50 ROKOV NA KONCI S DYCHOM (KINEČKO)

"Namiesto kritiky robím filmy, aj keď do nich vnášam kritickú dimenziu. (...). Ja vidím všetky spôsoby vyjadrovnia ako jedno veľké kontinuum. Je to jeden celok. Otázkou je uchopiť ten celok práve z tej strany, ktorá vám vyhovuje.“ (Jean-Luc Godard)

V dejinách kinematografie niet vari iného obdobia, v rámci ktorého by došlo k zreteľnejšiemu a efektívnejšiemu prepojeniu filmovej praxe a kritiky, než bola francúzska nová vlna. Od premiéry jej pôsobivého manifestu Na konci s dychom (A bout de souffle) uplynulo 16. marca presne päťdesiat rokov.

Jean-Luc Godard (nar. 1930) pôsobil okrem iného ako kritik dnes už legendárneho prestížneho filmového magazínu Cahiers du cinéma (založený André Bazinom, Jacquesom Doniol-Valcrozom a Josephom-Mariem Lo Ducom v roku 1951). Na projekciách v parížskej Cinematéke, vtedy vedenej Henrim Langloisom, sa stretával s Françoisom Truffautom, Claudom Chabrolom, Ericom Rohmerom (vlastným menom Jean-Marie Maurice Schérer) a Jacquesom Rivettom. Práve táto pätica položila základy novej filmovej kultúry pravého brehu novej vlny, najprv vo forme kritických článkov v Cahiers, neskôr, na sklonku 50. rokov minulého storočia, aj v podobe filmov.  

Godard nakrúcal svoj celovečerný debut v uliciach Paríža (a čiastočne aj v Marseille) počas štyroch týždňov na konci leta 1959 (17. augusta – 15. septembra). Vychádzal z krátkej Truffautovej synopsy, scenár následne sám priebežne dopracúval. Kameraman Raoul Coutard pracoval s ľahkou ručnou kamerou Caméflex Éclair 35 mm a bez umelého svietenia, čo filmu dodalo závan ľahkosti a nenútenosti. Došlo tu k radikálnemu odmietnutiu štúdiového systému nakrúcania (akokoľvek možno paradoxnému, vzhľadom na záľubu mladých Turkov v klasických a B-čkových hollywoodskych filmoch). Hlavné postavy, dnes už ikonickú dvojicu Michel Poiccard – Patricia Franchini, stvárnili Jean-Paul Belmondo a Jean Sebergová. Menšie kameo-úlohy si vo filme „strihli“ samotný Godard (muž s fajkou a novinami, ktorý takmer v závere filmu zalarmuje políciu, keď identifikuje Michela Poiccarda), či Jean-Pierre Melville1.

Akokoľvek vážne bral Godard prelínanie práce kritika a režiséra, vo svojej prvotine si na túto tému neváhal zažartovať. Jednu z najznámejších scén filmu, keď Michel príde za Patriciou na Champs-Élysées a robí jej spoločnosť počas toho, ako ona predáva noviny New York Herald Tribune, obdaril vtipným, ironickým dodatkom. Michel sa s ňou rozlúči, a ako kráča po ulici, zastaví ho iné mladé dievča a ponúka mu Cahiers du cinéma s nevinnou otázkou na perách: „Pane, prosím vás, nemáte nič proti mladým?“ On jej na to odpovie: „Dávam prednosť starším,“ a odchádza. Michel Poiccard je zosobnením moderného hrdinu, akého si mohla dovoliť nová vlna. Rovnako ako Cahiers du cinéma sa zásadným spôsobom vymedzovali proti tzv. Tradition de la Qualité2. Napriek tomu sa na margo „revolučného“ magazínu vyjadrí opovržlivo, bez náznaku akéhokoľvek záujmu. Nádherný príklad godardovskej sebairónie.

Význam diela (a svoju rolu pri filme) pôsobivo zhrnul nedávno Raoul Coutard v britskom denníku Guardian: „Päťdesiat rokov Na konci s dychom – to je, samozrejme, výnimočné, ale myslím si, že fakt, že stále dýchame, je rovnako výnimočný. Teraz mám 86 rokov, ale prácu na tom filme si pamätám veľmi jasne. Vtedy som nemal ani potuchy o tom, že ešte o päťdesiat rokov neskôr budem o ňom rozprávať, no vedel som, že to bol iný film, že sme robili niečo, čo nikto pred nami nespravil alebo nevidel. Nevedel som však, že to bude fungovať.“

Pri príležitosti 50. výročia premiéry filmu bola do kín v USA v máji uvedená úplne zreštaurovaná kópia. Vo Veľkej Británii bola obnovená premiéra 25. júna 2010. Film do britských kín uviedla spoločnosť Optimum Releasing, ktorá na 13. septembra tohto roku chystá zároveň aj vydanie nosičov DVD a Blu-ray s filmom.

V rámci lokálneho kontextu upozorňujeme na DVD filmu v rámci edície FilmX, vydané spoločnosťou Hollywood Classic Entertainment. 

www.kinecko.com

1 režisér, jeho najznámejším filmom je zrejme Samuraj  (Le samouraï, 1967) s Alainom Delonom; v Na konci s dychom stvárnil Parvulesca.
2  „tradícia kvality“ vo francúzskej kinematografii; pozri napr. známy Truffautov útočný článok z Cahiers du cinéma, január 1954, Une certain tendance de cinéma français – Istá tendencia francúzskeho filmu.