SEMIENKO POSVÄTNÉHO FIGOVNÍKA |
SEMIENKO POSVÄTNÉHO FIGOVNÍKA |
„Figovník posvätný má neobvyklý životný cyklus. Jeho semená obsiahnuté vo vtáčom truse dopadajú do rozvetvených konárov iných stromov. Vzdušné korene sa stromu pridržia, postupne dorastú k zemi a zakorenia sa. Dlhé korene postupne zosilnia, hostiteľa ovinú a uškrtia ho. Nakoniec sa figovník posvätný osamostatní.“
Tieto vety otvárajú drámu „nepohodlného“ iránskeho režiséra a scenáristu Mohammada Rasoulofa, ktorý bol tesne pred útekom z vlastnej krajiny odsúdený na osem rokov väzenia a bičovania. V minulosti uspel v Cannes so snímkou Zbohom (Be omid-e didar, 2011), keď získal cenu za réžiu v sekcii Un certain regard, v 2017 zasa s Neústupným (Lerd) vyhral celú túto sekciu a v 2020 triumfoval na Berlinale s poviedkovou drámou Niet zla medzi nami. Jeho novinka sa tento rok v Cannes uchádzala o Zlatú palmu a získala Cenu Fipresci a Zvláštnu cenu.
Blíži sa začiatok školského roka. Iman, hlava usporiadanej rodiny, je v štátnom úrade čerstvo povýšený na vyšetrovateľa s nádejnými vyhliadkami na sudcu Revolučného súdu v Teheráne. Ako sa však ukáže, po 20 rokoch postúpil len preto, lebo jeho predchodca odmietol bez znalosti spisu podpísať súhlas s rozsudkom smrti. Po celej krajine sa navyše začínajú rozmáhať nepokoje, hromadné zatýkania a popravy.
Udalosti v Imanovej domácnosti chytia spád, keď záhadne zmizne jeho novo pridelená služobná zbraň, čo ohrozuje nielen jeho povesť v práci, ale i kariéru sudcu a samotnú domácu pohodu. Zapotrošil ju niekde doma, zabudol si ju vo svojej kancelárii alebo ju zobrala oddaná manželka Najmeh či dve dospievajúce dcéry Rezvan a Sana? Kombinácia paranoje a nedôvery začína naberať na sebadeštruktívnom správaní a spúšťa rozklad rodinných hodnôt.
Rasoulof dáva do kontrastu výzor žien v domácnosti a v spoločnosti. Odlišujúcim, teda zahaľujúcim prvkom je samozrejme (od roku 1983) zo zákona povinný hidžáb, šatka jednak zakrývajúca vlasy, krk i poprsie a jednak vyjadrujúca islamskú vieru. Na jeho (správne) nosenie dohliada v uliciach tzv. morálna polícia. Tento „doplnok“ mení ženu na nepoznanie natoľko, až má divák takmer za každým sťaženú schopnosť Identifikovať tú ktorú dcéru.
Prvá, bytová časť je silnejšia v reflexii generačných rozdielov a nálad v spoločnosti. Signifikantné sú scény vzájomnej konfrontácie ako reakcia na násilné udalosti vonku. Kým napríklad matka nekriticky prijíma všetko, čo predkladá štátna televízia, dievčatá informácie kriticky vyhodnocujú. V ďalšej scéne spoločného sledovania večerných správ sa k nej pridáva i otec, ale ten ako predstaviteľ vládnej moci má tendenčný postoj. Čo jedni považujú za Boží zákon či Božiu vôľu, druhí čítajú ako prejav agresívneho potláčania základných ľudských slobôd.
Zápletka so zmiznutím zbrane prichádza v polovici minutáže, kedy hlavnú rolu po manželke Najmeh preberá Iman, ktorý neprestajne upodozrieva rodinu. Prvý raz prekročí hranice, keď ich pošle na výsluch ku kolegovi, čo predstavuje jednu z najmrazivejších scén. Imanov predstaviteľ Missagh Zareh pôsobí oproti maximálnej civilnosti bezchybných dámskych kolegýň trochu sterilne. Prvú polovicu deja má jeden a ten istý výraz – zádumčivý, neprítomný pohľad tlmočiaci rozčarovanie z pracovnej náplne novej funkcie a chvíľku trvá, kým mu začnete veriť.
Po presune rodinnej drámy z Teheránu na lazy, kam hlava zavelí, napätie hutnie a vyšetrovateľské praktiky z práce sa už naplno prelievajú do domácich štruktúr: prichádza vypočúvanie na kamerový záznam či obmedzovanie pohybu. Záverečné dejstvo môže vyhroteným a absurdným útlakom pôsobiť, ako by v iránskych reáliách strávili spoločne jednu noc Michael Haneke (Funny Games) a Yorgos Lanthimos (Psí zub, Zabitie posvätného jeleňa).
Príbeh akcentuje silu ženskosti. Popri politických protestoch „Ženy, život, sloboda“, ktoré počujeme za oknami bytu či vidíme na displejoch mobilov, zvádzajú boj aj naše hrdinky: najskôr matka obetavo chráni svoje obe deti, iniciatívu následne preberá jedna z dcér, aby napokon druhá dcéra chránila ich obe. Teror otca voči vlastnej rodine je paralelou zápasu žien s iránskym režimom.
Sila scenáru tiež spočíva v tom, že takmer žiadna z postáv nie je vyslovene bez viny. Zdá sa, že manžel robí kontroverznú a nebezpečnú kariéru najmä pre svojich najbližších (a vieru), jeho žena mu zasa prejavuje slepú lásku a tínedžeri navyše občas nehovoria pravdu. Každý v tomto rodinnom mikrokozme nesie vo vačku svoj podiel pušného prachu, otázka je, kedy je najneskorší čas priznať farbu, najmä v sužujúcich podmienkach neslobodného života.
Dôležitým rozprávacím prvkom sú mobily a sociálne siete, cez ktoré sa dievčatá dozvedajú o policajnej brutalite v uliciach. Obzvlášť silnými sú autentické zábery z demonštrácií nakrútené na mobil, ktoré vypukli po smrti Mahsy Amíníovej v roku 2022 za zle nasadený hidžáb. Sú dôkazom surových, neraz až fatálnych zásahov zo strany režimu a aj vďaka skvelému strihu výborne zapadajú do obrazu iránskej reality.
Mohammad Rasoulof priniesol na festivaly ďalšie spoločensky dôležité a mrazivé svedectvo z Iránu. Zápas otca s vlastnou manželkou a dcérami možno čítať symbolicky ako boj moslimských žien s nedemokratickým režimom. Ak sa do živnej pôdy nedôvery a strachu zaseje semienko nevraživosti a netolerancie, vyklíči len deštruktívny nástupca s koreňmi ako chápadlami. Prírodný proces rastu titulného figovníka je záležitosťou desaťročí až storočí a pripomína vytrvalosť, silu a hĺbku zakoreneného ľudského zla.
Daneh Anjeer Moghadas / The Seed of the Sacred Fig (Irán / Francúzsko / Nemecko, 2024, 168 min.)
Réžia: Mohammad Rasoulof. Scenár: Mohammad Rasoulof. Hudba: Karzan Mahmood. Hrajú: Soheila Golestani, Missagh Zareh, Mahsa Rostami, Setareh Maleki, Rezauys Akhlaghiradj a ďalší.