na Slovensko a venoval SFÚ. Spracoval som historické rekonštrukcie – Festivaly českých a slovenských filmov, Igrice, Ceny slovenskej filmovej kritiky, Slovenské filmy na MFF v Karlových Varoch, 13+l, 13 nemých slovenských hraných filmov a jeden nedokončený hraný film, Slovenské filmy v zahraničných a slovenských televíziách 1955 – 2005 dokončujem najväčšiu historickú rekonštrukciu Ceny slovenským filmom 1922 – 2006, ktorá má už okolo 200 rukopisných strán a chcel by som ju ukončiť do dvoch mesiacov a 110 rokov filmového podnikania na Slovensku - fakty a udalosti 1896 - 2006. Ale zárodky týchto rekonštrukcií sú katalógy slovenských hraných, krátkych a spravodajských filmov ešte z minulého storočia, na ktorých som pracoval s Mariannou Forrayovou a Sylviou Lackovou. Dodnes nebola táto naša priekopnícka práca docenená a dodnes sú používané, hlavne katalógy krátkej a spravodajskej filmovej tvorby. Hraná tvorba je zásluhou Renátky Šmatlákovej v SFÚ nanovo katalogizačne spracovaná a klobúk dolu pred jej najnovšou knihou Filmové profily, na ktorej sa podieľal aj manžel – Martin Šmatlák a ktorá mapuje tvorbu 68 slovenských režisérov hranej tvorby. Bohužiaľ, krátkari – dokumentaristi nenašli zatiaľ fanatika jej typu, a tak na podobné profily Barabáša, Kubalu, Kubenka, Andreánskeho, Kúdelku, Fornaya, Kerekesa, Vojteka a mnohých ďalších, budeme ešte niekoľko rokov čakať.
