TOP 15: NEO-NOIR (2000-2009)

Memento (r. Christopher Nolan, 2000)

Lennie (Guy Pierce) trpí krátkodobou stratou pamäte. Nie je schopný si vytvárať nové spomienky. Práve preto si všetko nové fotí a následne zapisuje na fotky a útržky papiera. Niektoré „faktov“ si dokonca dáva vytetovať na telo. Z toho je možné vyčítať, že je na stope istého Johna G., ktorý ho pripravil o ženu a plne funkčnú pamäť... Záhadná vražda a s ňou súvisiaca amnézia je častou zápletkou filmu noir (Black Angel, The Hangover Square, The Blue Dahlia). Nolanovci priniesli reverzný spôsob vyrozprávania, ktorým noirovú naráciu, založenú na postupnom odhaľovaní pravdy, posunuli na úplne nový level. Sofistikovaná štruktúra spočíva v tom, že dejové fragmenty sú koncipované tak, že jedna scéna končí tam, kde predchádzajúca začala. Nájdeme tu aj líniu oblečenú do čiernobiela.

Po originálnej prvotine Sledovanie (1998) a zmieňovanom Memente pokračoval Nolan plavbou v neo-noirových vodách aj do tretice, keď sa podujal na Insomniu (2002), veľmi obstojný remake mrazivého nórskeho originálu z roku 1997.

Mimochodom, samotným začiatkom milénia sa objavili aj vydarené neo-noirové debuty: Jonathan Glazer nakrútil Sexy beštiu (Sexy Beast) s psychopatickým Benom Kingsleym, kde spojil klasický noirový námet (dobehnutie temnej minulosti a posledný džob kariéry) s hravým vizuálom  (snové sekvencie, klipovitý strih). Od oscarového scenáristu Obvykle podozrivých – Christophera McQuarrieho, sme sa zasa dočkali malého, no štýlového thrilleru so silnou chlapskou dvojkou Phillippe-Del Toro: Únoscovia (The Way of the Gun).

Mulholland Dr. (r. David Lynch, 2001)

Jeden z najväčších mindfuckov kinematografie. Film, ktorý môžete pozerať aj piatykrát a stále si zachová svoje neprelomiteľné tajomstvo. Prvé dve tretiny sledujeme (relatívne!) štandardne vyrozprávaný príbeh, keď v tom prichádza absolútny zvrat: dve hl. ženské predstaviteľky zrazu menia mená, účesy a mení sa aj ich vzájomný vzťah. Nenaplnená láska, chorobná žiarlivosť, posadnutosť, objednávka vraždy, nespoľahlivý rozprávač, twist ako bič... proste (americký) sen stávajúci sa nočnou morou. To všetko tu máme v nezameniteľnej a odvtedy už zatiaľ nevidenej, sureálnej forme. Noirových skalných dozaista poteší odkaz v podobe plagátu s Ritou Hayworth ako Gildou, ktorý má v príbehu svoje miesto.

Veľmi podobný postup s naračným svetom v chorej mysli hlavnej postavy už Lynch použil v Lost Highway (1997) a spolu s Nolanovým Mementom posúva noirovú naráciu v 21.storočí na úplne nový level.

Femme Fatale (r. Brian De Palma, 2002)

De Palma je známy svojím štýlovým cítením (Posadnutosť, Výstrel, Dvojník, Carlitova cesta), ktorým z veľkej časti vzdáva hold Hitchcockovi, ale odkazuje aj k filmu noir. Veľmi citeľne najmä v tejto snímke, ktorej názov („osudová žena“)  hovorí za všetko, keďže predstavuje kľúčový charakterový archetyp filmu noir. Režisér tu pracuje s celou radou noirových zápletiek či motívov (lúpež, podraz, falošná identita, pomsta, sledovanie, vydieranie), no predovšetkým sa pohráva s témou osudovosti a ukazuje dve možnosti, ako (ne)utiecť pred minulosťou.

Noiristov dozaista potešia odkazy na klasiky. V úvode titulná „femme fatale“ – Laura, pozerá v televízii finálny súboj medzi Walterom a Phyllis z legendárnej Poistky smrti (Double Indemnity, 1944), odkiaľ evidentne čerpá „inšpirácie“ pre svoje diabolské plány. V scéne, kde sa Laura zvíja v klube na stole, pričom rozhýbe visiace svetlo nad sebou a my skrz vrhané tiene vidíme, ako Antonio Banderas zápasí s chvíľkovým sokom, tu zasa De Palma odkazuje na jednu zo scén z ďalšej veľkej klasiky - Preč od minulosti (Out of the Past, 1947). A už len samotné meno postavy evokuje rovnomennú klasiku Otta Premingera z 1944.

Smoliar (Cooler, r. Wayne Kramer, 2003)

Neo-noir z neónového Las Vegas. Bernie (William H. Macy) je ukážkový noirový smoliar: je po krku v dlhoch, manželstvo sa mu rozpadlo a syn sa mu odcudzil. Svoj dlh spláca tým, že pracuje u kamaráta a zároveň majiteľa kasína Shellyho (Alec Baldwin). Všetko klape: Bernie spláca dlh, kasíno prosperuje... až kým sa nezamiluje do novej servírky Natalie (Maria Bello). Chce s ňou odísť z mesta a začať nový život, ale zdá sa, že opustiť kasíno a Shellyho nebude také jednoduché. Lebo, ako to vo filme noir chodí, nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Smoliar zaujme presnými hereckými výkonmi (vyhráva na Oscara nominovaný Baldwin), atmosférou mesta hazardu a džezovým soundtrackom, ktorý doznieva ešte dlho po vzhliadnutí.

