ZAUJÍMAVÝ KLUBOVÝ ŽIVOT V ROKU 2011

Single Man (A Single Man,r. Tom Ford)
George Falconer je uznávaný vysokoškolský profesor, ktorého život funguje v uhľadených zabehnutých koľajách až do dňa kedy doň vstúpi smrť. Autonehoda pripravila o život jeho dlhoročného partnera Jima a George sa od oznámenia tejto správy zmieta v bolesti a prázdnote. Sám nevie či je prichádzajúci deň jeho posledným, alebo prvým v novom živote.  Psychickú oporu nachádza u svojej bývalej milenky, šarmantného mladého Španiela, ale i u jedného zo svojich študentov. Režisérsky a scenáristický debut bývalého módneho návrhára Toma Forda (ktorého preslávili svetoznáme módne značky ako Gucci či Yves Saint-Lauren) sa veľmi citlivo dotýka témy vnútornej prázdnoty po strate blízkej osoby. Fordov cit pre výraznú estetickú hodnotu obrazu sa odráža v štylizácii príbehu do časov americko-kubánskej krízy v ktorých sa skvele vyníma herecký výkon charizmatického Colina Firtha. Snímka vznikla  podľa rovnomenného autobiografického románu Christophera Isherwooda zo šesťdesiatych rokov minulého storočia.
SR premiéra 6.1. 2011

Vojdi do prázdna (Soudain le vide. Enter the Void, r. Gaspar Noé)
Filmového provokatéra a potomka argentínskeho maliara, Gaspara Noého možno zaradiť medzi experimentálnu vlnu súčasnej francúzskej kinematografie.  Vo svojej predošlej snímke Zvrátený postavil diváka tvarou v tvár pred akt násilného sexu. Scéna znásilnenia Monici Bellucci v špinavom podchode sa ako jedna z najexpresívnejších zapísala do dejín kinematografie.  Noé ňou poodhalil svoju záľubu v nekonvenčnej „filmárčine“ a to nie len po obsahovej, ale i technickej stránke. Rozmanité uhly snímania, rakurzy, a atypické hľadiská  nazerania na situáciu posúva Noé vo svojej novej snímke ešte ďalej. Súrodenci Oscar a Linda si v detstve dali sľub, že zostanú navždy spolu. Po smrteľnej autonehode rodičov sa ich životy rozdelili. Po rokoch sa opäť stretajú, aby zostali naveky spolu. Nie dlho po Lindinom príchode Oscar zomrie, no  sľub, ktorý dal sestre sa pokúša dodržať i napriek telesnej neprítomnosti.  Duša mŕtveho sa vznáša nad neónmi presvieteným Tokiom a z vtáčej perspektívy pozoruje Lindu zvŕtajúcu sa okolo tyče v striptízovom bare. Subjektívny pohľad bývalého drogového dílera a konzumenta drog má silne halucinogény podtext (umocnený rýchlym ostrým strihom, či nespútaným „letom“ nad mestom s možnosťou preniknúť a nazrieť kamkoľvek). Film Vojdi do prázdna je svojbytným experimentom hutnej stopáže,  presiaknutý odvážnymi sexuálnymi scénami a drogovou eufóriou.
SR premiéra 13.1. 2011

Pán Nikto (Mr. Nobody, r. Jaco Van Dormael)
Píše sa rok 2092 a Nemo je jediným smrteľníkom na Zemi (respektíve na Marse kam sa ľudstvo premiestnilo). Jeho posledné momenty života sú prezentované formou reality šou, v ktorej ľudia hlasujú za smrť či život neznámeho pána Nikto. Jediný kto sa zaujíma o život tajomného muža bez identity je mladý reportér. S víziou sólo kapra hľadá informácie priamo pri zdroji. Vytrvalo naslúcha Nemovým spomienkam, ktoré však vo finálnom vyznení nedávajú žiaden zmysel a vzájomne si odporujú. Rozprávanie hlavného hrdinu je vystavané z niekoľkých alternatívnych podôb života aké by Nemo prežíval ak by sa v danom momente rozhodol tak či onak (podobnú štruktúru zvolil napríklad i Tom Tykwer v snímke Lola beží o život). Belgičan Jaco Van Dormael podpísaný po snímkou ako režisér i scenárista zároveň, sa pohráva s možnými predstaviteľnými i absurdnými cestami života. Hrdinu príbehu necháva stáť na križovatke osudu a samého seba sa pýtať či je daná cesta tá správna. Paralelne mu však ukazuje život aký by viedol, ak by sa v danom momente rozhodol inak. Ak by po rozvode zostal s otcom a nie s matkou a aké by to bolo oženiť sa s tou či s onou detskou láskou. Vizuálne podmanivá (chvíľa možno až gýčová) snímka zaujme predovšetkým nerozhodné typy uvažujúce nad životom nie len z jednej možnej perspektívy.  
SR premiéra 10.2. 2011

