TÁ, KTORÁ ODIŠLA |
TÁ, KTORÁ ODIŠLA |
Učiteľka Horácia (Charo Santos) si už tridsať rokov odpykáva v malej ženskej väznici na Filipínach svoj trest za vraždu. Na prvý pohľad sa však zdá, akoby s jej dobrosrdečnou a láskavou povahou tento údel ani nepohol. Vo väzení sa jej, napokon, nedarí najhoršie. Vďaka vzdelaniu a dobrej povahe má sympatie dozorkýň aj úctu spoluväzenkýň, ktoré vo voľných chvíľach oblažuje svojim rozprávačským talentom.
Všetko sa však zmení v deň, keď sa k činu, za ktorý Horácia sedí, prizná niekto iný a z nej je po dekádach krivdy opäť slobodná žena. Čiernobiela dráma Tá, ktorá odišla filipínskeho režiséra Lava Diaza (Heremias, Melancholia) získala v Benátkach hlavnú festivalovú trofej. Ak v sebe nájdete dostatok trpezlivosti s jej rozvláčnym tempom, odmení sa vám zážitkom, ktorý je nevšedný a silný hneď v niekoľkých rovinách...
Svet po jej prepustení na Horáciu s otvorenou náručou rozhodne nečaká. Doba sa zmenila, zmenili sa pomery spoločenských aj politických síl, v krajine sa množí násilie a únosy. Hore nohami je ale, samozrejme, aj Horáciin osobný svet. Jej manžel dávno zomrel, dcéra žije vlastný život a syn je už roky nezvestný. Nadviazať na to, čo jej zobrali, už Horácia nemôže, ani keby chcela. No aj keď jej nechýbajú peniaze ani majetok, nedokáže ani obrátiť list a začať odznova.
Miesto toho sa v jej duši začína ozývať túžba po pomste. A tak začne noc čo noc v nenápadnom prestrojení za pouličnú povaľačku obchádzať honosnú vilu Rodrigua Trinidada – svojho niekdajšieho milenca, ktorý na ňu pred rokmi vraždu hodil v hneve za to, že ho odpustila.
Účelová „maska“, za ktorú sa Horácia každú noc ukrýva, jej však čoskoro začne zaliezať až pod kožu. V nočných uliciach sa to totiž ľudskými tragédiami, akou je aj tá jej, len tak hemží. Horácia sa zbližuje s hendikepovaným pouličným predavačom, obyvateľmi biedneho slumu, ktorý majú každým dňom zrovnať so zemou vládne buldozéry, s pomätenou tuláčkou, ktorá všade vidí démonov. Ale najmä s nešťastnou transsexuálkou Hollandou, ktorá v nej prebudí priam materinský cit a starostlivosť. Stačí to však na to, aby Horácia zabudla na svoju horkosť a pripravovanú pomstu? Dokáže súcit a dobrota prekonať nenávisť a zlosť?
Filipínsky režisér Lav Diaz je v súčasnosti jedným z najvýraznejších ázijských filmárov. Jeho filmy nesú charakteristický rukopis, obsahom aj formou sa dopĺňajú a svedčia o tom, že Diaz patrí k filmárom, ktorí nenakrúcajú preto, lebo môžu, ale musia – má, totiž, čo povedať. A minimálne pre sociálne a historické reálie, ktoré tvoria akúsi chrbtovú kosť Diazových filmov, platí, že sú to témy, o ktorých by sa väčšina z nás na druhom konci sveta bez nich asi veľa nedozvedela.
Nepochybne z toho plynie aj časť ich atraktivity pre európskeho diváka, ktorý na pozadí Diazových detailných štúdií postáv, prostredí a situácií môže prenikať do priepastných rozdielov, ale aj nachádzať nečakané paralely medzi tým našim a filipínskym životom.
Okrem tejto výsostne lokálnej roviny však film funguje aj veľmi nadčasovo a globálne. Aj vyššie načrtnuté otázky, ktoré si film Tá, ktorá odišla kladie, sú celkom univerzálne. Napokon, režisér sa voľne inšpiroval krátkou prózou Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorý bol v kladení archetypálnych existenčných otázok majstrom.
Ďalším „zvodom“ Diazovej filmografie, ktorému aj v snímke Tá, ktorá odišla veľmi ľahko podľahnete, je dokonalá práca s obrazom. Každučká scéna je dokonalou kompozíciou a film vám svojim pomalým tempom dá nespočet príležitostí oceniť každý detail. Línie budov, pohyby postáv, svetlá a tma...čiernobiely formát tomu ešte dodáva na výtvarnosti, ale aj tajomnej intimite, ktorá vás do nevábnych filipínskych uličiek skrz plátno vťahuje ako magnet. Je to ako veľkolepá výstava fotografií, s akými by sa po návšteve juhovýchodnej Ázie iste rád popýšil každý, v kom drieme aspoň štipka umeleckého a sociálneho cítenia.
Diazov film, ktorý v Benátkach vlani získal Zlatého leva, má však aj veľmi vecnú, hoci aj rozvláčnym tempom trochu roztrieštenú príbehovú líniu. Dominuje jej pozoruhodná postava Horácie, ktorá v sebe nevšedne harmonicky skĺbuje „démonov“ pomsty, zatrpknutia a zlosti, s priam božskou empatiou a milosrdenstvom. Dlhé zábery jej umožnia naplno zdieľať svoj smútok aj bezvýchodiskovosť vnútorného boja, ktorý zvádza. Žiadna z ciest, ktoré sa jej ponúkajú, ju totiž nedokážu vyslobodiť z bludného kruhu krivdy.
Hlavným nepriateľom diváka je v prípade tejto snímky rozhodne dĺžka – hoci s tri a pol hodinami stále patrí v rámci Diazovej filmografie k tým kratším (na konte má aj osemhodinový film). Ak z filmu Tá, ktorá odišla chcete vyťažiť čo najviac, musíte sa, skrátka, naladiť na jej tempo a trpezlivo absorbovať scénu po scéne, detail po detaile.
Čaká vás na konci uznanie, že bola tá dĺžka opodstatnená a že by to kratšie naozaj nešlo? Najskôr nie. Zo stopáže tu určite ťaží viac výtvarná, než obsahová stránka a to dokáže doceniť len málokto. Nič to však nemení na tom, že je to film, ktorý má až do poslednej scény svoju výpovednú silu.
Ang babaeng humayo (Filipíny, 2016, 226 min.)
Réžia: Lav Diaz. Scenár: Lav Diaz podľa poviedky Leva Tolstoja. Hrajú: Charo Santos-Concio, John Lloyd Cruz, Michael De Mesa, Nonie Buencamino...