PREVIEW: MESTO BOHOV |
PREVIEW: MESTO BOHOV |
Hlavnou postavou filmu „Mesto bohov" nie je človek. Je ňou miesto. „Božie mesto" je časť mesta, v ktorej sa začali v 60.rokoch stavať domy pre chudobných ľudí, a z ktorej sa začiatkom 80.rokov stala jedna z najnebezpečnejších častí Rio de Janeira. Aby divákovi vyrozprával príbeh tohto miesta, film zachytáva príbehy mnohých postáv, všetky videné očami rozprávača. Tým je chudobný chlapec menom Buscapé, príliš slabý a vystrašený aby sa stal zločincom, ale dosť bystrý na to, aby sa uspokojil so zle platenou prácou.
Vyrastá v prostredí plnom násilia a všetko je proti nemu, ale sám si uvedomí, že vidí svet okolo seba iným pohľadom - pohľadom umelca. Časom sa z neho stane fotograf, a táto práca sa stane jeho vykúpením...
Buscapé nie je skutočným protagonistom filmu, on nie je tým, kto posúva príbeh dopredu. On nerobí rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú vývoj udalostí. Avšak jeho život je neoddeliteľne spojený s príbehom, a práve z jeho pohľadu na život pochopíme jeho svet, ktorý je odsúdený na nekončiace násilie.
Samotný príbeh sa odohráva v troch etapách:
Koniec 60.rokov: Buscapé je jedenásťročný chlapec, vyrastajúci v chudobnej štvrti menom Cidade de Deus - Božie mesto, na okraji Rio de Janeira. Jedného dňa uvidí fotografa pri práci a rozhodne sa, že práve to je práca, ktorú chce robiť. Do štvrte sa prisťahuje chlapec menom Dadinho, ktorý zasa sníva o tom, že sa stane najmocnejším zločincom a pánom štvrte. Už odmalička robí prácu pre zločinecké skupinky a obdivuje Cabeleiru a jeho bandu. Práve on mu poskytne prvú príležitosť zabiť - a Dadinho už odvtedy neprestal.
70.roky: Buscapé už študuje, vypomáha si príležitostnou prácou a pohybuje sa na hranici medzi zločinom a poctivým životom. Dadinho má už na svedomí niekoľko vrážd a je vodcom malého gangu s veľkými ambíciami. Časom zistí, že výhodnejšie než kradnúť bude predávať kokaín a trávu, a začne organizovať svoj vlastný biznis.
Začiatok 80.rokov: Buscapé má konečne svoj vlastný fotoaparát a je z neho fotograf. Dadinho si takisto splnil sen - v osemnástich rokoch už pod prezývkou Zé Pequeno je z neho najobávanejší a najváženejší drogový díler v Rio de Janeiru. Jeho slovo je v Božom meste zákonom, z kamarátov urobil svojich pobočníkov, a z chlapcov vo veku 9 až 14 rokov vytvoril ozbrojenú armádu. Jeho postavenie je neohrozené až do chvíle, keď sa objaví Mané Galinha, ktorý chce Zé Pequena zabiť za znásilnenie svojho dievčaťa. Keď sa táto správa rozšíri, sformuje sa celá banda chlapcov s rovnakým cieľom - v Božom meste vypukne vojna.
Tento film nie je len príbehom hlavných protagonistov, jeho hlavnou postavou je Božie mesto. Odohrávajú a v ňom tucty prepletených príbehov, odhaľujúcich celkom iný svet. Skutočných príbehov. Film „Mesto bohov" je totiž o ľuďoch a udalostiach, ktoré sa v Riu naozaj odohrali. Vznikol ako filmová adaptácia bestselleru Paula Linsa, zachytávajúceho skutočné udalosti vzniku a rastu organizovaného zločinu na predmestí Ria. Na to, aby vybrali 110 detských hercov, režisér Fernando Meirelles a spolurežisérka Katia Lundová zorganizovali skúšobné herecké dielne a pracovali s neprofesionálnymi hercami z rôznych častí Ria celých osem mesiacov pred samotným začiatkom nakrúcania, a ich herci vytvárajú krutú filmovú realitu veľmi blízku tej skutočnej. Nakrúcanie trvalo deväť týždňov v oku 2001 s rozpočtom 3,3 milióna dolárov.