Bibliothéque Pascal (Bibliothéque Pascal, r. Szabolcs Hajdu)
Snímka Biblioteque Pascal sa v exkluzívnej predpremiére predstavila slovenskému publiku na tohtoročnom filmovom festivale Cinematik. Dráma s prvkami roadmovie, fantastiky, humoru, ale i kritiky zvrátenej západnej kultúry je dielom maďarského režiséra a scenáristu Szabolca Hajdu.  I napriek tomu, že neprajníci ju označujú za plytvanie časom i financiami a ako celok ju považujú za nevydarenú a nevkusnú zlátaninu, ide o vydarený, v poradí už o štvrtý Hajduho film. Ako spoluscenárista je pod ním podpísaný Béla Tarr, v hlavnej úlohe sa predstaví Orsolya Tӧrӧk-Illyés - režisérova dvorná herečka a zároveň manželka a v roli dcérky je vlastná dcéra Lujza Hajdu. Mona sa po návrate z cudziny pokúša získať späť do opatery svoju dcérku Vioricu. Aby sa jej to podarilo,  musí sociálnemu pracovníkovi vyrozprávať svoj príbeh o ceste do západnej spoločnosti. Rozprávanie podané z Moninho subjektívneho pohľadu je plné nadprirodzených úkazov a bizarne zvrátených praktík modernej spoločnosti. Pod nánosom Vioriciných nadprirodzených schopností, ktoré zdedila po svojom otcovi, sa rozvíja príbeh o obchode s bielym mäsom. Pôsobivé obrazy miešajú sny s realitou a s rozprávkovo štylizovaným svetom sex biznisu. Fiktívne pasáže dokresľujúce príbeh majú prazáklad v Hajduho detstve, kedy si režisér život na zašednutom sídlisku „vylepšoval“ snovými  víziami. Snímka má na konte dve ocenenia za kameru pre Andrása Nagya a hlavnú cenu študentskej poroty z Maďarského filmového týždňa za rok 2010.
SR premiéra 17.2. 2011

Sama v Afrike (White Material, r. Claire Denis)
Maria Vilalová je silná a zároveň veľmi tvrdohlavá žena, ktorá sa i napriek stupňujúcemu nebezpečenstvu odmieta vzdať úrody na svojej kávovej plantáži. Každý kto mohol, mesto opustil. Odišli robotnici i všetci „bieli“. Zostala len Mária a jej rodina (syn, bývalý manžel a jeho na smrť chorý otec). Nepokoje gradujú, po okolí sa potuluje armáda, ale i ozbrojení vzbúrenci hľadajúci raneného vodcu Boxera. Násilnosti sa približujú i k plantážam Vial a domu ich majiteľov. Claire Denise sa podobne ako vo svojom debute vracia na africký kontinent a spoločne s francúzsko-senegalskou spisovateľkou Marie N´Diaye popisuje príbeh obráteného rasizmu a krehkosti ľudskej psychiky v neľahkých pomeroch. Pôvodný názov filmu White Material (ktorý je pre mňa osobne výstižnejší) v sebe skrýva niekoľko metaforických i priamych náväzností na príbeh. Maria so svoju rodinou sú pre miestnych obyvateľov tmavej pleti bielym materiálom, ktorý si podľa slov jedného zo vzbúrencov nezaslúži ich krásnu zem. Snehovo biela pleť hlavnej predstaviteľky v podaní Isabelle Huppert snímaná v detailoch daný pojem akcentuje, je tým na čo sa poľuje podobne ako vzácna slonovina. Snímka sa nepridŕža klasickej lineárnej výstavby rozprávania. Prostredníctvom spomienok sa presúva do časov blízkej i vzdialenej minulosti, čo môže pôsobiť na nepozorného diváka mätúco. Ak však v jednotlivých častiach skladačky nájde zrozumiteľnosť,  čaká ho v podstate jednoduchý príbeh o sile i krachu jednej ženy a jej rodiny.
SR premiéra 3.3. 2011

Na ceste (Na putu, r. Jasmila Žbanić)
Luna je letuška jej priateľ Amar letový dispečer. Žijú v spoločnej domácnosti a usilujú sa o dieťa. Amar pre svoju záľubu v alkohole príde o miesto a ich pevný vzťah sa i napriek Luninmu odhodlaniu Amarovi pomôcť začne pomaly naštrbovať. Vítanou zmenou v živote mladého páru sa javí mladíkov starý priateľ z vojnových čias. Ten mu ponúkne prácu počítačového lektora v tábore vzdialenom od mesta. Komunita do ktorej Amar vstúpi ho naplno opantá a spraví z neho nového človeka. Stane sa abstinentom, ale i ortodoxným stúpencom Alaha. Po úspechu na festivale v Berlíne (ocenenie Zlatý medveď pre prvý film Grbavica) predstavuje   bosnianska režisérka Jasmila Žbanić o štyri roky neskôr na rovnakom festivale príbeh silnej lásky vzdorujúcej náboženskému fanatizmu.  Osudy hrdinov sú podobne ako v debute poznačené vojnovou traumou, čo život mladých inteligentných ľudí dvadsiateho prvého storočia podvedome ovplyvňuje predovšetkým v neľahkých momentoch.
SR premiéra 24.3. 2011