KULTÚRA A TV: AKO TO TERAZ VIDÍM

AD Slovenská televízia

Situácia by sa v kocke mohla načrtnúť takto. Po zániku federácie a vzniku Slovenskej republiky vo všeobecnosti nastal určitý paradox a disproporcia medzí vývojom v Čechách a na Slovensku. Táto disproporcia bola veľmi signifikantná vo všetkých (alebo v mnohých) zložkách spoločnosti a jej inštitúcii. Počnúc politickou a končiac hokejovou reprezentáciou. Niekde to bola domnelá či skutočná krivda, niekde "šikovnosť" Čechov (eufemicky povedané), inde konkrétna personálna slovenská neschopnosť. Jednou zo slovenských inštitúcii, ktorá začala výrazne zaostávať za predstavami spoločnosti a potrebami spoločnosti, ale i za určitými stredoeurópskymi štandardmi (predstavovanými napríklad Českou televíziou) sa stala Slovenská televízia.

Postupne ale veľmi isto sa dostávala do silného područia ideológie štátnej moci reprezentovanej najmä hnutím HZDS. Ubiehajúce roky a hlavy na čele televízie robili z verejnoprávnej televízie absolútne nedôveryhodnú inštitúciu, ktorá porušovala zákon (napr. prejavy popredných politikov v období volebného moratóriá), vyhadzovala nepohodlných kritikov (Markovič, Skrúcaný, Noga), uzatvárala podivné zmluvy a prudko klesala v sledovanosť.

Marazmus slovenskej televízie do určitej miery "liečili" dve komerčné média. Rádio Twist a neskôr vzniknuvšia Televízia Markíza, napriek tomu, že ako komerčné média sa mohli profilovať aj inak, rozohrali spoločenský boj. Pridali sa na stranu vtedajšej opozície a do veľkej miery (a naozaj do veľkej miery i záslužne) napĺňali verejnoprávny obsah najmä v spravodajstve a publicistike, ktorý nedokázali poskytnúť STV a SRo.

Táto situácia, do veľkej miery neštandardná, sa začala meniť po roku 1998. Dovtedajšia opozícia sa dostala k moci a začali sa meniť pomery na mediálnom trhu.

Objektívne vzaté, menil sa kabát, ale krajčír zostal. Slovenská televízia (aj Rozhlas) naďalej zostali do veľkej miery v područí vládnej moci a utešovať sa že, títo sú lepší, bolo a je krátkozraké. Systém kreovania Rady pre rozhlas a televíziu a obsadzovanie postu riaditeľa televízie (napriek určitým posunom) stále nie je dobrý a dáva omnoho väčší priestor pre politické, než pre odborné nominácie. To, že tento stav stále pretrváva je prvá zlá správa. Momentálne vedenie televízie, ktoré je blízke SDKÚ a KDH nie je ani zďaleka takou ideologickou klietkou akou boli predošlé vedenia, ale stále je to vedenie, ktoré svoj ideologický kabát šije na figurínu, ktorej žiadny ideologický kabát nepristane.

Začiatok "novej televízie" sa personálne spája s Richardom Rybníčkom,  aktuálnym  riaditeľom Slovenskej televízie a  jeho teamom ľudí (Para, Záhradník atď.) Títo ľudia prichádzali do televízie v paradoxnej situácii. Na jednej strane to bola inštitúcia, ktorá bola najmä ideologicky, ale I ekonomicky zdevastovaná a mala minimálnu kredibilitu medzi ľuďmi, zároveň ale Rybníček prichádzal ako prvý riaditeľ po novembri '89, ktorý mal pevnú a konkrétnu podporu vlády a do veľkej miery i mandát verejnosti, ktorá chcela a čakala reformy.

Výsledok? Priškrtenie ekonomických tokov, orientovanie sa na sledovanosť diváka, stavenie na overené zahraničné formáty (Superstar, Pošta pre teba…) veľké personálne zmeny, to všetko pripomínalo chirurgickú operáciu, ktorá má zabezpečiť základné životné funkcie bez ohľadu na zvyšok. Časť národa tomuto ekonomickému riešeniu tlieska ako prejavu manažérskej odvahy, časť národa nespokojne dupe a pýta sa množstvo otázok. Napríklad: Kde je pôvodná tvorba? Kde je podpora slovenskému filmu? Kde je napĺňanie pojmu verejnoprávnosti? Prečo odišli z obrazovky charitatívne akcie so svojou vlajkovou loďou Hodina deťom? Žiaľ tieto v mnohom relevantné a závažné otázky sú prehlušované aj nezmyslenými otázkami typu: Prečo robila STV Superstar? V spore o charakter verejnoprávnej televízie majú obe strany časť pravdy i časť masla na hlave. Žiaľ pokiaľ sa nebude argumentovať a rozprávať o dôležitých veciach, dovtedy sa nikam nepohneme. V tejto chvíli to však vyzerá, že veľká časť kritiky si neváha zobrať na pomoc argumenty, ktoré ju aspoň v mojich očiach naopak diskreditujú a prihrávajú tak Rybníčkovi aj tie body, ktoré by inak nemal.

To maslo na hlave v prípade pána riaditeľa Rybníčka má najmä podobu medziľudských vzťahov. Pomerne časté prejavy či už arogancie alebo samospasiteľského videnia sa nie sú veľmi prospešné. Človek, ktorý ani neuvažuje nad povahou kritiky sa zbavuje možnosti vidieť v zrkadle pravdu. Druhou časťou oprávnenej kritiky je, že pomerne úspešný projekt ekonomického sanovania televízie a zdvihnutie pozerateľnosti Jednotky nie je a nemôže byť cieľ snahy. Musí to byť len prostriedok k napĺňaniu obsahu verejnoprávnosti.  Manažment STV vraví, nemali sme ešte toľko času, kritici vravia: "mali ste, ale nevyužili ste ho". V tomto je pomerne ťažké robiť sudcu, spomeniem len, že začiatok ČT (v iných časopriestorových súradniciach) pod kuratelou pána Mathého šiel od začiatku v stopách širokospektrálneho rozvoja. To znamená, že sa robil pozerateľný prvý kanál (spravodajstvo, filmy, …) a plnohodnotný druhý kanál, ktorý dal priestor reláciám ako GEN, vlastnej tvorbe a pod.

Maslo na hlave majú aj ľudia z opačného tábora. Prekáža im Superstar, ale "loajálne" bez komentára prechádzajú Mojsejovcov. Dávajú za vinu, že sledovanosť hlavného spravodajstva STV neporáža komerčné správy, pričom ťažko očakávať, že dobrá reportáž o stave Európskej únie porazí príbeh o dvojhlavom psíkovi, alebo ďalšom výbuchu kdekoľvek. (Na jednej strane hovoria o tom, že STV nemá konkurovať v sledovanosti iným televíziam a plniť si svoj verejnoprávny charakter a na druhej strane im vadí nízka sledovanosť seriózneho spravodajstva na STV. Aj vy máte pocit, že tu niečo nesedí? - pozn. šéfredaktora).

To už sa dostávame na pôdu sledovanosti, programovej štruktúry a trebárs aj reklamného priestoru. O tom všetkom bude druhé pokračovanie tejto úvahy, ktoré prinesieme onedlho.