NEZNÁMY - ZNÁMY: KENNETH ANGER

Angerovým prvým významnejším filmom bol film Ohňostroj (Fireworsks, 1947), ktorý realizoval ako 17 ročný. Nakrútil ho v rodičovskom dome za tri dni, keď boli rodičia na pohrebe príbuzného a zahral si v ňom hlavnú postavu - snívajúceho. Film je snom, ktorý začína krásnou, modrým filtrom zahalenou nocou a pomaly nás vtiahne do neočakávane silnej a rušivej atmosféry nočnej mory. Autor sám obsah filmu opísal ako jeho vlastné vnímanie násilia a mužnosti, demytizácia (ďalšia častá téma jeho filmov) amerického námorníka, ktorý bol pre Ameriku sex symbolom a zároveň symbolom nehostinnosti a strachu. Film sa preslávil prekvapivo násilnými a grafickými obrazmi zneužitia mladého snílka skupinou námorníkov. Intímne túžby mladého homosexuála a la Andalúzsky pes od dua Bunuel - Dali. Asi tak by sa dal opísať tento 15 minútový film. Ohňostroj aj ostatné krátke filmy Kennetha Angera majú veľa spoločných čŕt. Sú to krátko metrážne filmy, plné predstavivosti, symbolov okultizmu, bez dialógu, sú akoby návratom k nemému filmu, no za používania techník, ktoré predbehli svoju dobu. Jean Cocteau bol filmom unesený a promptne pozval Angera do Francúzska kde sa stal miláčikom európskej avantgardy, ľudí ako John Paul Getty a Frederico Fellini.

Ďalší film ”made by Anger“ (tak uvádza svoje filmy) bol Hnedočervený moment (Puce Moment, 1949), v ktorom sa s divákom delí o svoju verziu Hollywoodu, ktorý podľa neho už prestal existovať, názor a vízia určite značne ovplyvnená vnímaním Hollywoodu cez skúsenosti a príbehy starej mamy. Film mal byť iba fragmentom k stredometrážnemu filmu Puce Woman, ktorý sa však nikdy nezrealizoval. V príjemných teplých farbách sa na obrazovke striedajú nádherné, elegantné šaty, spomedzi ktorých si vyberá Hollywoodska hviezda, aby mohla ísť na prechádzku so svojimi psíkmi. Je to jeden z najpríjemnejších a vizuálne najpríťažlivejších Angerových filmov.

V roku 1950 sa Anger presťahoval do Paríža a do roka sa pokúsil o samovraždu. Zároveň pracoval na filme Zajacov mesiac (Rabbit’s moon, 1950), ktorý vznikal v období hlbokej depresie. Zajacov mesiac je 7 minút dlhý príbeh odohrávajúci sa v čarovnom lese, hovorí o nedosažiteľnom mesiaci a mieša sa v ňom Commedia Dell’Arte s japonskou mytológiou. Film bol dokončený až v roku 1970, keď k nemu Anger pridal aj hudbu.

Svoj ďalší film Eaux D’Artifice, 1953 zasadil do malebného Talianska, kde do hudby Vivaldiho Štyroch ročných období umiestnil obrazy barokovej dámy, ktorá sa vnára do a vynára z rímskej fontány Tivoli, až s ňou splynie. Týmto krátkym filmom sa uzaviera éra relatívne príjemných experimentálnych filmov a vstupujeme do tvorby (aspoň pre mňa) trošku ťažšie stráviteľnej.

V roku 1954 prichádza Anger s 38 minútovým filmom Otvorenie dómu slasti (Inauguration of the Pleasure Dome, 1954). Anger v ňom vychádza z Crowleyho dramatických rituálov, kde si ľudí, ktorí sú súčasťou kultu, na seba berú identitu bohov a bohýň. Je to ako príbeh prípravy na maškarný bál, len so štipkou magick, tajomna a okultizmu. Mňa týmto filmom nepresvedčil. Napriek tomu, že sa považujem za intenzívneho nadšenca experimentálnych filmových kúskov, v prípade Otvorenia dómu slasti som sa úplne strácala v deji. Možno len Crowleyho magick nerozumiem, no vizuálne ma určite potešil veľmi zaujímavými obrazmi.

Naopak, ďalšie tri Angerove filmy vo mne zanechali veľmi dobrý dojem. Povstanie škorpióna (Scorpio Rising, 1963) je asi najslávnejší Angerov film. Práve tento film sa stal inšpiráciou pre množstvo režisérov a tvorcov po celom svete. Postavy motorkárov bezmenného gangu (ako vystrihnutých z baru U modrej ustrice) a mystifikované, idealizované hollywoodske hviezdy spája cez veselé tóny populárnych piesní rokov 50tych a 60tych. Angerovo využitie hudby je nevtieravo, no za to trefne ironické. Hneď po svojej premiére spustil film lavínu škandálov a súdnych sporov – či už to bol krátky detailný záber na mužskú nahotu, alebo dehonestácia swastiky, z ktorej ho obvinila strana Americkej strany nacistov – dôvodov bolo dostatok.

Kustom Kar Komandos, 1965 je Angerovov interpretáciu posadnutosti mladých amerických mužov po vytunovaných autách môžeme vidieť vo filme Kustom Kar Kommandos. Zámena písmena „k“ za „c“ je samozrejme zámerná (KKK je skratka nevábne slávneho Ku Klux Klanu). Ako skupina mladíkov s fetišom tunovaného auta, tak i skupina mužov v KKK pre Angera reprezentuje súdržnú mužnosť, nadradenosť, militantnosť, vytrénovanosť, disciplínu a ako celok reprezentuje násilie, v Angerovom ponímaní samozrejme s homosexuálnym a sadomasochistickým nádychom. Pôvodne plánoval Ander natočiť osemdielny seriál na túto tému a Kustom Kar Kommandos natočil cieľom získať potrebné finančné zdroje na ostatné časti. Ďalšie peniaze sa mu však zohnať nepodarilo a na projekt ako taký Anger zanevrel.

