SUBSTANCIA

Text obsahuje aj dejovú interpretáciu diela

Substancia je niečo balansujúce na pomedzí pastiša (napodobenina výtvarného alebo iného umeleckého diela a výrazu slávneho autora), satiry, ale aj poctivej sociálnej drámy. K čomu pridáva poriadnu dávku body hororu. Príde vám to ako niečo, čo je nemožné spojiť? Francúzska režisérka Coralie Fargeat (Revenge, jedna epizóda Sandmana a niekoľko kraťasov) sa vás rozhodla presvedčiť o opaku a navyše tým hádže rukavicu tvorcom, ktorí tento hororový subžáner berú len povrchne a ženskú nahoty využívajú prvoplánovo. K tomu si berie síce počtom skromné, no o to silnejšie herecké obsadenie, kde žiari najmä ústredné duo Demi Moore a Margaret Qualley.

Tak trochu obrátený obraz Doriana Graya - Substancia, sa zameriava na vyhasínajúcu hviezdu kedysi známej Elisabeth (Moore), ktorá pred pár dekádami lákala na červených kobercoch, no teraz ju vyhadzujú z jej vlastnej show a akoby uličkou hanby kráča preč chodbou, ktorú lemujú jej plagáty za všetky tie úspešné roky. Aj keď je pre mnohých stále krásna, pre televíziu a hlavne mužských šéfov je už stará a obohratá. Jej sláva vybledla rovnako ako popularita aerobik programov, kde slečny v obtiahnutých elasťákoch predvádzali nielen cviky, ale hlavne svoje celá.

Núka sa však riešenie – čarovná substancia, ktorá človeku dokáže vrátiť dávno stratenú mladosť. Nefunguje to však tak, že po jej požití človek omladne. Namiesto toho substancia vytvorí človeku jeho druhé, mladé a krásne ja. Alternatívnu verziu, ktorá sa s pôvodným telom delí o jednu myseľ. Nie naraz, neexistujú dve osoby, stále to je len jedna. Použitie substancie sa tak musí riadiť jasnými pravidlami – jeden týždeň patrí jednému telu, druhý týždeň zas druhému. A musí sa prísne dodržať systém striedania, inak to môže mať nevídané následky.

Elisabeth tomu nie je naklonená, chce byť sama sebou, ale príde zlom. A na scénu prichádza Sue (Qualley). Jej mladé a extrémne príťažlivé ja, ktoré kamera skúma pomaly až s fetišistickým záujmom o každý detail jej nahého tela. To je motív, s ktorým režisérka pracuje často. Akoby si povedala, že divákom v sále dá presne to, pre čo si prišli. Ale zároveň tým ukazuje šablónu, s ktorou pracuje stále, aj v opačnom garde, kedy sa extrémna krása preklopí do druhého extrému.

Kto sa teda stáva tým slávnym obrazom Doriana Graya? Je to Sue? Mladá a krásna ihneď dostane pozíciu, ktorá v televízii zostala voľná po Elizabeth. Ten istý šéf, ktorý Elizabeth odkopol, po Sue okamžite skočí. A tak začína jej blesková cesta ku sláve. Ale čo s Elizabeth? Pravidlá sú príliš prísne na to, aby umožnili plnohodnotný život jednej mysli v dvoch rôznych telách. A je to vôbec tá istá myseľ, keď sa správa rozdielne podľa toho, v ktorom tele je?

Každá z postáv sa mení, ale inak. Istým spôsobom sú spomínaným obrazom obe a divák ani nedýcha, keď sleduje, ako sa to medzi nimi vyostruje. Konflikt je ešte o to zaujímavejší, že to vlastne nie je boj medzi dvomi rozdielnymi postavami. Je to vnútorný konflikt ženy, ktorá chce mať stále miesto vo svete, ktorý už ju nechce, ale jediným spôsobom je podriadiť sa mu. Ale dokedy to môže fungovať? Kritizuje spoločnosť, ktorá ženu núti vstúpiť do cyklu sebanenávisti, z ktorého zdanlivo nie je cesta von. Ale ak aj je, oplatí sa na ňu vydať?

Ďalším dielom, ktorým sa Fargeat inšpiruje, je Sunset Boulevard. Rovnako ako sa táto hollywoodska klasika pozerala za ilúziu toho, čo Hollywood prezentoval, aj tento film sa prezentuje ako satira fungovania zábavného priemyslu – jeho vedenia, postavenia žien v ňom, jeho rýchlosti – kto je jeden deň hviezdou je na druhý deň nikým. Ale ak to tam nevidíte, nie je to problém. Film nepotrebuje nutne odkazovať na niečo iné. Funguje aj bez toho, koniec koncov nie je ani tak náročný, aby si ho neužil prakticky ktokoľvek. Stačí len bežné povedomie o tom, ako dnešný zábavný priemysel (ne)funguje.

A osobne by som povedal, že je tu aj nejaká menšia inšpirácia Carpenterovou Vecou (The Thing, 1982). Alebo skôr čerpá z Cronenberga. Minimálne teda v oblasti skvele spracovaných praktických efektov. Rovnako ako hlavná postava aj film má dve tváre a obe dokážu byť rovnako fascinujúce a pohlcujúce. Avšak rovnako ako hlavná postava, ktorá nakoniec ukáže svoje chyby, má svoje chyby aj film samotný. Fargeat nám tu servíruje počin s minutážou tesne nad 140 minút a väčšinu času sa drží na uzde. Ku koncu si už však úplne uletela a možno až trochu samoúčelne tlačí na pílu. Prečo? Je to zbytočné, divákom to už nedáva nič navyše.

A dalo by sa povedať, že toto je problém viacerých scén. Aj tie pohľady na sexi ženské telo sa časom omrzia. Až sa pomaly pristihnete, že na plátno chcete zakričať: „Chápem tvoju pointu, stačilo!“. Niečo podobné prichádza aj v závere. Ak by ste odstránili tieto redundantné scény, ktoré už v zásade deja ani myšlienky neprinášajú nič nové, film by mal lepšie tempo a y vyhol by sa momentom, ktoré už diváka nebavia.

Substancia je pastišom mnohých diel aj tvorcov. Je satirou priemyslu, ale aj body horor žánru. A je to kritika spoločnosti, v ktorej žijeme. Aby ste to všetko pochopili, nepotrebujete veľa. Film vlastne hneď samotným úvodom povie, o čom je. Pozrite si prvú scénu a to je celá myšlienka diela v jednom krátkom a stručnom momente. Ten zvyšok filmu ju už len detailnejšie rozoberá za pomoci psychológie postavy, konflitkov, vzťahov a estetiky. Ale chcete to vidieť všetko. Teda takmer všetko.

Substance (Veľká Británia / USA / Francúzsko, 2024, 140 min.)
Réžia: Coralie Fargeat. Scenár: Coralie Fargeat. Hrajú: Demi Moore, Margaret Qualley, Dennis Quaid, Hugo Diego Garcia, Oscar Lesage, Joseph Balderrama, Vincent Colombe, Matthew Géczy, Brett Gillen, Matthew Luret ...