EMA A SMRTIHLAV

Režisérka Iveta Grófová (Až do mesta Aš, Piata loď) mala pri slovenskej kino novinke Ema a smrtihlav neľahkú úlohu. Prevzala zdrojový materiál po zosnulom spisovateľovi a režisérovi Petrovi Krištúfkovi a zároveň oprášila jednu z najčiernejších kapitol slovenskej histórie.

Ema a smrtihlav sa vracia do mútnych vôd domácich dejín, keď ulicami znel dupot gardistických čižiem, vzduch sa sekal pravačkami a kolaborovalo sa na perách so zborovým: „Na stráž!“.

Proti všetkým

Veľkým plusom je samotné zasadenie deja, ktoré sčasti míňa prešporské kulisy dobového veľkomesta a sústreďuje sa na rúrálnu atmosféru dediny a dolniakov. Dnes Podunajské Biskupice, no v čase Slovenského štátu Biskupice pri Dunaji sa tak stávajú dejiskom príbehu okolo vdovy Mariky.

Tá sa tak po smrti manžela na východnom fronte musí oháňať, ako sa dá a odrážať, niekedy úspešne a niekedy menej, útoky takmer z každej strany. Okrem patálií so statkom a peniazmi, sa pasuje aj s miestnymi gardistami. Leitmotívom príbehu je ale Marikino rozhodnutie postarať sa o židovského chlapca Šimona, ktorý by bez jej pomoci bol odsúdený buď k poprave alebo deportácii do koncentračného tábora.

Marika sa tak dostáva nie medzi dva, ale priam medzi tucet mlynských kameňov. Nie je konfrontovaná len s pohnutou dobou vojnových časov, ale aj s dedinskými intrigami. Podobne ako Židia aj ona dostáva nálepku. Marika síce nenosí žltú Dávidovu hviezdu, ale je instantne stigmatizovaná jej sociálnym postavením osamotenej vdovy.

Nad Marikou tak začnú krúžiť hladné supy v podobe gardistov, ktorým neimponuje len osamelá pekná žena, ale aj zaujímavé majetky. Keď sa dostáva do priazne mužov s gardistickým dvojkrížom na rukáve, automaticky sa tak stáva nepriateľom aj medzi svojimi a odsúdi ju dedina.

Maďari Mariku vinia z paktovania s Nemcami, Nemcom zase prekážajú Maďari. Hlavná hrdinka sa tak dostáva do víru okolností, xenofóbie a národoveckej malosti, až sa zdá, že riešenie patovej situácie skrátka neexistuje.

Snímke herecky dominuje práve predstaviteľka protagonistky Alexandra Borbély, ktorá stavila na zemitý prejav a emócie šetrí na kľúčové momenty filmu. Herečke taktiež slúži ku cti, že sa musela orientovať až v babylonskom jazykovom dobovom mixe. Zo Slovenčiny do nemčiny a maďarčiny prepína aj herecký chameleón a filmový parťák Milan Ondrík. Ten ešte neskončil v kinách ako boss bossov Mikuláš Černák v snímke Miki a už sa usiluje o srdce a pozemky vdovy Mariky ako gardista Dušan.

Pomohli by nožnice

Už Chrobákova útla novela Drak sa vracia dokazuje, že z útlej knižky môže vzniknúť plnohodnotné filmové dielo s ikonickými parametrami. Podobne to je aj pri Eme, ktorá adaptuje 72-stránkovú knižnú predlohu Petra Krištúfka. Tu sa zo stránok knihy pretavilo na plátno asi najzreteľnejšie mínus, a to určité nafukovanie stopáže.

Film síce dejovo funguje ako uzatvorená komorná dráma situovaná v jednom interiéri a exteriéri statku, no nekompatibilita medzi rozsahom predlohy a vyše dvojhodinovým filmom sa pretavuje do tempa a akéhosi cyklenia sa v kruhoch. Filmová adaptácia vo všeobecnosti nie je otrokársky podmienená zdrojovému materiálu, z ktorého vychádza, no pri Eme a smrtihlavovi je citeľné akési dramaturgické zakopnutie a vytrhávanie zo sústredenia.

Motívy so Šimonom a jeho osamelosťou či Marikinho boja s mlynskými kameňmi sa často vrstvia a zdvojujú bez gradácie. Minutáž tak pôsobí v niektorých momentoch umelo nafúknutá a strihačské nožnice by tak mohli popohnať tempo a pomôcť, aby jednotlivé fragmenty deja do seba lepšie zaklapli.

Déjà vu

Grófová síce pomenuje vo filme jasné a číre zlo, ale neheroizuje, nekalkuluje a necháva priestor na nuansy morálnej šedivej zóny. Neskresľuje a neromantizuje a ružovou optikou nekádruje na dobrých a zlých. Odvážne, ale ukazuje prstom na časť dejín, ktoré väčšina Slovákov vníma s trpkosťou, ale aj hrdosťou najmä cez optiku SNP. Zároveň totiž skrývajú príbehy a historické vrstvy, ktoré po vytiahnutí na svetlo dostávajú niektorých ľudí do diskomfortu.

Silnou je aj národnostná linka snímky, v ktorej do seba narážajú hrdí Slováci v gardistických uniformách, s maďarskou komunitou na dolniakoch. Spoločný konflikt počas vojnového štátu totiž vo filmoch ešte nie je tak detailne preskúmaný a prináša tak pôdu na otvorenie nových tém, ale aj kultúrno-spoločenských Pandoriných skriniek.

Ema a smrtihlav je malý film, ktorý ale reže do živého a jatrí staré aj nové nacionalistické rany. Narozdiel od bežných zranení, rany spôsobené ultranacionalizmom a toxickým „hejslováctvom“ otvárať treba.

Film prichádza nielen vo vhodnom načasovaní 80. výročia Slovenského národného povstania, ale aj v období, keď politici rehabilitujú slovníkom rétoriku Slovakštátu, ignorujú právo na inakosť či diktujú o tom, čo je národné a kultúrne. Skrátka déjà vu.

Ema a smrtihlav (SR/ČR, 2024, 129 min.)
Réžia: Iveta Grófová. Scenár: Peter Krištúfek, Iveta Grófová. Kamera: Martin Štrba. Strih: Martin Malo. Hrajú: Alexandra Borbély, Milan Ondrík, Nico Klimek, Alexander E. Fennon, Dénes Újlaky, Florentín Groll, Éva Bandor, Ján Mistrík, László Mátray, Lili Monori, János Derzsi, Piroska Molnár, Táňa Pauhofová, Kateřina Jebavá, Ján Kováčik ...