PREVIEW: HOTEL RWANDA

STANOVISKO REŽISÉRA

Pred tromi rokmi som sa stretol s Keirom Peirsonom a Paulom Rusesabaginom, ktorý nám rozprával svoj príbeh. Keď rozprával, mal som čo robiť, aby som na sebe nedal znať svoje dva protichodné pocity: vzrušenie a strach. Vzrušenie, pretože to bol skvelý podklad k nakrúteniu filmu - strhujúci politický thriller, hlboko pôsobivý milostný príbeh a predovšetkým univerzálny príbeh víťazstva dobrého človeka nad zlom. Ale strach bol pocit, ktorý prevládal. Strach z nejakého zlyhania.

Šlo o príbeh, ktorý musí na svetlo sveta, príbeh, ktorý pritiahne do kín všetkých divákov na svete, a udalosť, o ktorej, bohužiaľ, nič nevieme. Ale bolo v tom ešte viac než to: spôsob, ako si diváci môžu prežiť lásku, stratu a odvahu človeka, ktorým mohol byť ktokoľvek z nás - keby sme na to všetko pozbierali odvahu. Vedel som, že keď sa nám príbeh podarí dobre nakrútiť, bude mať mnoho divákov od Peorie po Pretoriu, mnoho divákov, ktorí budú fandiť skutočnému africkému hrdinovi bojujúcemu za záchranu ľudských životov v pekle na zemi, ktoré by sme si len ťažko dokázali vymyslieť.

Bola to taká desivá výzva pre nás pre všetkých, kto sme na filme Hotel Rwanda pracovali, od hercov, cez štáb až po komparzistov, ktorí za úsvitu prichádzali z townshipov v Johannesburgu, aby nám rozprávali ten neuveriteľný príbeh. Som pyšný na všetkých, ktorí sa na tomto filme podieľali, a je mi cťou, že som mohol prerozprávať príbeh Paula, Tatiany, ich rodiny a rwandského ľudu. Dúfam, že som ich hrdinské činy uchopil tak, ako si to nepochybne zaslúžia.

GENOCÍDA V MODERNÝCH DEJINÁCH

Rwandský konflikt z roku 1990 je jedna z najkrvavejších kapitol afrických moderných dejín. Genocída bola o to tragickejšia, že väčšina sveta sa rozhodla konflikt a sťažnosti rwandského ľudu ignorovať. Medzinárodné tlačové agentúry čas od času prišli so správou o "kmeňových potýčkach" v Rwande. Namiesto toho, aby hrozný konflikt vzbudil medzinárodný záujem a pomoc, písalo sa o ňom ako o "ďalšom z mnohých incidentov tretieho sveta" a pozornosť si nezískal.

Počas tej stovky dní zabili vo Rwande takmer milión ľudí. Ulice hlavného mesta Kigali sa plnili krvou, ale nikto neprichádzal na pomoc. Do Rwandy neprišli žiadne medzinárodné vojenské jednotky, nevznikla žiadna koalícia na pomoc krajine. Do Rwandy nesmerovala žiadna medzinárodná pomoc. Rwandskí extrémisti z radov Hutuov vyvražďovali svojich tutsijských susedov i všetkých Hutuov, ktorí sa im postavili do cesty, a svet nijako nezasahoval.

"O desať rokov neskôr začali politici celého sveta putovať do Rwandy, žiadali u tých čo prežili o odpustenie a sľubovali, že sa to viackrát nebude opakovať," hovorí režisér Terry George, "Ale teraz sa to opakuje v Sudáne, v Kongu, alebo na nejakom inom, Bohom zabudnutom mieste, kde má život menšiu cenu než prach. Na mieste, kde nás ľudia ako Paul a Tatiana zahanbujú svojou skromnosťou a statočnosťou."

Vojny boli vždy živnou pôdou pre hrdinov a hrdinské činy obyčajných ľudí. Rwanda nie je výnimka. Uprostred strašného násilia a chaosu, ktorý otriasa krajinou sa objavil jeden z týchto hrdinov, Paul Rusesabagina - obyčajný človek, ktorému sa z lásky a súcitu podarilo zachrániť 1 268 ľudí.

Terryho Georgea dlho lákala myšlienka nakrútiť nejaký film v Afrike, ale na tento kontinent ho priviedol až príbeh Paula Rusesabaginu: "Keď ma Keir Pearson, s ktorým som písal scenár, s príbehom zoznámil, ihneď mi bolo jasné, že to chcem nakrútiť," hovorí George. "Odletel som do Belgicka, stretol som sa s Paulom a pochopil som jeho život: ako sa stal hoteliérom, ako sa vypracoval z hotelového zamestnanca v najrôznejších hoteloch a ako sa dostal k hotelu Mille Collines v Kigali."

Neskutočne silná ľudská stránka príbehu prilákala k filmu producenta Alexa Ho: "Príbeh je mi blízky, je to príbeh, ktorý si nesmierne vážim," hovorí. "Rozpráva o obyčajnom človeku, ktorý s podporou svojej ženy využije svoju pozíciu a pomáha iným ľuďom. Dostane sa tak na cestu, ktorá z neho urobí lepšieho človeka."