EŠTE NIE SOM, KÝM CHCEM BYŤ

Libuše Jarcovjáková. Celosvetovo uznávaná česká fotografka, ktorá je známa svojím výrazným vizuálnym štýlom. Na svojich čiernobielych fotografiách zachytáva život a situácie, v ktorých sa nezávisle alebo aj závisle nachádza. Fotí veci obyčajné a nehľadá niečo, čím by sa stala slávnou. Netúži byť za každých okolností originálna. V 70. a 80. rokoch minulého storočia sa venovala foteniu zakázaných subkultúr v komunistickom Československu.

Život dnes už sedemdesiatdva ročnej fotografky mal svoje vzlety a pády. Podľa jej rozprávania to však bola parádna jazda. Jarcovjakovej osobný príbeh pretavila do dokumentu režisérka Klára Tasovská s výstižným názvom Ešte nie som tým, kým som chcela byť. Po uvedeniach na viacerých filmových festivaloch (Berlinale, Karlovy Vary, Letná filmová škola v Uherskom Hradišti) a v predpremiére na piešťanskom Cinematiku sa našťastie dostáva aj k širšiemu slovenskému publiku.

Libuše vyrastala v Československu v rodine bohémov (otec grafik a reštaurátor, mama akademická maliarka) a v silnom vizuálnom prostredí. Fotiť začína už v šestnástich rokoch. V rokoch 1968 až 1972 študuje fotku na Strednej priemyselnej škole grafickej v Prahe. Na začiatku bojuje s hanblivosťou, nerada sa približuje k ľudom, bojí sa ich. Neskôr, keď ostych opadne, sa jej začína dariť zachytávať momentky ľudí, momenty života.

Z politických dôvodov sa nedostáva na vysokú školu. Fotiť však neprestáva, keďže ako sama hovorí: „Jediný způsob jak přežít, je fotit.“ Aby si svoj kádrový profil vylepšila, odchádza pracovať do tlačiarne Svoboda na Smíchove, Tu vzniká jej prvý dokumentárny cyklus, v ktorom fotí spolupracovníkov v nočných smenách. Na FAMU, obor fotografia, ju vezmú až na tretí pokus, keď má dvadsaťštyri rokov.

„V tom čase z mojej práce nikto na FAMU nadšený nebol. ...Niektoré práce boli klasickými čistými dokumentmi, ako napríklad séria o Rómoch Obyčajný život. Stále viac sa mi však páčili veci netechnické alebo s technickou chybou, ťahalo ma to k subjektívnemu dokumentu. Pravdou tiež je, že som sa na školu veľmi nesústredila, viedla som nedisciplinovaný život a dokončila som ju s ťažkosťami – súborom o Vietnamcoch, ktorý úplne prepadol. Cítila som, že nikoho nezaujímalo, čo robím. Navyše som ťažko znášala kritiku.“

Počas štúdia, ktoré ukončuje v roku 1982, začína dokumentovať aj dianie v pražských kluboch T-Klub a U Voka, ktoré boli útočiskom miestnej queer komunity. Komunita sa v kluboch schádzala tajne, keďže v socialistickom režime, kde mala väčšinová spoločnosť homofóbne zmýšľanie, legálne vlastne neexistovala. „Boli to pre mňa iné planéty. Rodinný život. Zábava. Bavilo ma pohybovať sa rôznymi vrstvami, nočným životom. Ja si vlastne sám akt fotografovania z toho obdobia ani veľmi nepamätám. Ale mala som foťák stále na krku a fotila som. Bolo to pre mňa prirodzené.“ V polovici 80. rokov podniká prvú fotografickú cestu do Japonska. V roku 1985 vysťahuje do Západného Berlína, kde nafotí aj pád 165 km múru. Po novembri 1989 sa vracia naspäť do Československa.

Dokument Ešte nie som tým, kým som chcela byť je z formálneho aj umeleckého hľadiska výnimočný. Ubieha vo svižnom tempe, čo nebýva pri podobných portrétoch zvykom. Často sa stáva, že podobný žáner skĺzava do hovoriacich hláv a listovania v archívnych záberoch. Našťastie v tomto prípade ide o úplný opak. V dokumente sa striedajú autorkine analógové fotografie (takmer 3000 snímok), ktoré sú komentované jej originálnymi denníkovými zápiskami. Sledujeme autorkin audiovizuálny a veľmi osobný denník, ktorý vôbec nenudí. Prvé spomienky pochádzajú zo strednej školy, keďže staršie denníky bohužiaľ už nenašla.

Film zachytáva tvorbu Libuše Jarcovjákovej od roku 1968 až do roku 1989. Jednotlivé snímky sú oddelené míľnikmi, ako 1968 Praha, 1979 Tokio, 1980 Praha, 1985 Berlín a potom znova Praha, ktoré nás vťahujú do nedávnej minulosti, v ktorej sme žili alebo o ktorej nám rozprávali rodičia. Čiernobiele zábery sú nastrihané v dynamicky meniacom sa tempe, akoby sme sledovali film (za kamerou Radka Šišuláková, strih Alexander Kashcheev).