Vzkriesenie démonického brata (Invocation of My Demon Brother, 1969) je ďalšou poctou Aleisterovi Crowleymu. Film začal točiť v roku 1967 ako film Povstanie Lucifera. Natočený filmový materiál ako aj kameru s príslušenstvom mu však ukradol Bobby BeauSoleil, ktorý mal pre film Povstanie Lucifera robiť hudbu. Bobby krátko na to odsúdený za vraždu a spojítko s Charlesom Mansonom a Mansonovskými vraždami. Angera to dostalo do hlbokej depresie a  filmarine takmer natočil chrbát. Neskôr sa však presťahoval do Londýna a stretol sa s Mickom Jaggerom a Rolling Stones. V tomto čase už Anger strihal dve verzie filmu Povstanie Lucifera. Jedna z nich sa stala Vzkriesením démonického brata. Mick Jagger urobil k filmu soundtrack. Vzkriesenie démonického brata nemá viac ako 11 minút. Je to film robený s absolútnou precíznosťou, kde každý snímok bol vybraný s jasným záberom. Sú v ňom scény, či skôr obrazy, ktoré netrvajú dlhšie ako 2 snímky. Niektoré z obrazov boli neskôr samostatne vystavované ako fotografie. Je to Angerov najintenzívnejší film, ktorý asi najviac rozhádže Vaše vnútro. Jednotlivé obrazy vrážajú jeden do druhého cez rôznorodé literárne prepojenia. Je to hypnotizujúca zmes hudby a obrazu, od ktorej neviete odtrhnúť oči. Film Povstanie Lucifera (Lucifer Rising, 1980) bol dokončený až o 13 rokov a trvá 45 minút. Je to Angerov najdlhší film s najkomplikovanejšou štruktúrou a výpravou natáčaný na rôznych historických lokalitách ako Egypt, Anglicko, Nemecko. Hudbu nakoniec predsa len urobil Bobby BeauSoleil z väzenia a soundtrack k filmu Povstanie Lucifera sa tak stal prvým soundtrackom natočeným vo väzenskej cele. Na mňa tento film pôsobil rovnako ako Otvorenie dómu slasti a jednoznačnou jednotkou sa stalo Vzkriesenie démonického brata.

Okrem filmovej tvorby sa preslávil knižnou tvorbou. Keďže Anger vyrástol a žil v Hollywoode, svojim životným štýlom a tvorbou ani zďaleka nezapadal do Hollywoodskeho mainstreamu, vôbec ma neprekvapilo zistiť, že je autorom kníh Hollywood Bablynon I a II. Obe knihy sú plné pikošiek, odhaľovania tajných skutočností o hollywoodskych hviezdach, na ktorých sa Anger zabával. Prvý Babylon vyšiel v roku 1959 vo Francúzsku. Anglický svet sa dočkal prvej publikácie Babylonu až v roku 1975 a kniha sa stala okamžitou senzáciou. Prostredie, do ktorého kniha vyšla nemohlo byť ideálnejšie. V čase tesne po slávnej afére Watergate bol svet viac ako pripravený rozdrviť klasické Americké ikony a hollywoodsky štúdiový systém. Angerovi sa podarilo knihou otvoriť Pandorinu skrinku. Hollywood Babylon II vychádza v roku 1984 a na takmer 300 stranách si Anger vylial zlosť a poohováral Hollywood z každej strany. Šepká sa, že existuje vydavateľstvo, ktorému na poličke sedí kniha Hollywood Babylon III. Vraj tam sedí už rok a vydavateľstvo sa bojí knihu v súčasnej forme vydať, aby sa vyhlo lavíne súdnych sporov, ktoré by určite spôsobila. Slovami samotného autora, ”Už viac neskrývam svoj odpor voči Hollywoodu, už sa na ňom ani nezabávam. Mnohé z hviez, ktoré som spomínal v prvých dvoch knihách som mal skutočne rád. V súčasnom Hollywoode sú mi úplne všetci ukradnutí, tak si užívam to, že si na nich môžem vyliať svoju nenávisť.“ Pikantné pripomienky v knihe sú adresované napríklad na hviezdy ako Julianne Moore, Meryl Streep, Johhny Depp, Jack Nicholson, Julia Roberts, Nicolas cage, či Tom Cruise. Anger napáda aj kult Scientológov a súdny spor s touto skupinou by mohol mať pre vydavateľstvo veľmi nepríjemné dôsledky, preto je budúcnosť tejto knihy viac menej vo hviezdach.

V súčasnosti je Anger ako karikatúra starého nevrlého a zatrpknutého chlapa, ktorý s bázňou spomína na krásno toho v čom vyrástol a nevie pochopiť nezmysly modernej doby. Nechodí viac do kina, lebo podľa vlastných slov - „nedokážem vystáť pocit prehry.“ Nepozerá televízor, lebo podľa vlastných slov je televízia - „upírom, ktorý požiera čas.“ Ostáva tak trochu aj tragickou postavou, umelcom ktorého vplyv na hlavný prúd je neodškriepiteľný a rozsiahly, no bez toho, že by sa mu za to dostalo akéhokoľvek uznania. Tento profil by som rada ukončila citátom, ktorý som našla v jednom z rozhovorov, ktoré urobil v poslednej dobe „Vždy som bol samotár. Doma si najradšej naladím rádio - BBC World Service,“ hovorí Anger. „Nie som schopný snívať, no aspoň takto môžem načúvať nočným morám sveta.“