|
MELINDA A MELINDA |
MELINDA A MELINDA |
Woody Allen je už dávno ikonou - značkou. Za svoje 40 ročné pôsobenie odrážajúce sa v rovnakom množstve zrežírovaných filmov si vydobyl pozíciu obľúbeného tvorcu intelektuálov, schopných a hlavne ochotných reflexie a kritiky samých seba. Nápady a bravúrnosť invencie vo variovaní prakticky totožnej filmovej reči, však nie sú bezodné. Allen akoby strácal dych, čo nie je v kontexte jeho veku žiaden nezmysel, a pri neskonalom záujme vyplodiť každý rok aspoň jeden film, sú spracovania nie tak úplne dotiahnutých tém problémom, ktorému sa dá len ťažko vyhnúť. Akoby mu stačili čoraz jednoduchšie dejové nápady a motívy, hlavne nech je film na svete. Taký som mal pocit, po zhliadnutí jeho predposledného diela (jeho najnovšia snímka Match Point sa teší pozitívnemu diváckemu ohlasu a označeniam ako Masterpiece, či New Woody Allen!, takže som pomerne zvedavý) s výstižným názvom Melinda a Melinda.
|
|
|
Woody nijak neprekvapuje a od prvej minúty nás vťahuje do intelektuálnej diskusie dvojice spisovateľov analyzujúcich, nad šálkou kávy, krehké rozdiely medzi komédiou a tragédiou. Anekdota vyprovokuje diskusiu o dvojakej povahe ľudskej drámy, symbolizovanej jej základnými styčnými bodmi. Nakoniec sa rozvinú dva paralelné príbehy - komický a dramatický - obidva sústredené okolo trochu záhadnej ženy menom Melinda. V tom prvom sledujeme dramatický príbeh ženy na pokraji životného zrútenia a v druhom sme svedkami prakticky toho istého, len s odlišnou štartovacou plochou. Vo filme defilujú všetky obvyklé Allenove témy - krehkosť lásky, manželská nevera, sofistikovaná romanca, neschopnosť komunikácie... kde je teda problém?
Až by som rád napísal, že nikde, ale tentoraz to nejde. Je nezmyselné Melinde vytýkať minimálne režisérske nápady, zasadenie deja do niekoľkých kulís toho istého štúdia, či prílišnú divadelnosť celého zážitku - kto pozná Allenove filmy, nemôže mať s týmito faktormi žiaden problém. Čo mi však škrelo, je nie prílišná nápaditosť v základnej premise, rozprávať dva príbehy s rovnakou hrdinkou v paralelnom slede, a následná tvorba konfliktov, troška okato podriadených práve zvolenému žánru tragiky či komiky. Výsledkom je aj mierne strácanie sa v tom, ktorý príbeh práve sledujeme. Samozrejme, pripúšťam možnosť, že išlo o chcené zmetenie diváka, za cieľom uvedomenia si hlavnej myšlienky snímky, postavenej na preukázaní krehkosti hraníc vtipu a tragickosti.
|
|
|
Výnimočne si v Melinde nezahral sám pán autor a priestor nechal niekoľkým veľmi zaujímavým hereckým tváram na čele s Radhou Mitchell (Hľadanie krajiny-nekrajiny, Muž v ohni), ktorej Melinda a Melinda je uveriteľná vo svojich oboch a nie herecky ľahkých polohách. Výborne svojim postavám rozumeli aj Amanda Peet ako zaneprázdnená režisérka Susan, Will Farrell v úlohe smoliara Hobieho, či zaujímavo príťažlivá Laurel - Chloë Sevigny známa aj vďaka kreácii v kultovom filme Boys Don't Cry.
Melinda a Melinda stojí aj napriek uvedeným nedostatkom za pozornosť a to hlavne v prípade, ak máte Allenovky radi. Určite tak totiž pachtíte po bravúrne napísaných dialógoch a vtipných pointách (aj keď tých je tentoraz pomerne málo). Čaká vás aj skúmanie režisérovho najobľúbenejšieho terénu - osobných bojov s morálkou, identitou, intimitou, žiarlivosťou a rozmarmi romantickej lásky. Pri oboch Melindách však platí, že všetkého s mierou. Krátka otázka na záver: Viete si predstaviť, že by jeden z dvojice rozvíjaných príbehov režíroval niekto iný? Čo vy na to pán Woody Allen?
Melinda and Melinda (USA, 2004, 100 min.)
Réžia, scenár: Woody Allen. Kamera: Vilmos Zsigmond. Hudba: Hrajú: Will Ferrell, Neil Pepe, Stephanie Roth Haberle, Radha Mitchell, Chloë Sevigny, Chiwetel Ejiofor, Josh Brolin, Jonny Lee Miller
