GALÉRIA BOHA

Boh v papundeklovom „outfite“, hora palaciniek ako najvyššie umenie, intermezzo v renesančných Benátkach, pradávne spiknutie v štýle Da Vinciho kódu na LSD, ale aj doslovná „smrť kapitalizmu“.

Na prvý pohľad a počutie nespojiteľné pojmy spojila švédska halucinogénna kinonovinka Galéria Boha. V rámci festivalu Scandi, tak zatrasie komfortnou zónou a vkusom nepripraveného publika, ktoré sa vybralo na psychedelický trip dvojice režisérov Filipa Aladdina a Ossiana Melina.

Galéria Boha je Dan Brown na tvrdých drogách

Na prvý pohľad niečo také jednoduché, ako opis deja môže byť pri niektorých filmoch poriadne náročná disciplína. To platí aj o Galérii Boha. Tá spočiatku klame telom a divákovi ponúka akúsi vtipnú dialógovú etudu z prostredia umeleckej školy.

Úhlavnou sokyňou protagonistky Irmy je jej spolužiačka Madeleine a obidve študentky predstavujú dva umelecké tábory. Zatiaľ čo Irma je tá hĺbavá a umenie vníma ako nástroj sebaprezentácie a oslobodenia, Madeleine predstavuje ambiciózny protipól, a tvorbu vníma v mantineloch modernej doby, sociálnych sietí a príležitosti, ako zarobiť poriadny balík. Na prvý pohľad polopatistická až lacná metafora ale nechce poučovať, ale slúži ako pozvánka na ceste do hlbokej a poriadne pokryvenej filmovej králičej nory.

Študenti sa tak pripravujú na dlhoočakávanú absolventskú výstavu, ktorá už klope na dvere a práve na nej budú musieť odprezentovať to najlepšie zo svojho portfólia. V úvode sa ku kolektívu prilepí bizarná figúrka dánskeho študenta na výmennom pobyte pod umeleckým menom Auto Didact, a ten výrazne zamieša kartami v deji. Postupne sa tak dišputy o koncepte umenia, a zdanlivá satira o elitárstve a snobstve prelieva do rozbúrených vôd šialeného podobenstva o kríze tvorby a hľadaní akéhosi svätého umeleckého grálu.

Po príchode dadaistického blázna Auto Didacta, ktorý komunikuje pomocou plyšovej bábiky Šéfika, sa začne rozvíjať nová šialená poloha snímky. Razom sa tak zdá, že tvorcovia strojnásobili aplikovanie psychedelík a drogová odysea naprieč časom, priestorom a diváckou príčetnosťou exploduje v gejzír šialeností a pseudomudrovania o koncepte umenia.

Bez prezradenia vážnejších spoilerov film naberie nečakanú fantasy linku o dvojici znepriatelených frakcií, ktoré predstavujú práve Irma a Madeleine. Zatiaľ čo jedna chápe umenie ako Irma, druhá by ho najradšej uvrhla do spárov korporátu a bánk. Dávne spiknutie, vyvolená kniha, či tajomné amulety, tak na jednej strane dopujú film amfetamýnom s príchuťou kníh Dana Browna, na druhej sa z Irmy stáva hrdinka na existenciálnom tripe za hľadaním Boha. Čo je na prvé prečítanie možno šialené, no stále len lacný odvar toho, čo reálne Irma zažíva na plátne.

O čom to vlastne celé je?

Existuje Boh? Čo je zmysel života? O čom vlastne je tento film? To sú tie večné otázky, ktoré trápia ľudstvo od nepamäti a aktuálne sa k ním pridala aj polemika o zmysle a (ne)zmysle švédskej filmovej novinky. Po ukrutánsky dlhej expozícii, v ktorej sa postavy len prelievajú stopážou a zauzlujú v nekonečných debatách, film dostáva leitmotív. Hlavná hrdinka totiž od akejsi vyššej božskej entity (Boha? Muža v papundeklovom kostýme? ) dostáva za úlohu na spomínanej výstave odprezentovať absolútne dielo.