Režisér Fernando Meirelles: „Čítanie knihy Božie mesto bolo ako zjavenie. Objavenie druhej strany mojej vlastnej krajiny. Myslel som si, že viem čosi o sociálnom apartheide, ktorý panuje v Brazílii, kým som nečítal tú knihu. Uvedomil som si, že my zo strednej triedy nevidíme to, čo sa deje priamo pred našimi očami. Nemáme vôbec predstavu o priepasti, ktorá oddeľuje dve tváre našej krajiny. Štát, zákony, polícia, vzdelanie, budúcnosť sú len abstraktné pojmy, riedky dym, keď sa pozeráte z druhej strany tej priepasti. Rozhodol som sa nakrútiť film podľa tejto knihy, videný z vnútra priepasti. Film bez pevného scenára a presných hereckých postupov, bez profesionálnych hercov, ale s deťmi, ktoré v tomto svete žijú, a ktoré jediné nám môžu ukázať, aké je to žiť tam. Mal som veľké šťastie, že som našiel ďalších bláznov, ktorý sa o mnou vrhli do tohto projektu. Tento film nie je len o Brazílii, ale o celom svete. O miestach na okrajoch takzvaného civilizovaného sveta, o bohatstve prvého sveta, ktorý už nie je schopný vidieť tretí svet na druhej strane - či skôr na dne priepasti."
Scenárista filmu Braulio Mantovani vraví: „Na 550 stranách tej knihy som napočítal 259 postáv, a to som možno niekoľko preskočil. Je v nej aspoň sto rôznych príbehov, niektoré dlhé, iné krátke, mnohé z nich prepojené, niektoré začínajú a hneď končia po niekoľkých riadkoch. Tieto čísla ukazujú veľkosť výzvy, pred ktorou som sa ocitol, keď som prijal ponuku napísať scenár. Pamätám sa, že som napísal prvý hrubý náčrt scenára za dva mesiace, pretože bolo dôležitejšie stihnúť produkčný dátum než kvalita práce. Na moje prekvapenie bol tento hrubý scenár prijatý štúdiom a dokonca obdržal scenáristickú cenu v Amerike. Napriek tomu sme časom napísali ešte ďalších jedenásť verzií, robili zmeny počas nakrúcania a prepisovali časti dialógov pri strihaní. Scenár som napísal ja, ale autorom filmu bol vždy Fernando Meirelles. Sledoval celý vznik scenára a bol pri jeho tvorbe mojim partnerom. Spolurežisérka Katia Lundová potom vyriešila minimálne jeden rozprávačský problém, a potom herci vnášali svoje improvizácie a dotvárali dialógy."
O svojej ceste k tomuto filmu predstaviteľ Buscapeho Alexandre Rodrigues vraví: „Doviedol ma môj učiteľ z divadla. Rozdelili nás do troch skupín - policajtov, zločincov a obete. Ja som bol obeť a v jednej scéne ma tak hodili na stenu, že som si naozaj udrel tvár a asi som urobil presvedčivú grimasu. Až neskôr som zistil, že Buscape nie je obyčajná postava, ale jedna z hlavných. Vie sa pohybovať na ulici, žije medzi zločincami, ale sníva o tom, že odíde a stane sa fotografom. Raz sa jeho fotky naozaj dostanú do novín, a jeho sen sa splní. Má šťastie, ale zmení svoj osud len vtedy, ak nezahodí svoju šancu. Na svete je veľa takýchto Buscapov, ktorí chcú povedať - „Mama, dostanem ťa odtiaľto preč."
Predstaviteľ Zé Pequena Leandro Firmino da Hora vraví: „Snažil som sa v sebe nájsť všetku zúrivosť a nenávisť, ktorú musel mať. Skutočný Zé Pequeno bol neľudský, zabíjal bez výčitiek už keď bol malý chlapec. Ešte dnes si ľudia o ňom rozprávajú strašné príbehy. Bol veľmi nevyrovnaný, chamtivý a konal bez rozmyslu, v čom bol iný ako ja, ktorý si radšej veci dvakrát premyslím. Aj ja mám svoju temnú stránku, a tak ho vidím ako normálneho človeka, ktorý sa na križovatkách osudu vybral vždy tou nesprávnou cestou. Tento film bol pre mňa úžasný zážitok a skúsenosť. Nikdy som nemyslel, že môžem byť hercom, pretože som dosť hanblivý. Všetko bolo pre mňa úplne nové."