Dokument pripomína rozpohybovaný komiks, ale iluzívnym spôsobom. Zdanie filmu dotvára okrem strihu aj hudba. Ak je Libuše vo vani, počuť kvapkať vodu z kohútika. Nie všetko je však prvoplánové. Keď vidieť rozostlanú posteľ, z kuchyne počuť umývanie riadu. Keď Libuše cestuje, fotky sa striedajú tak rýchlo, že získate pocit, akoby ste sedeli v hýbajúcom sa vlaku. Pod hudobnou zložkou sú podpísaní Oliver Torr, Prokop Korb a Adam Matej, ktorí turbulentné rozprávanie fotografky sprevádzajú modernou elektronickou produkciou.

Za celkovým zvukovým designom stoja Michaela Patríková a Alexander Kashcheeva. Všetky tie zvuky, ruchy, hudba sú naprosto skvelé! Scenár (Klára Tasovská) a celá dramaturgia je taktiež na jednotku. Keď Libuše prečíta zo svojho denníku, že sa konečne dostala mimo socialistickej klietky, do filmu sú nastrihnuté farebné fotky. To isté sa stane pri získaní práce v prestížnych časopisoch v Tokiu, alebo aj na konci filmu v euforickej Prahe po Nežnej revolúcii.

Dokument vypovedá o celkovom stave spoločnosti v danom období. Denníkové komprimované záznamy, popisujúce vnútorné poryvy autorky a celkovú spoločenskú klímu, pôsobia autenticky, a synchrónne sprevádzané dobovými fotkami tiež historicky – pozorujeme socialistické heslá na domoch, kľučkovanie totalitou, signatárku Charty 77, šťastných Vietnamcov, vnútornú emigráciu alebo „Make Love Not Wall“ na berlínskom múre.

Avšak najdôležitejšou súčasťou dokumentu sú fotografie. Hoci zábery vyzerajú úplne obyčajne, majú svoj výnimočný štýl. Jarcovjáková primárne fotí ulice, domy a ľudí na periférii. Na jej záberoch vidieť outsiderov a outsiderky, keďže sa, podľa vlastných slov, aj ona za jednu z nich považovala. Prezentuje situácie, ako ich sama zažila. Neuhýba. Niektoré situácie množí.

V montáži záberov necháva režisérka množstvo Jarcovjákovej autoportrétov, ako aj zábery na jej odhalené telo. Vždy však dokresľujú čítaný text, a ani v tejto súbežnosti neodhalia všetko. „Na autoportrétoch som nikdy neskúmala, či mi to sluší. Bola to pre mňa vždy súčasť sebapoznania.“ Zrkadlo je Jarcovjákovej istota, keď sa potrebuje ubezpečiť, že existuje. Fotoaparát zasa jej navigáciou, ktorý jej pomáha kráčať ku sebe.

Libuše sa po celý čas zamýšľa, či už je tam, kde mala byť, a čo ju vlastne ešte čaká. Načrtáva svoj komplikovaný osobný život – od vzťahu s rodičmi, cez partnerstvá, dve svadby, depresiu až po prvé pracovné úspechy. V rannej dospelosti rieši otázku ženskosti a materstva: „Prečo by malo materstvo definovať život ženy? Prečo by som nemohla žiť tak, ako chcem ja?“ Dokazuje to bez emočného nátlaku a k divákovi je značne otvorená.

Oceniť treba tiež dokumentaristku Kláru Tasovskú, ktorú niektorí diváci poznajú z dokumentu Nič nebude ako predtým (Český lev v roku 2018) alebo z Pevnosti (najlepší dokument na FAMUfest v roku 2013). Tasovská sa vracia na scénu po siedmych rokoch a opäť s mimoriadne kvalitným dokumentom. Všetky jej diela vynikajú precíznosťou, ľahkosťou a estetikou.

Kedy sa vlastne stávame tým, kým chceme byť? Staneme sa tou osobou vôbec niekedy? Vyzerá to na hľadanie po celý život. Presne tak ako vo filme Ešte nie som, kým chcem byť, kde prostredníctvom fotiek a zápiskov sledujeme, že proces objavovania samého seba nemusí nikdy skončiť a vlastne ani nekončí. V súčasnosti je Libuša Jarcovjaková vedúcou fotografického ateliéru na Fakulte designu a umenia Ladislava Sutnara v Plzni, kde učí študentov a súčasne si dopĺňa vlastné vzdelanie.

Ještě nejsem, kým chci být (ČR/SR/Rakúsko, 2024, 91 min.)
Réžia: Klára Tasovská. Scenár: Klára Tasovská, Alexander Kashcheev. Kamera: Libuše Jarcovjáková.