BLOG: TAM, KDE CHÝBA FILM

Film sa nepochybne opiera o ostatné umelecké druhy. Je to tak od počiatkov jeho vlastných dejín (čo som sa pokúsil naznačiť v úvode) a tento stav pretrváva dodnes. Medzi filmom a ostatnými umeniami funguje viac či menej priama závislosť. Problémom však je, ak je táto závislosť stopercentná. Ak sa jednému umeleckému druhu (filmu) nepodarí oslobodiť od druhého. Takpovediac stráca svoju povahu, na margo takého diela často padajú nelichotivé poznámky a komentáre. Pritom pomenovať niečo, čo film odlíši od ostatných umení, je neľahká úloha.

Aby sme sa netočili v kruhu, spomeňme si niekoľko príkladov, konkrétnych umeleckých diel. Z poslednej doby môžem uviesť českých Účastníkov zájazdu, ktorí si svoju premiéru u nás odbijú tento týždeň. Ide o adaptáciu románu Michaela Viewegha. K filmu som pristupoval bez znalosti predlohy, no počas jeho sledovania sa mi v mysli celú dobu vynáralo jedno jediné slovo: literárne. Bohužiaľ, aj keď som sa snažil vnútorný hlas potlačiť, neuspel som. Film je postavený na verbálnom „humore“ (často pomerne prvoplánovom), no okrem toho absentuje akýkoľvek filmový nápad. Jednotlivé udalosti, postavy, v podstate všetko sa tu prezentuje pomocou slov. Slová, slová, slová. Často platí, že obraz ilustruje slovo, či naopak. Neubránil som sa dojmu, že som sa ako divák stal obeťou podvodu. Prišiel som sledovať film a dostal som sériu obrázkov, ktoré (opakujem, aj bez znalosti predlohy) na mňa pôsobili, ako lacné ilustrácie viet z románu. Škoda. 

Pozrime sa na vec z inej strany. Majstri filmového plátna dokázali zužitkovať vplyvy iných umeleckých druhov, vyťažiť z nich maximum, no zároveň sa vyjadrovať skrz médium filmu. Uveďme ako príklad Ingmara Bergmana. Aj keď v jeho filmoch hrá slovo pomerne výraznú úlohu (pripomeňme, že Bergman bol aj divadelný režisér), vyjadrovanie filmom nikdy nepodraďoval slovu. Naopak, spolu so svojim viacnásobným spolupracovníkom Svenom Nykvistom vytvorili záber, ktorý sa v jeho filmografii opakuje viackrát. Ide o záber, v ktorom sa stretnú dve tváre (v polodetaile), jedna snímaná en face, druhá z profilu. V Jesennej sonáte vykričí síce Liv Ullmannová traumu svojho detstva matke Ingrid Bergmanovej slovami, no esencia scény nie je ukrytá v nich. Tá spočíva v celkovej kompozícii záberu, kde sa stretnú dve masky: jedna ktorá je sňatá (Ullmanová) a jedna ktorá pretrvá za každú cenu (Bergmanová). V tomto prípade môžeme hovoriť o špecifiku filmu. Je možné predpokladať, že iný režisér by sa v tejto scéne uspokojil s dialógom, no Bergman ide ďalej; pre neho je dialóg iba jednou súčasťou. To je dôvod, pre ktorý nás pri sledovaní dialógu matky s dcérou, dodnes mrazí.

Filmové špecifikum (podobné napríklad Bergmanovmu a Nykvistovmu záberu, ktoré však môže nadobudnúť nespočetne veľa iných podôb) nie je ľahké vytvoriť. Dnes už nie je vari možná revolúcia, podobná napríklad tej, ktorú spôsobila Ejzenštejnova montáž známej scény z Krížnika Potemkina odohrávajúcej sa na Odeských schodoch. Scény s takým dosahom sa už dnes nekrútia. Z týchto slov možno cítiť akýsi pocit nostalgie. Nie je však celkom korektný. Nejde o nostalgiu za dobami, v ktorých sa také scény krútili. Čo mi je ľúto, že divákom už často také scény netreba. Bohužiaľ, toto presvedčenie sa vo mne usadilo a utvrdzujem sa v ňom (nechtiac) čím ďalej, tým viac. Dnes už nejde o hľadanie niečoho magického vo filme (pritom stále existuje dostatok filmov, ktoré toto magické obsahujú). Stačia nablýskané autiaky, pekné ženy, sladkobôľny príbeh, alebo zopár „vtipov“. Uspokojíme sa aj s tým málom. Stali sme sa nenároční, ochotní prijať, čo nám kto naservíruje. Takýmto spôsobom sa často necháme oklamať. Pokorne sledujeme to, čo nám niekto prezentuje ako film. Neuvedomujeme si, že film sa vytráca niekam preč, nahrádzajú ho celkom iné aspekty. Akoby nám už nebolo treba film v pravom slova zmysle, ale iba sled obrázkov. Dostávame sa do zvláštnej krajiny, tam, kde chýba film. Dúfam, že ešte existuje cesta späť.