Popri lavírovaní okolo danbrownovskej drogovej frašky, si tak film uchmatne nový motív, čo neznamená, že sa mozaika šialeností pre diváka stane stráviteľnejšia, skôr naopak. Autori postupne hedonistickú kreativitu a fantáziu úplne pustia z reťaze a z Galérie Boha sa stáva až neprehľadný mix bizarných skečov a absurdných obrazov, ktoré len tak ľahko nedostanete z hlavy a ľahko začnú unavovať.

Z popkultúrnej bonboniéry

Postupne tak divák urobí lepšie, keď absentuje na kľúčovanie pointy zbesilej jazdy na autopilotovi a nechá sa unášať na vlne. Nie je to úplne recept k hĺbkovej analýze a pochopeniu snímky, ale aspoň vás nerozbolí hlava priamo v kine.

Napriek tomu, že Galéria Boha divákovi nič neuľahčuje a lavíruje na hrane neznesiteľného mudrovania o „nesmrteľnosti chrústa“ a onanii (kritike?) nad pudlíkmi Jeffa Koonsa, ponúka aj nihilistickú nálož zábavy. Režiséri totiž vrstvia jeden šialený nápad za druhým, niekedy minú, inokedy trafia cieľ. Diváci ale nemajú čas na trápne gúľanie očami, pretože guľometné flow bizáru, ktoré autori predhadzujú na plátno, skrátka svojou intenzitou nedá publiku dýchať.

Režiséri Aladdin a Melina kradnú bezhlavo z popkultúrnej bonboniéry a lepia jeden nápad cez druhý. Koncept tak trochu pripomína nedávnu šialenosť Všetko, všade a naraz, no oproti oscarovke zakopáva na technikáliách a remeselnom prevedení. Miera kadencie absurdných výjavov kráča okrem iného aj v podobných šľapajách ako u Mr. Oiza a jeho režisérskej inkarnácii Quentina Dupieuxho.

Práve k Dupieuxovým bizarným jednohubkám sa Galéria boha pripodobňuje asi najjednoduchšie a pomáha ako určitá barlička. V niektorých momentoch ale na publikum „vybafne“ ako čert z krabičky aj vyslovene priznaná estetika Alejandra Jodorowského, ktorá kričí na publikum („tu som, pozeraj na mňa“) najmä v scénkach Bohom. Pri popkultúrnych referenciách ale nekončíme, pretože Galéria Boh je panoptikum odkazov s pokrivenými zrkadlami rozpažená na všetky svetové strany.

Zatiaľ čo v niektorých scénach sa nedá nesmiať alebo aspoň nezostať v pomykove z toľkej absurdnosti, v sekunde autori vyhodia výhybku a obrazy sa topia v krvavej surrealite. V niektorých momentoch tak film vyzlieka Dupieuxho vizuálny a výrazový „kabát“ a strieda ho zase pokus aspoň trochu sa podobať veteránovi filmovej divnosti Davidovi Lynchovi.

Publikum môže poľahky zostať v akejsi neistote, či tvorcovia sú stále naozaj nad vecou, a to čo vidíme je uvedomelé filmové autorstvo, alebo sa skrátka topia vo vlastných ambíciách a guláši symbolov a nadutých pseudoreferencií. Galéria boha je pre „víkendového“ návštevníka kín zrejme priveľké interpretačné sústo a dá naozaj zabrať. Zároveň film poteší ten tábor fanúšikov, ktorí sa nebránia v kine aj pocitu nekomfortnosti a neboja sa filmového experimentu. Práve pre podobnú skupinku je Galéria Boha a pokojne si k filmu na hodnotiacej stupnici môžu prihodiť jeden či dva bodíky navyše.

Vernissage hos Gud (Švédsko, 2023, 93 min.)
Réžia: Filip Aladdin, Ossian Melin. Scenár: Filip Aladdin, Ossian Melin. Hrajú: Isabelle Grill, Magnus Krepper, Lisa Lindgren ...