„My, ktorí žijeme v podobných štvrtiach, vidíme osemročné deti, predávajúce drogy so zbraňami v rukách, a tak sme boli radi, že môžeme ukázať, aký je tu smutný život, a že by sme chceli, aby sa to zmenilo. Nakrúcanie bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok nielen kvôli výsledku, ale aj kvôli priateľstvám, ktoré zostali aj po filme, a ľuďom, ktorých som stretol."
Matheus Nachtergaele bol jediným známym hercom, ktorý sa vo filme objavil, čo však bolo paradoxne problém: „Pred začiatkom nakrúcania mi Fernando zavolal, ale bol tu jeden problém. Celý herecký tím pozostával z nehercov alebo hercov, ktorých ľudia v živote nevideli. Fernando mi povedal : musíš sa vo filme úplne stratiť, splynúť s ostatnými... Strať sa! Tu máš scenár. Nikto z nich ho nečítal a sni nebude... Tak som scenár nečítal ani ja a vrhol sa po hlave medzi chalanov. Spoľahol som sa na intuíciu, priateľskosť a Fernanda. Na tri mesiace som sa stratil v Božom meste."
O svojej postave Matheus vraví: „Sandro bol silný chlapec, potomok bielych rodičov. Mal v sebe belosť holandských prisťahovalcov, pokoj severana, silu utečeného otroka a vynaliezavosť dieťaťa slumov. Naučil sa ako žiť so silnejšími, stal sa jedným z nich. Videl smrť a zabíjal, fajčil trávu, živil sa predajom drog, a keď stretol Zé Pequena, úplne stratil svoju lepšiu stránku a spadol do priepasti vojny v Božom meste. Ak má umenie niečomu slúžiť, nech nám tento film pomôže pozrieť sa na Božie mesto, na tých, ktorí žijú uprostred násilia na hranici zákona. Môžeme a tak pozrieť sami na seba: Brazílčanov - vydedencov."
Kameraman Cesar Charlone vraví: „Nalepil som si na dvere niekoľko naturalisticky drsných opisov scén, aby som ich stále videl. Chcel som mať stále na pamäti, aký má byť obrazový štýl filmu. Rozprával som sa s Fernandom a zistil som, že jeho najväčším úmyslom je zostať čo najviac verný realistickému štýlu knihy. O skutočnej realite sme vedeli vlastne len z policajných záznamov a novín, a tieto príbehy nás šokovali v bezpečí našich obývačiek. Bolo by veľmi ľahké nakrútiť film plný odkazov, skrášľovania a využívania násilia, nakrútiť pekný akčný film plný efektov a trikov. Nám však bolo jasné, že najväčšou výzvou bude zostať čo najbližšie realite a zobraziť ju bez zjemňovania. Fernando si vybral prácu s nehercami, čo mohlo filmu dodať autenticitu, ale prinášalo iné ťažkosti. Ja som dovtedy nakrúcal dokumenty, a títo „herci" nevedeli vôbec nič o značkách či svetle, a menšie deti niekedy ťažko rozlišovali fikciu od skutočnosti. Ponorili sa do „hry" tak hlboko, že Stanislavskij by skákal od radosti. Našťastie sme predtým s Fernandom nakrúcali jeden krátky film v podobnom prostredí a mohli sme si vyskúšať potrebný formát a štýl nakrúcania."
Strihač Daniel Rezende: „Niektoré scény boli nakrúcané naraz na tri kamery. Väčšina ľudí na scéne boli neherci a pred nakrúcaním vôbec nečítali scenár. Často menili svoje dialógy a v každom ďalšom zábere sa pohybovali inak, tú istú scénu prežívali vždy úplne inak a nanovo. Filmu to dodávalo na spontánnosti a presvedčivosti, ale pre mňa ako strihača to bolo o to ťažšie."