Kramer evokoval noir aj v jeho modernej variácii – akčnom thrilleri Zbesilý útek (Running Scared, 2006) s Paulom Walkerom a Karlom Rodenom, kde vo finále odkazoval na francúzsku klasiku Rififi (1955).

Piková trojka (In the Cut, r. Jane Campion, 2003)

Frannie (Meg Ryan príjemne vybočujúca zo svojej zabehnutej romantickej polohy) je učiteľkou angličtiny, veľmi opatrnou voči novým známostiam. Keď je v jej susedstve brutálne zavraždená mladá žena, zoznámi sa s vyšetrujúcim detektívom Malloyom (Mark Ruffalo). Netrvá dlho, kým podľahne jeho kúzlu a nadviaže so sebavedomým mužom nečakane priamočiary a otvorený sexuálny vzťah. Vraždy žien v okolí pokračujú a čím Frannie viac Malloya spoznáva, úmerne s vášňou vzrastá aj podozrenie, že za vraždami stojí práve on.

Zápletkou, erotickým dusnom a sexualitou pokračuje v tradícii neo-noirov z 80tych a 90tych rokov ako More lásky (1989) či Základný inštinkt (1992). Odvážnou a uveriteľnou intímnosťou cítiť, že za kamerou bola žena. Zaujmú ambivalentné postavy, o ktorých dlho nevieme, čo si máme myslieť a obmena klasických rolí – namiesto femme fatale tu máme tzv. „homme fatale“ v podobe zvádzajúceho a morálne nejednoznačného detektíva. Navyše, aj vizuál je výrazne noirový – väčšina scén je nakrútená v šerosvite tmavých bytov či barov.  

Collateral (r. Michael Mann, 2004)

Jamie Foxx ako snílek za volantom Max a Tom Cruise ako prešedivelý profesionál v drahom obleku Vincent. Jedna noc, jeden taxikár a jeden nájomný vrah s jeho piatimi kontraktmi. Mann je vo vodách neo-noiru doma (Zlodej, Manhunter, Neľútostný súboj) a cítiť to najmä na atmosfére noci. Okrem svetielkujúceho a vzácne vyprázdneného nočného Los Angeles, zaujmú psychologizujúce rozhovory medzi Maxom a Vincentom a poteší vypointovaný dialóg o trubkárskej legende Milesovi Davisovi (ktorý nahral trubkový nárek pre francúzsky Výťah na popravisko).  

Kiss Kiss Bang Bang (r. Shane Black, 2005)

Robert Downey Jr. exceluje v úlohe problémového smoliara a zlodejíčka, ktorý sa omylom pripletie na kasting a nechcene získa sľubnú rolu. Na starosť ho dostáva súkromný detektív (Val Kilmer), aby ho čo najlepšie pripravil na jeho part a spoločne smerujú do Los Angeles. A keď sa na scéne objaví Michelle Monaghan, veci sa začnú ešte viac komplikovať (a mŕtvol pribúdať)... Výborná neo-noirová čierna komédia servíruje flashbacky, maximálne cynické dialógy, ironickú kritiku Hollywoodu či nevtieravú atmosféru Vianoc. Zároveň  ide o inteligentnú poctu Raymondovi Chandlerovi. Jednotlivé kapitoly sú pomenované práve podľa jeho diel: 1. Trouble is My Business, 2. The Lady in the Lake, 3. The Little Sister, 4. The Simple Art of Murder a Epilóg: Farewell, My Lovely. 

V roku 2005 sa urodila aj iná neo-noirová komédia z obdobia Vianoc, a síce The Ice Harvest s Johnom Cusackom.

História násilia (History of Violence, r. David Cronenberg, 2005)

Temná minulosť a dobehnutie starých hriechov – ako jedna z ústredných tém filmu noir. John Stall (Viggo Mortensen) si s rodinou idylicky nažíva v malom mestečku, kde prevádzkuje malú rodinnú reštauráciu. Pokoj však naruší lúpežné prepadnutie, počas ktorej John pohotovo zareaguje a až prekvapivo hladko zlikviduje útočníkov. Razom sa z neho stáva miestny hrdina. Tento humbuk však privolá aj jednu nečakanú návštevu z minulosti... Cronenberg rozohráva vyváženú zmes neo-noirového thrilleru (zápletka s dvojitou identitou, téma temnej minulosti) a rodinnej drámy (naštrbenie vzťahov a dôvery, stúpajúce násilie, rozvrat amerického sna).

Sin City – mesto hriechu (r. Robert Rodriguez, Frank Miller a Quentin Tarantino, 2005)

Sin City bolo v dobe uvedenia vizuálnou udalosťou a pojem „komiksová adaptácia“ dostal nový rozmer. Mozaike drsných príbehov z komiksu Franka Millera sa dostalo štýlovej, ultra noirovej štylizácie (dejová ukotvenosť výlučne v noci, mizanscéna plná drsných či zúfalých tvári, neustály dážď). S odstupom 12 rokov však onen „waw efekt“ akosi vybledol a pod pomyselným náterom zostal len veľmi priemerný príbeh. Jednou zo zásadných nevýhod sú nestále voice-overy protagonistov jednotlivých kapitol, ktoré brzdia tempo príbehu a dávajú do pozadia hudobnú zložku. Navyše, atmosféra, na ktorej film noir ako taký stojí a padá, je komplexná záležitosť a nedá sa vybudovať len skrz výtvarnú stránku s dôrazom na noirový fetiš (silený voice-over, noc, dážď). Záverom,  či už ste zo Sin City stále „paf“ alebo v ňom vidíte iba „prelomový vizuál“, v tomto zozname mu nesporne patrí miesto – ide o noir s komiksovou estetikou (v ktorej pokračovala francúzska Renesancia či Millerov samostatný debut – veľmi nevydarený noirový komiks The Spirit).